;)
Pomník Štyri levy na Murmannovej výšine. Impozantný výhľad na celé Staré Mesto je už minulosťou.
8. novembra 2022
Prednedávnom uplynuli Dušičky, deň Pamiatky zosnulých, keď si ľudia intenzívnejšie ako zvyčajne pripomínajú odlúčenie od svojich blízkych. Tento sviatok si dlhodobo ctili aj v starej Bratislave, pričom na aktuálnosti nadobudol po prvej svetovej vojne, ktorá svojou krutosťou zasiahla mnoho Bratislavčanov. Takmer nebolo rodiny, ktorá by vo „veľkej vojne“ niekoho nestratila. Už krátko po nej sa začali objavovať iniciatívy, aby bol postavený pomník padlým, pretože neexistovalo miesto, kde by za nimi mohli Bratislavčania spoločne smútiť. Pravda, vtedajšia situácia tomu spočiatku veľmi nepriala – či už to boli animozity súvisiace so začleňovaním Bratislavy do novovzniknutého Československa, alebo povojnová hospodárska kríza – výstavba pomníkov nepatrila medzi spoločenské priority.
Spoločenský tlak však s pribúdajúcimi rokmi silnel – inak často rozdelené obyvateľstvo Bratislavy sa v tejto veci vzácne zjednotilo. Neexistovalo delenie podľa národnosti: či Nemec, Maďar, Slovák alebo Žid, každý bez výnimky niekoho vo vojne stratil a túžil po mieste, kde by si mohol dôstojne uctiť jeho pamiatku. Iniciatívy sa preto v roku 1925 chopili kompetentní. Celú aktivitu zastrešil Bratislavský okrášľovací spolok, zvyknutý na obdobnú činnosť už v predvojnovom období. Veď práve vďaka nemu Bratislava – Prešporok – na prelome 19. a 20. storočia výrazne opeknela. Jeho zásluhou v meste pribudli pomníky, lavičky či parky. Žiaľ, drsné povojnové roky sa podpísali aj na solventnosti spolku – na realizáciu pomníka ani zďaleka nemal dostatok finančných prostriedkov. Jeho skúsení funkcionári však nezúfali a prišli s vynaliezavým riešením: do výstavby pomníka zapojili mesto, ako aj všetkých obyvateľov Bratislavy. Magistrát sa postaral v prvom rade o stavebný materiál. Na Námestí Ľ. Štúra už takmer štyri roky bezprizorne stál granitový podstavec zo zbúraného Pomníka Márie Terézie. Teraz sa preň konečne našlo využitie – mesto ho spolku darovalo za účelom jeho transformácie na pomník padlých. Mesto okrem toho vyriešilo aj priestor, keď ponúklo svoje pozemky pri vodárni na Murmannovej výšine. Výšina v tom čase bola naozaj výšinou, nezanikala v okolitej zástavbe a nestrácala sa pod balastom náletových drevín. Bola viditeľná zďaleka a vyhodnotená ako dôstojné pietne miesto. Ostávala už iba “maličkosť“ – akumulovať financie spojené s výstavbou samotného pomníka. Okrášľovací spolok za týmto účelom vyhlásil verejnú zbierku, ktorá priniesla „prekvapujúco krásne výsledky“. Bratislavčania sa doslova za niekoľko týždňov poskladali na pomník, pričom vyzbieraná suma výrazne prekročila odhadované náklady. Tým dokázali, že s pamiatkou na svojich blízkych to myslia skutočne vážne.
Realizácii pomníka tak už nič nestálo v ceste. O jeho architektonický návrh sa postaral bratislavský rodák Franz Wimmer v spolupráci so svojím partnerom Endrem Szőnyim, sochárske práce mal na starosti ďalší rodák Alojz Rigele, kamenárske práce vykonala firma Börös & Bucsics a murárske práce Alois Zeger. Objednávateľom bol – ako to už z logiky veci vyplýva – Bratislavský okrášľovací spolok. Wimmer pamätník navrhol v tvare sarkofágu – symbolického hrobu padlých Bratislavčanov. Podľa tradície doň namiesto telesných pozostatkov uložili smútočnú oslavnú báseň, zloženú architektovou sestrou Dorou. Sarkofág je položený na chrbtoch zvierat, ktorých hlavy zdobia jeho štyri okraje. Medzi verejnosťou sa vžilo ich označenie ako levy (odtiaľ aj hovorový názov pomníka Štyri levy), ale keďže nemajú hrivu, ide o levice. V okolí pomníka bola vytvorená oddychová zóna prostredníctvom polkruhových lavíc. Všetky sochárske práce (vrátane lavíc) vyhotovil Alojz Rigele pretesaním kvádrov z podstavca pomníka Márie Terézie. Práce postupovali rýchlo a celá realizácia – od vyhlásenia zbierky a prvých architektonických návrhov na jar 1925 – trvala iba niekoľko mesiacov. Napokon sa za veľkého záujmu verejnosti konalo slávnostné odhalenie.
Deň D bol stanovený na Dušičky (2. november 1925), aby sa umocnil účel a symbolika pomníka. Dobová tlač v pozvánke hrdo zdôraznila, že návrh pochádza z dielne „syna mesta architekta Franza Wimmera, ktorý je so svojím materským mestom spojený posvätnou láskou, a ktorý ho prostredníctvom tohto návrhu obohatil o hodnotný pomník.“ Samotná slávnosť, na začiatku ktorej zahral dychový súbor divadelného orchestra spolu s Cirkevným hudobným spolkom zbor Náš Boh je pevný hrad, sa začala o 11-ej predpoludním. Pomník bol ozdobený štyrmi vencami, symbolizujúcimi vdovy a iných pozostalých, vojnových invalidov, Bratislavčanov a správu mesta. Početní účastníci ceremónie vytvorili dvojitý polkruh a „husto sa natlačili“ okolo skautmi obkoloseného miesta, kde stáli zástupcovia magistrátu na čele s mešťanostom Ľudovítom Okánikom a jeho zástupcom Danielom Molecom. Na slávnosti sa zúčastnili aj iné významné osobnosti Bratislavy (napr. továrnik Karl Grüneberg, hotelier Henri Prüger, architekti Franz Wimmer a Endre Szőnyi či historička umenia Gizela Weyde), ako aj členovia Bratislavského okrášľovacieho spolku, medzi nimi jeho predseda Aladár Bacsák a podpredseda Rudolf Limbacher, ktorý mal na úvod slávnostný trojjazyčný príhovor. V ňom okrem iného uviedol, že „pomník je symbolickým hrobom všetkých synov tohto mesta, ktorí odpočívajú niekde v cudzej zemi. Na tomto sa mieste sa tak zhromaždili bez rozdielu národnosti alebo náboženstva všetci tí, ktorí oplakávajú svojich mŕtvych, zjednotení v spoločnej bolesti, aby si uctili ich zbožnú pamiatku.“ Spomenul tiež matky, ktoré si „v ťažkom boji, ktorý podstúpili, aby zaobstarali svojim deťom chlieb a mlieko, privodili zárodok ťažkých zdravotných problémov“ a nezabudol ani na dojčatá, ktoré „vojna vzala v dôsledku nedostatočnej výživy.“ Na obyvateľstvo Bratislavy vzniesol prosbu, aby považovali toto miesto za posvätené a posvätné, ďalej poďakoval všetkým, ktorí darmi prispeli k postaveniu pomníka a tiež tlači, najmä denníku Pressburger Zeitung (noviny všemožne podporovali výstavbu pomníka, napr. publikovaním angažovaných článkov či údajov o verejnej zbierke). Následne slávnostne odovzdal pomník mestu zastúpenom mešťanostom Ľ. Okánikom. Ten – taktiež trojjazyčne – srdečne poďakoval a uistil, že si mestská obec bude pomník ctiť. Akcentoval, že „všetci tí, ktorí doteraz na Dušičky smútili za svojimi mŕtvymi, už našli miesto, kde si ich v úctivej svätosti môžu pripomenúť.“ Prehovoril aj zástupca Spolku vojnových invalidov a taktiež vrelo ocenil „hlboký význam tejto závažnej slávnosti“. Slávnosť uzavrel „smútočný pochod s takým hlbokým pôsobením, že ani jedno oko neostalo suché.“ Podľa dobovej tlače bolo „podujatie veľmi pôsobivé a ako veľa už teraz znamená pomník pre Bratislavčanov, dokazujú kvety, ktoré vedľa oficiálnych vencov položili chvejúce sa ruky matiek synov, vdov manželov, detí otcov. Ostáva dúfať, že obyvateľstvo Bratislavy bude skutočne považovať za posvätné toto miesto, ktoré, ako zmienil dr. Limbacher vo svojej reči, vlastne tvorí jednu čiastku toho veľkého cintorína, ktorý by nám neustále mal pripomínať preliatu krv 10 miliónov ľudí, nezmerného žiaľu a strádania onej hroznej doby.“
V priebehu poobedia sa pri pomníku objavili zástupy ľudí, aby naň položili kytice a vence. Po zotmení o 17. hod. zapálili 4 veľké spomienkové ohne (formou faklí na sokli pomníka) za obete vojny. Spolu so svetlami „nesčíselných sviečok, ktoré na sokel pomníka umiestnili ženy a dievčatá, pravdepodobne vojnové vdovy a siroty“, pôsobilo toto ohňové divadlo uchvacujúco a žiaru pomníka bolo údajne vidieť až z ulíc mesta.
Bratislavčania k pomníku ihneď priľnuli. Podľa správ v dobovej tlači k nemu pravidelne konávali púte, a to nielen na Dušičky. V roku 1930 ho dokonca navštívil prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý sa odtiaľ pokochal výhľadom na mesto. Práve tu dostal od zástupcov mesta výklad, akým vývojom Bratislava prešla od jeho poslednej návštevy v roku 1921, pričom pomník bol v tomto kontexte symbolom pozitívnych zmien. Zvyk pripomínať si zosnulých pri pomníku ustal až po druhej svetovej vojne. Jej následky prebili spomienky na prvú svetovú vojnu. Okrem toho sa po nej opäť výrazne zmenila skladba a kontinuita bratislavského obyvateľstva, popretŕhali sa zaužívané väzby a tradície. V neposlednom rade bola mestská vodáreň v roku 1948 znárodnená a pozemok (vrátane toho s pomníkom) sa dostal do vlastníctva štátu. Pomník prestal byť chápaný ako vzácna dominanta svojho priestoru, skrčil sa popri bujnej zástavbe i náletových drevinách. Impozantný výhľad na celé Staré Mesto je už minulosťou. Tou našťastie nie je samotný pomník, ktorý – napriek tomu, že v istom období mu hrozilo aj odstránenie – stále stojí na svojom mieste ako stála pamiatka padlých Bratislavčanov. V roku 2025 bude mať storočnicu. Verím, že jej oslavy budú dôstojné.
Ján Vyhnánek
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!