;)
Petržalka v područí Tretej ríše
8. novembra 2020
Po rozprávaní o dejinách Devína v období 2. svetovej vojny, sa teraz pozrieme na ďalšiu mestskú časť dnešnej Bratislavy, ktorá bola v roku 1938 pričlenená k Nemeckej ríši.
MAĎARI ju volajú Ligetfalu, neskôr Pozsonyligetfalu, NEMCI Engerau, či Audorf a CHORVÁTI Nijebrod. Obec na pravom brehu Dunaja, v roku 1946 pričlenená k Bratislave, od roku 1972 postupne asanovaná a prebudovaná na najľudnatejšie slovenské sídlisko – Petržalka.
Moderný slovenský názov obce Ligetfalu, či Engerau – „Petržalka“, je prvý raz písomne doložený v roku 1919. Podľa sčítania ľudu z roku 1910 na tomto území žilo 67,76% Nemcov, 16,80% Maďarov a 10,79% Slovákov. Samotná obec Petržalka však nepokrývala celú plochu dnešnej bratislavskej mestskej časti. Patrili SEM aj územia ďalších troch obcí: Kittsee – Kopčany, Prievoz, ktorého súčasťou bolo dnešné Ovsište a napokon nábrežie Dunaja, ktoré patrilo mestu Prešporok/Bratislava.
Dobová pohľadnica z obdobia rokov 1938 – 1945, s panorámou Petržalky (Engerau an der Donau), plnou záhrad a ovocných sadov, v pozadí mesto Bratislava (zdroj: súkromná zbierka autora).
Petržalku nazývali aj „pľúcami Bratislavy“, a to pre množstvo zelene. Spletité územia dunajských ramien a naokolo ležiacich lužných lesov, ovocné sady, ktoré pokrývali významnú časť plochy Petržalky a napokon jeden z najstarších stredoeurópskych parkov, dnes nazývaný Sad Janka Kráľa (kedysi Aupark, Ligeti díszkert, či Tyršove sady). Toto všetko tvorilo kolorit malebného územia, ktoré síce k Bratislave nepatrilo, ale slúžilo ako obľúbený cieľ vychádzok Prešporákov/ Bratislavčanov, ako o ňom písala aj dobová tlač:
„Na pravý dunajský breh chodilo bratislavské obyvateľstvo veľmi často na prechádzky do mestských sadov, na športové ihriská, do dunajského kúpališťa Lido a do spomenutých už mestských lesov. Na dunajskom brehu vyrástli vedľa lodenice maďarského veslařského klubu v minulých rokoch, aj klubové domy slovenského a nemeckého veslárskeho klubu. Je tam aj niekoľko továrni, menovite Sfinx na smaltový a kovový riad, továreň na pneumatiky a gumové výrobky Matador, továreň na kovové hadice, výroba člnov, veľká parná pila, atď…“
Pripojenie k Nemecku
Po „anšluse“, teda anexii Rakúska Nemeckou ríšou v marci 1938, apetít nacistického režimu narastal a deklaroval záujem o územia s nemeckou majoritou, ktoré patrili Československu. Na Slovensku sa to okrem Devína dotklo predmostia Bratislavy na pravom brehu Dunaja, ktoré sa malo stať súčasťou V. pásma transferu území na základe Mníchovskej dohody. Argumentom pre pričlenenie obce Petržalka a území v jej susedstve k Nemeckej ríši, bolo aj už spomínané sčítanie ľudu z roku 1910, podľa ktorého tu žilo až 67,76% Nemcov. Tento údaj však už dávno nebol pravdivý, nakoľko sa sem po vzniku Československa presťahovalo množstvo Slovákov a Čechov, zväčša to boli drobní úradníci, remeselníci a robotníci, ktorí tu nakúpili lacné pozemky a postavili si na nich domy. Reálne bolo v Petržalke v roku 1921 47,7% Nemcov a v roku 1930 už iba 22,4% Nemcov. Ríši išlo v prvom rade o oblasti pokryté novopostavenou sieťou bunkrov, ktoré Československo vybudovalo v obave pred Maďarskom a neskôr rozpínavým Nemeckom na území okolo Petržalky a rovnako o strategické územie pri Dunaji, rovno naproti Bratislave.
Po oznámení, že Petržalka bude pričlenená k Nemeckej ríši, nastal exodus tých, ktorí z Petržalky odísť mohli. Pamätníci spomínajú na „nekončiaci smutný prúd povozov, naložených nábytkom, riadom, perím a deťmi“. Kto mal rodinu, či dobrých priateľov v meste, sťahoval sa narýchlo k nim. Partia robotníkov dokonca demontovala Tyršovu sochu v parku, aby ju neporušenú previezli do Bratislavy. Rovnako sa odvážalo vojenské vybavenie, či strojové zariadenia fabrík, aby toho Nemcom „padlo do rúk“ čo najmenej.
Predpoludním dňa 10. októbra 1938 dorazili vojská Wehrmachtu na územie Petržalky a prebehlo formálne odovzdanie územia dôstojníkmi Československej armády. Hranica bola stanovená v polovici mostu cez Dunaj a začalo sa s pasovými kontrolami na oboch jeho stranách. Z Petržalky sa stalo „Engerau an der Donau“ a bola začlenená do nemeckého územného útvaru s názvom Dolnodunajská ríšska župa (Reichsgau Niederdonau). V nemeckej tlači sa začali dokonca objavovať správy o premenovaní Engerau na Freidorf (Slobodná obec), k čomu však nikdy neprišlo. Engerau však obcou ani nebola. V dobových dokumentoch nebývala označovaná ako obec, ale ako mesto (Stadt).
Novinový výstrižok z nemeckej tlače, na ktorom nemecké obyvateľstvo nadšene víta vojská Wehrmachtu, vstupujúce do Engerau. V pozadí mesto Bratislava (zdroj: archív autora).
V protiklade s veseliacim sa nemeckým obyvateľstvom Petržalky, v Bratislave, ktorá prišla o svoje predmostie, panovala smutná nálada, ktorú zachytila vo svojej novinovej glose poetka Elena Kamenická (1917 – 1953):
„Petržalka … Engerau … Nezmenilo sa nič a závratne mnoho. Za mostom je stále ten istý cukrikar ako kedysi. Ale jeho búda je ozdobená hákovým krížom a nemeckými nápismi. Sú tu tie staré známe ihriská. Ale je nedeľa a sú prázdne. Len toľko sa zmenilo na nich. Mesto samo je stále staré. Iba mnohé domy sú prázdne, slovenské nápisy sú postupne zabielené vápnom. Stoja tu ešte tabuľky: Autobus Bratislava… Ale na domoch vejú červené zástavy s hákovým krížom, ľudia sa zdravia: Heil Hitler, a autá jazdia vpravo. Len toľko sa zmenilo..“
Meštianska škola na Hitlerovej ulici v Engerau, ktorá sa pred vojnou volala aj Masarykova a po vojne zase Stalinova ulica. Dnešná Zadunajská cesta s budovou, ktoré ešte stojí a sídli v nej súkromné gymnázium. (zdroj: zbierka autora).
Život v Engerau
Pričlenenie územia Petržalky a jej okolia si začala všímať aj nemecká propaganda. Dňa 25. októbra 1938 do Engerau dorazil vodca a kancelár Adolf Hitler, vďaka čomu sa pohraničné mesto zviditeľnilo v celej Ríši. Führerova suita sa najprv zastavila pri bunkroch bývalého československého opevnenia a následne sa presunula ku Dunaju, k reštaurácií Au Café. Tu vznikli známe fotky, na ktorých sa Hitler pozerá cez Dunaj na Bratislavu.
Výstrižok z nemeckých novín Völkischer Beobachter, s fotografiami Hitlerovej návštevy Engerau a okolia z 25. októbra 1938. (zdroj: archív autora).
V meste sa medzi obyvateľstvom šírili zvesti, že Hitler príde aj do Bratislavy, čo sa však nestalo. Na záver návštevy Engerau si Hitler prezrel obydlia chudobných a odcestoval do Viedne. Ríšska propaganda využila chudobnú štvrť, prezývanú Elýzium ako príklad toho, ako sa Československo nestaralo o svojich občanov. Tlač ju označovala ako „Hungerkolonie von Engerau“, teda Petržalskú hladovú kolóniu a popisovala ako tu nemecké jednotky po napochodovaní do Engerau našli otrhané ženy a mužov, ktorým „dlhoročný hlad pozeral z očí“.
Realitou života Petržalčanov v Nemeckej ríši bolo, že hneď od prvého dňa začali platiť nové zákony a nariadenia, ktoré postihli iné než nemecké národnostné menšiny. Zrušili sa slovenské, české a maďarské školy, či spolky a fungovať mohli už iba tie nemecké. Mladých Nemcov z Engerau začali povolávať do Wehrmachtu, mladí ľudia boli nútení zúčastňovať sa povinných poľnohospodárskych brigád.
Výroba v petržalských podnikoch sa preorientovala na vojnové potreby.
Pohľad cez Dunaj z nemeckého Engerau, do slovenskej Bratislavy. (zdroj: súkromná zbierka autora).
Petržalka sa ocitla v izolácii a oddelená od prirodzeného spojenia s Bratislavou. Roľníci nemohli chodiť predávať svoj tovar na druhý breh Dunaja a časť svojej produkcie museli za nízke výkupné ceny odovzdávať štátu. Na život obyvateľov dohliadalo Gestapo. Staropetržalčan Jaroslav Gustafík spomína na toto temné obdobie takto: „Bol tu len futbal, kolotoče, kino, kúpanie, bicyklovanie a dosť“.
Do Wehrmachtu museli narukovať postupne mladšie a mladšie ročníky, až napokon na front brali aj 17 ročných chlapcov. Mužov začínalo byť v Engerau nedostatok a do fabrík nastupovali ženy, ktoré na práce dovážali z východu Európy.
Koncentračný tábor Engerau
Temnou kapitolou vojnových dejín Petržalky je koncentračný tábor, ktorý na jej území fungoval. Pôvodne išlo o pracovný tábor pre maďarských Židov, ktorí stavali protitankové valy proti postupujúcej Červenej armáde. Vybudovaný bol koncom roka 1944 a bolo do neho poslaných asi 1700 mužov z územia Maďarska, ktorí boli rozmiestnení do šiestich menších táborov, rozložených po území dnešného petržalského sídliska. Z pracovného tábora sa veľmi rýchlo kvôli každodennému teroru, trýzneniu a zlým podmienkam, stal tábor koncentračný. Mnohí väzni neprežili zimu, ktorú boli nútení stráviť v nevyhovujúcich podmienkach. Dráma tu väznených ľudí vyvrcholila na Veľkú noc roku 1945, teda nedlho pred oslobodením Bratislavy a Petržalky. Dozorcovia pod vplyvom alkoholu najprv povraždili starých, chorých a väzňov, ktorí by nezvládli pochod. Zbytok väzňov potom zhromaždili v okolí železničnej stanice a prichystali ich na pochod do Bad Deutsch Altenburgu. Po ceste do nich však strieľali a časť povraždili.
Po oslobodení Petržalky bolo nájdených okolo 460 tiel, pochovaných v masových hroboch pri petržalskom cintoríne.
Ľudské telá nájdené v apríli 1945, v 5 masových hroboch pri severozápadnom múre cintorína v Petržalke. Dohromady išlo o okolo 460 obetí nacistickej beštiality (zdroj: archív autora).
V rokoch 1945 – 1954 sa v Rakúsku konalo šesť tzv. Engerauských súdnych procesov s vrahmi z radov dozorcov petržalského koncentračného tábora. Deväť z nich bolo napokon odsúdených NA TREST SMRTI.
Oslobodenie
Podľa spomienok Jaroslava Gustafika, sa náznaky toho, že sa blíži východný front, začali prejavovať vo februári 1945. Nad Engerau prelietavali sovietske lietadlá a zhadzovali bomby aj na petržalské ciele. Nálety sa stali čoraz intenzívnejšie a zásah dostala napríklad nemecká colnica na petržalskej strane Starého mosta. Fabriky začali s demontážou strojového zariadenia, ktoré narýchlo odvážali preč. Koncom marca 1945 nariadili úrady evakuáciu obyvateľov Petržalky. Prerušila sa výroba v továrňach, ľudia sa schovávali v úkrytoch.
Nemci ustupovali a ich velenie v noci z 2. na 3. apríla 1945 dalo rozkaz zničiť jediný bratislavský most cez Dunaj. Zapálili tiež kasárne, sklady a staničné budovy. Nadránom 4. apríla 1945 vtiahli do Engerau prvé sovietske hliadky. Front sa presúval krížom cez Petržalku a v okolí sa tvrdo bojovalo…
Petržalka bola napokon od nacistickej nadvlády úplne oslobodená 5. apríla 1945.
Červená armáda veľmi rýchlo vybudovala dva dočasné pontónové mosty cez Dunaj. Oslobodená Petržalka sa konečne opäť navrátila k Bratislave.
Peter Janoviček
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!