;)
„… po bratislavských uliciach som bežal ako Forrest Gump…“
16. augusta 2020
V súčasnej Bratislave nájdeme len málo maďarských literátov, ktorí celý život prežili v tomto meste. Jedným z nich je literárny historik, redaktor, kritik a šéfredaktor časopisu Fórum Társadalomtudományi Szemle (Fórum spoločenskovedná revue) Gábor Csanda, ktorý v piatich rokoch vykrikoval na ulici meno Alexandra Dubčeka a ktorého chcel Lajos Grendel vyhodiť, keď mu pohraničníci zhabali časopisy.
Ty si jedným z mála bratislavských maďarských literátov, ktorí sa v tomto meste aj narodili. Oplývaš tým, čo by sme mohli nazvať bratislavskou identitou?
Áno, ale nie takou intenzívnou ako moja manželka Györgyi, ktorá sa tu ani nenarodila a spočiatku bola veľmi protibratislavsky naladená. Istý čas to vyzeralo tak, že v Bratislave ani nezostaneme. No keď sa teraz odniekiaľ vraciame domov, ani mne neposkočí srdce tak ako Györgyike. Možno je to aj preto, lebo byť Bratislavčanom je pre mňa rovnako prirodzené ako byť mužom, Maďarom – o toto som sa nijako nepričinil, takto je to dané. Keď ma v detstve odviezli k starým rodičom, miestne tety sa ma zakaždým vypytovali: „Tu je oveľa lepšie ako v Bratislave, však?“ Vtedy som cítil, že existuje akýsi opozičný postoj, ktorí vidiečania prechovávajú k obyvateľom mesta. Na otázku som vždy odpovedal „áno, oveľa lepšie,“ a možno to tak aj bolo, no koncom augusta som už veľmi túžil po svojej izbe, písacom stole, šuplíkoch, poličke s knihami, po všetkom, čo som v Novej Vieske alebo v Gbelciach nemal. Zato som tam mal indiánčinu.
Takže letá si trávil na vidieku.
A aj veľmi veľa víkendov. Do škôlky som nechodil, namiesto toho som bol u starých rodičov. Áno, mám bratislavskú identitu. A keby to nevyznievalo príliš pateticky, mohol by som povedať aj to, že som na ňu hrdý – alebo som skôr hrdý na osoby než na samotné mesto. Na všetkých, čo tu žili pred nami a stavali budovy, skladali hudbu alebo tvorili iným spôsobom.
Kedy si si začal uvedomovať svoju bratislavskú identitu?
Hneď od začiatku, pretože môj lokálpatriotizmus bol veľmi intenzívny. Narodil som sa v druhej bratislavskej mestskej časti Ružinov, v časti Ostredky, ktorá leží na východ od Martinského cintorína. Tu som prežil detstvo, tu som sa na ulici učil slovenčinu – keď ma naháňali, po bratislavských uliciach som bežal ako Forrest Gump, až kým moji prenasledovatelia nezaostali a ja som sa neodplichtil domov. Vďakabohu, tento stav netrval dlho. Veľmi rýchlo som si našiel okruh priateľov; boli medzi nimi maďarské aj slovenské deti, miloval som byť vonku. A keď som bol celkom malý, s rodičmi som spoznával okolité miesta. A dodnes poznám túto časť mesta najlepšie – aj napriek tomu, že sa mení.
Práve táto mestská časť prechádza dnes najväčšími zmenami.
Áno.
Nenapĺňa ťa to smútkom?
Nie. Nepatrím k tým, čo si myslia, že za socializmu v Bratislave všetko pokazili a zbúrali. Samozrejme, veľa toho pokazili aj zbúrali, to je nesporné, no nemám pocit nostalgie za niečím, čo sa nedá vrátiť späť. Takto to je, na tom sa nedá nič zmeniť. V tejto súvislosti mi napadá, že keď v roku 1968 prišli do mesta sovietske tanky, mal som päť rokov a na ulici sme museli kričať: „Dubček – Svoboda“. Dôvod som vtedy nepoznal a celej veci som nepripisoval dôležitosť. Aj keď prišli veľké zmeny. Za všetky spomeniem, že otcovi sa práve vtedy popretŕhali kontakty s kolegami-literátmi, lebo neodsúdil inváziu vojsk v šesťdesiatom ôsmom. Prirodzene, vtedy som to ešte nevedel.
V sedemdesiatych rokoch si navštevoval maďarskú základnú školu na Dunajskej ulici, kde si v osemdesiatych rokoch absolvoval aj gymnázium. Aké bolo v tom čase študovať na Dunajskej?
Skvelé. Moja pôvodná základná škola sa nachádzala medzi dnešnou nemocnicou (Nemocnica sv. Michala, ktorú otvorili v roku 2015 na Cintorínskej ulici – pozn. red.) a sídlom OZ Bratislavské rožky; do veľkej budovy sme sa dostali až v šiestom ročníku. Bola tam skvelá „stará garda“. Našou slovenčinárkou bola Éva Dobos, maďarčinu nás učila Katalin Koncsol a matematiku Marika Fónod. Nedávno zosnulý Péter Fullajtár, s ktorým sme mávali na gymnáziu biológiu, bol skutočná osobnosť – nesmierne otvorená a odovzdaná vede. Na začiatku základnej školy som mal jeden veľký problém – od druhého do piateho ročníka bola mojou triednou učiteľkou Anna Mikus, ktorá nás učila všetky predmety a o ktorej neskôr vysvitlo, že si z času na čas vytipovala nejaké dieťa z intelektuálnej rodiny, z ktorého chcela vykresať lepšieho človeka. Vraj som bol mimoriadne zlé dieťa, ale dobrý žiak – bez toho, aby som sa učil. Triedna učiteľka mi však stále dávala päťky, za ktoré som doma dostával bitku. Bol som z toho veľmi traumatizovaný. Keď Anne Mikus zomrela v pokročilom veku mama, šiel som aj na pohreb a ešte dlho potom som chodil na hrob a nosil kvety. Tak som sa tej Anny Mikus bál. Preto som sa nestal ani pionierom. Z triedy stihol podobný osud už len Mariku Hubay, ktorej rodičia vyhlásili, že sú kresťania a o nič podobné nestoja; považovalo sa to za výnimočný prípad. Celá trieda vyšla na Slavín, kde sa konalo slávnostné skladanie pionierskeho sľubu a Anna Mikus ma dopredu upozornila, že ak budem takto pokračovať, pionier zo mňa nebude. A skutočne ma vynechali, až neskôr mi kdesi na chodbe školy uviazali šatku okolo krku, no vtedy som už o ňu nemal záujem.
Vtedy sa už v tebe prebudil záujem o literatúru?
Ani by som nepovedal. Naháňala mi strach. V škole mi dávali pocítiť, že som synom svojho otca a ja som sa proti tomu búril. Napríklad v deviatom ročníku som mal z maďarčiny jednotky a dvojky, a tak ma Katalin Koncsol vyvolala k tabuli a položila mi otázku: Sándor Csanda. Na to som jej povedal, že som sa nepripravil, a tak som dostal na vysvedčení dvojku. Toto sa mi priečilo, toto som nechcel.
Kto z tvojich rovesníkov si ešte vybral literárnu dráhu?
Literárnu nikto, ale je medzi nami veľa intelektuálov. Mohol by som spomenúť Öcsiho Quittnera (Jánosa Quittnera ml.), ktorého otec zakladal folklórny súbor Szőttes. Vďaka Öcsimu som sa do Szőttesu prihlásil aj ja, ale dlho som v ňom nezostal. A ešte Anikó Weppery, teraz už Dušíková, ktorá prednáša literatúru na katedre maďarčiny v Bratislave.
Bránil si sa zbytočne, lebo nakoniec si aj tak skončil na katedre maďarského jazyka a literatúry, ktorú založil tvoj otec s kolegami.
Áno, učil tam aj môj otec, čo som nevnímal veľmi pozitívne, ale v tom čase som už bol dospelý. Ženil som sa ako dvadsaťročný a otec vyhlásil, že ak sa ožením, musím odísť z domu. To bolo pre mňa najmenej, aj tak som chcel z domu preč. Podľa mňa to nikdy nerobí dobrotu, keď pedagóg učí svoje dieťa. Mojou jedinou výhodou bolo, že ma neskúšal on, ale Zoltán Fónod, ktorý práve v tom čase nastúpil na katedru.
Aká bola v tom čase úroveň tejto katedry?
To neviem posúdiť. Len som vždy na pol ucha počúval, že Sándor Csanda, ktorý bol od roku 1975 vedúcim katedry, má tú veľkú chybu, že nevychováva nasledovníkov, a keď katedra zostarne, bude za to zodpovedný on. S tým som súhlasil aj ja. Moje rozhodnutie študovať literatúru pramenilo z toho, že doma som nikdy nevidel nič iné, len to, že otec číta. Čítal v posteli, v kresle, pred balkónovými dverami, lebo bol krátkozraký, na cintoríne, počas prechádzky. Predstavoval som si, že keď budem dospelý, niečo podobné chcem robiť aj ja. Nad tým, že by som učil na univerzite, som neuvažoval, veď aj otec mával na katedre málo hodín, niekedy strávil celé dni čítaním. Programovo som sa chcel od otca vo všetkom líšiť – až na túto jednu vec. Nakoniec sa mi to aj podarilo, lebo som redaktor a celé dni čítam.
Aký bol v tomto období maďarský kultúrny život v Bratislave?
Za všetko, čo som z neho zažil, vďačím manželke. Ona bola to neposedné dievča, ktoré poznalo spisovateľov – Lajosa Grendela, Kálmána Ballu, Katalin Karsay, Miklósa Vajkaiho, chodila do JAIK-u (József Attila Ifjúsági Klub – Mládežnícky klub Attilu Józsefa, ktorý združuje maďarských študentov v Bratislave – pozn. red.). Ja som sa týmto miestam vyhýbal, bol som samotár a bratislavský kultúrny život ma nijako zvlášť nezaujímal. Otec mi hovorieval, aby som nečítal maďarskú literatúru z Československa, lebo prídem o vkus, ako oň prišiel aj on. Možno to mienil ako ironickú poznámku, ale zobral som ju vážne a naozaj som si myslel, že nemá vkus, lebo keď čítaš zlé knihy, vkus sa opotrebuje,. A ja som nechcel čítať zlé knihy. Ale keď som si ako dieťa vybral z domácej knižnice knihu, napríklad mládežnícky román Istvána Darkóa, neuvedomoval som si, že ide o maďarského autora zo Slovenska. V takomto literárnohistorickom kontexte som to nevnímal. Knihy na čítanie som si vyhľadával a vyberal sám a nerozlišoval som ich podľa týchto kritérií. Bol to pre mňa zlatý vek, keďže som prečítal všetko, čo ma zaujímalo, a nikdy vo mne nerezonoval pocit, že dotyčného poznám, viem, kde sa narodil, že pochádza zo Slovenska… Prišlo to až oveľa neskôr, s Györgyikou, ktorá ma vzala medzi týchto ľudí. Keď sme sa v roku 1983 spoznali, ona už navštevovala súkromné byty, podzemné univerzity, chodievala na tajné stretnutia, kde sa hovorilo o Istvánovi Bibóovi, o demokracii a právnom štáte. Pre mňa bolo veľmi zvláštne ísť do cudzieho bytu a tam potme, potichu počúvať prednášateľov z Maďarska.
Komu patrili byty, v ktorých sa konali tieto prednášky?
Neviem, nikdy to neboli hlavné postavy, ako napríklad Grendelovci, skôr išlo o ľudí v pozadí, ktorí súhlasili s týmito myšlienkovými prúdmi. Aj do JAIK-u ma vzala Györgyike, predstavila ma ľuďom, ktorých som mal ako Bratislavčan poznať. Ale spojenie s detstvom a mladosťou mi poskytovala aj druhá literárna komunita. Vďaka otcovi som poznal veľa jeho kolegov a priateľov. Bývali sme na pravej strane Ulice Maximiliána Hella, východne od cintorína, kým na západ od neho bývali Lajos Turczel, István Jakab a László Koncsol. Ak bolo treba niečo zaniesť alebo prevziať, otec vždy poslal za nimi mňa. Na druhej strane ulice bývali Dosovovci, ktorých som tiež občas navštevoval. Ale najradšej som chodil ku Koncsolovcom, pretože mali veľmi múdreho syna Laciho Koncsola, ktorý bol starší od nás, študoval techniku a veľmi sa podobal na svojho otca – mal rovnaké iskry v očiach, milý pohľad a dokázal si človeka hneď získať. Jeho sestra Katica bola moja spolužiačka. Aj preto som tam veľmi rád chodil. O Lászlóovi Koncsolovi som vedel, že je básnik, lebo mi čítal básne. Absolútnou „veličinou“ bol preňho Sándor Weöres a ja s ním musím dodatočne súhlasiť. K všeličomu som tam pričuchol, čo bolo dobré. Mali sme aj rodinných priateľov, napríklad Mácsovcov, ktorí sa po žiadnej spoločenskej zmene nevedeli na môjho otca nahnevať. S Józsefom Mácsom a jeho manželkou, tetou Juci, sme chodievali na výlety na Červený most, na Kamzík, do zoologickej záhrady.
Tvojím prvým pracoviskom bolo Rádio Patria.
Áno, a vďačím za to Ildikó Nagy.
Zamestnal si sa tam pred zmenou režimu.
Áno, po vojenčine. Moja manželka prezradila Ildikó Nagy, že „tento Gábor sa má vrátiť zo Stříbra“ – kde mi bolo veľmi zle a veľmi zle som znášal vojenský život –, a tak som sa stal redaktorom spravodajstva. Povedali mi, že neskôr môžem moderovať mládežnícku reláciu, byť reportérom a tak ďalej. Mne sa redaktorská práca tak zapáčila, že som neskôr odmietol aj príležitosť na postup. Páčilo sa mi, že som musel rýchlo a presne prekladať agentúrne správy zo slovenčiny alebo z češtiny do maďarčiny, získal som prax a pochvaľoval som si prácu na zmeny. Pracovali sme v predpoludňajšej alebo večernej zmene, po ktorej človek prišiel domov o polnoci a na druhý deň mal voľno. Vtedy sme bývali v Podunajských Biskupiciach, kde som záhradníčil a chodil na prechádzky s deťmi.
Nebola to stresujúca práca?
Nie. Raz sa stalo, že som sa doma hrabal v záhrade, medzitým mi hralo rádio, keď som zrazu počul, že v ňom stále hovoria o nejakom súdruhovi Lénártovi, hoci my, redaktori spravodajstva, sme oslovenie súdruh nepoužívali. Lámal som si hlavu nad tým, čo sa mohlo stať, až som prišiel na to, že v tom čase som mal v rádiu slúžiť ja. Prezliekol som sa a bežal do rozhlasu, kde mi súdruh Jakál povedal, že ešte raz a vyhodí ma. Ale ja som si to užíval. Napríklad aj to, že som mohol pracovať s Erzsikou Tőzsér, manželkou Árpáda Tőzséra, ktorá ovládala strojopis tak bravúrne, že napísala vetu skôr, ako som ju stihol vysloviť. Za sebou sme mali ešte jedno „sito“ v osobe lektorky Ilony Jakab (tety Ici), ktorá však na nočné zmeny nezostávala, a tak sme si museli dávať veľký pozor.
Zmena režimu ťa zastihla v rozhlase?
Áno. Igor Balla hodil na stôl stranícku knižku a povedal, že o tom toľko. Všetci zostali v nemom úžase – ja aj preto, lebo som nevedel, že bol členom strany –, pretože sme to vnímali ako odvážny čin. V tom čase som sa už občas dostával do úzkych, napríklad počas bratislavskej návštevy Yassera Arafata. Vtedy to už bolo veľmi trápne – aj kvôli maďarskej televízii. Ak si dobre spomínam, bolo to už po znovupochovaní Imreho Nagya. Spravodajské informácie, ktoré sa veľmi rýchlo menili, sa k nám dostávali postupne. Bolo to hektické obdobie.
Potom si sa dostal do redakcie literárneho časopisu Irodalmi Szemle. Stalo sa to v čase, keď už bol šéfredaktorom Lajos Grendel?
Keď ma prvýkrát oslovili, ešte bola šéfredaktorkou Erzsébet Varga. Moja manželka nastúpila ako korektorka a neskôr redaktorka do vydavateľstva Madách Kiadó, ktoré susedilo s redakciou literárneho časopisu Irodalmi Szemle, kam zavolali mňa, no ja som bol pripravený povedať nie, keďže som mal dobrý plat v rozhlase. Erzsi Varga mi hovorila samé pozitíva, vraj sem chodia časopisy, budem čítať, lebo aj to je súčasť redaktorskej práce, čo sa mi veľmi páčilo. Na záver dodala, že nie je jedno ani to, že mám doktorát a že konečne bude v redakcii aj ďalší doktor okrem nej. Vtedy som už vedel, že poviem nie. Nechcel som byť v literárnom časopise tým učeným človekom ja. Vtedy som už vedel, že tajomstvo dobrého časopisu nespočíva v tom, že ho robia vzdelaní ľudia, ale v nápaditosti, oduševnenosti, vo vzťahu k literatúre. Otec odoberal časopisy Látóhatár, Mozgó Világ a mnohé ďalšie, ktoré som si prečítal aj ja, a tak som viac-menej vedel, o čom je literatúra. Na sklonku života otec stratil sebaistotu a postupne mi prenechal písanie lektorských posudkov. Posunul mi napríklad jednu zo zbierok Erzsébet Varga s tým, že z nej nerozumie ani slovo. Ja som rozumel, hoci som videl, že to nie sú práve najlepšie verše, ale podľa mňa sa dali vydať. Písanie posudkov som vnímal ako možnosť privyrobiť si. Samozrejme, nebola núdza ani o napäté situácie, napríklad keď som neodporučil na vydanie – a dokonca ani na prepracovanie – poviedkovú zbierku Olivéra Rácza Na bielom ostrove požieračov lotosov (Lótuszevők fehér szigetén), čo otca neskutočne rozčúlilo. Vtedy môj posudok prepísal. Druhýkrát ma už z časopisu Irodalmi Szemle oslovil Lajos Grendel s tým, že by sa mu zišiel niekto, kto vie písať recenzie. Povedal som mu, že neviem, či ich viem písať. Na to on, že to zistí. Dal mi aktuálnu zbierku poviedok Ferenca Ardamicu, o ktorej som napísal svoj názor, ukázal som mu to a on rozhodol, že môžem nastúpiť, pretože práve toto potrebuje. Zrejme to nebolo nič slávne, už si na svoj výtvor presne nespomínam. Ešte aj vtedy som sa snažil presvedčiť manželku, že nám bude lepšie v rozhlase. Ona ma však konfrontovala s tým, čo v skutočnosti chcem, a vtedy som sa zľakol, že sa opäť začínam podobať na otca, a tak som radšej rýchlo odišiel do časopisu Szemle. Dodatočne mi je ľúto, že som sa tam nevypracoval na skutočného kritika, ozýval som sa málokedy, hoci som mal veľkú príležitosť.
Pod Grendelovým vedením to bola legendárna etapa v živote časopisu Irodalmi Szemle.
Bolo to dosť bojovné obdobie. Na rozdiel od dnešných pomerov sme mali veľmi veľa čitateľov, ktorí si časopis predplácali alebo kupovali. Zrazu začali hromadne rušiť predplatné a Spoločnosť maďarských spisovateľov v Československu trvala na tom, že tento časopis patrí spisovateľom a o jeho obsahu nebudú rozhodovať Grendel, Csanda či Hizsnyai. Kedysi to bol totiž jediný maďarský literárny časopis na Slovensku a autori si zvykli, že uverejňuje rôzne jazykovedné štúdie aj národopisné recenzie – a my sme s touto tradíciou skoncovali, a tým sme si narobili veľa nepriateľov. Časopis sme prebrali v zlom stave; nezdedili sme časopis, ktorý kedysi redigovali Árpád Tőzsér a László Koncsol, Imre Varga a László Tóth, ale hodnotovo neutrálny vestník, ktorý Lajos radikálne zmenil a následne ho v plnom rozsahu zveril nám. O mne a o Zolim Hizsnyim sa hovorilo aj to, že sme Grendelove ikry, na čo som bol trochu aj hrdý. Samozrejme, že sme nimi neboli, nedosahovali sme jeho úroveň ani rozsah jeho kontaktov. Veľa napovie fakt, že to trvalo dva roky. Keď sme po dvoch rokoch videli, že sa nedá nič robiť a naskytla sa príležitosť založiť nový časopis, Lajos si nás zavolal, sadli sme si a dohodli sme sa, že síce nie celkom dobrovoľne, ale predsa len odovzdáme časopis Irodalmi Szemle iným. Išlo o to, že nás mali v Spoločnosti maďarských spisovateľov v Československu potopiť.
Nakoniec ste v takmer rovnakej zostave pokračovali v Kalligrame.
V časopise Irodalmi Szemle bol s nami ešte Feri Kulcsár, ale on prešiel do novozaloženého vydavateľstva Lilium Aurum.
V porovnaní s dneškom nastal v tomto období v maďarskej literatúre na Slovensku skutočný pohyb, vznikli nové vydavateľstvá a časopisy. Ako si spomínaš na roky v Kalligrame?
Boli to veľmi dobré roky. Aj tu mi je však – rovnako ako v predchádzajúcom prípade – ľúto, že som sa nedokázal viac vypracovať, že som viac dostával ako dával. So Zolim Hizsnyaim sme naším autom vozili časopis Kalligram do kníhkupectiev a redakcií v Maďarsku. Zoli poznal veľmi veľa ľudí a mnohým z nich ma predstavil. Pre mňa to boli ešte stále učňovské roky, v tomto prostredí som sa cítil dobre. Raz nás pri Komárne zastavili pohraničníci, prikázali nám vyložiť z auta časopisy, ktoré sme mali uložené za sedadlami, a otočili nás. Lajos bol veľmi nahnevaný, dokonca o tom hovoril aj v Slobodnej Európe, a keď som mu povedal, že sme nemali žiadne doklady o prevážanom tovare, povedal mi: „Gábor, máš padáka.“ Nakoniec ma nevykopol, na druhý deň som prišiel do redakcie. Bolo to veľmi ohnivé, čulé prostredie. Medzitým nás rovnomenné vydavateľstvo predstihlo; v tom čase ešte nebola spolupráca medzi časopisom a vydavateľstvom taká úzka ako neskôr, v čase Zoliho Csehyho alebo Zoliho Németha.
Ako hodnotíš procesy, ktoré sa odvtedy odohrali? Bolo obdobie, keď v centre Bratislavy fungovali viaceré maďarské vydavateľstvá, ktoré predstavovali akési tvorivé dielne navštevované autormi. Dnes to už takto nefunguje. Bol to nevyhnutný proces, alebo súčasný stav spôsobili konkrétne chyby?
Paleta bola farebnejšia, pretože každé vydavateľstvo malo svoj profil. Napríklad AB-ART sa rozhodol vydávať umelecké publikácie a detské knihy. Lillium Aurum vydával popularizačnú a národopisnú literatúru. Vydavateľstvo NAP Kiadó, kde som strávil niekoľko rokov vedľa Laciho Baraka, malo svoju edíciu Kaleidoszkóp könyvek (Knihy Kaleidoskop – pozn. prekl.), ktorá existuje dodnes, no nemalo striktne vymedzený profil. A Madách-Posonium vydávalo klasickú literatúru a bol akousi „zberňou” etablovaných autorov. Kalligram sa neskôr rozrástol do takej miery, akoby žánrovo, tematicky spojil viacero vydavateľských plánov. V edícii Csallóközi Kiskönyvtár (Malá knižnica Žitného ostrova – pozn. prekl.) vydal napríklad Lászlóa Koncsola alebo Józsefa Liszku. Zovšadiaľ si vyberal to najlepšie.
Ako vnímaš pozíciu maďarskej literatúry v Bratislave?
Ja som s ňou spokojný. Je veľmi dobré, že menšie občianske združenia v Bratislave, ako napríklad Bratislavské rožky, Phoenix alebo Anser, vydávajú aj knihy – a dobré knihy. Nikde nie je napísané, že vydavateľstvo musí disponovať vlastným sídlom. Prirodzene, je dôležité vyberať si a byť konzekventný, ale dnes už nie je veľká konkurencia, nikto nebojuje o to, aby ten či onen hodnotný rukopis vyfúkol konkurencii. Ja si túto pestrosť užívam. A aj to, že existujú kultúrne portály ako Dunszt, ktorý uverejňuje už nielen recenzie, ale aj umeleckú literatúru. Považujem to za užitočné.
Osobné kontakty sa však preriedili, milovníci literatúry sa v meste stretávajú sporadickejšie.
Na oslave šesťdesiateho výročia založenia časopisu Irodalmi Szemle sa zúčastnili aj jeho bývalí redaktori – s výnimkou ťažko chorého Zoltána Fónoda, a László Koncsol spomenul, aké rozmanité boli kedysi ich aktivity: cestovali, prekladali, čítali obťahy, robili stĺpcové korektúry atď. Nechcel som mu protirečiť, no dnes je to podľa mňa ešte zložitejšie. Je potrebné ešte viac čítať, ešte viac sledovať svet, neexistujú redaktori, ktorí dostávajú plat za to, že sa venujú literatúre, dnešné literárne časopisy vznikajú vo voľnom čase alebo na úkor pracovného času. Náplň vysokoškolského pedagóga ešte pripúšťa redigovanie časopisu, ale dnes si to vyžaduje oveľa viac energie ako predtým. Kontakty sa prerieďujú, rovnako ako príležitosti a možnosti, spisovatelia sa naozaj menej stretávajú, no nikto to neusmerňuje.
Máš obľúbené texty, v ktorých figuruje Bratislava?
Myslím si, že nie. Letmo rozoznám, ak v nich Bratislava figuruje, alebo si ju iba primyslím. Existujú emblematické diela, ako napríklad vydrické básne Árpáda Tőzséra, ale tie mám rád bez ohľadu na to, či vypovedajú o Bratislave.
Máš v Bratislave obľúbené miesta spájajúce sa s literatúrou?
Som kaviarenský človek, orientujem sa podľa kaviarní. Bol som ním už ako gymnazista – jedným z mojich obľúbených miest bol Grand, ale lepší bol Luxor, kde boli väčšie stoly a maďarský hlavný čašník, ktorý zniesol, aby sme celé popoludnie strávili pri dvoch kávach. Po rokoch, keď už Luxor dávno zanikol, som šiel s manželkou kamsi do centra mesta a jeden starý pán, ktorý vyzeral, akoby vystúpil z anglického filmu, si pred nami nadvihol klobúk, zaželal nám dobrý deň a šiel ďalej. Celé dni sme si lámali hlavu nad tým, kto to mohol byť, kým sme si neuvedomili, že to bol hlavný čašník z Luxoru. Mal v sebe čosi dôstojné, o čo sme v tom čase nestáli, lebo sme boli študenti, nám stačilo, že je lacná káva a nechajú nás na pokoji. Ako vysokoškoláci sme chodievali do Tulipánu, ktorý bol ďalej od univerzity; Krym, ktorý sme mali na skok, už v tom čase nebol považovaný za miesto literárnych stretnutí. Ešte by som mohol spomenúť piváreň Dežmár na Klariskej, za Univerzitnou knižnicou. Na týchto miestach sme presedeli a prerozprávali celé dni.
Zoltán Szalay
Fotografie: Braňo Bibel
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!