Posledné dni „Schüttkasten“

GENIUS LOCI
2. apríla 2019

Schüttkasten (vzdychajúc) Kliatba, tisícnásobná kliatba! Tak toto má byť úcta voči minulosti? Vypárali ma ako bezcenné nohavice. Čo mám robiť, čo mám robiť? (Od žiaľu pukne na troch miestach.)

Mária Terézia: Upokoj sa starý, neruš nočný pokoj!

Aristokrat: Nevychovaný grobian. Schocking!

Kurucký rytier: Veru tak! Aby doňho vošla mestská knižnica!

Schüttkasten: Milosť Veličenstvo, milosť páni moji, no nedokážem skryť svoje trápenie. Ak ho nevypustím cez bránu, môj nárek ako rozlúčka umierajúceho obšitníka vyjde cez okná.

Mária Terézia (so súcitným záujmom): O čom hovoríš? Čo frfleš ty starý babrák?

horvat059

Schüttkasten: O mojej smrti Veličenstvo, ktorej ortieľ mi v týchto dňoch vyriekli na starej radnici. Povedali, že som neužitočný, nezaslúžim si, aby som naďalej stál stráž za chrbtom Vašej Výsosti. Urazili na po žltú zem; jej súčasťou sa stanem v kvitnúcom máji. (Jeho hlas zamdlie.)

Mária Terézia: Takže tak môj úbohý synu. Kto by si bol pomyslel, že teba, postaveného na živenie ľudu raz takto skántria potomkovia otcov, ktorých som zahrnula svojou materskou dobrou vôľou. Ale čím si sa proti nim previnil?

Schüttkasten: Ničím Výsosť! Boh vie, že s ničím! Som nevinný, ako dnes zrodený morský pavúk. Zničili ma moji dobrodinci.

Mária Terézia: Ako to?

Schüttkasten: Chceli zo mňa spraviť palác kultúry ….

(Žrebec Márie Terézie zaerdžal so smiechom a smiech sa o malú chvíľu ozýva i celým námestím. Smeje sa pekná kráľovná, aristokrat, kurucký bojovník, smejú sa domy, plynové kandelábre, kvapky rosy, ešte aj mesiac na oblohe odvráti svoju guľatú tvár. Pokoj nastane až o pol hodinu a jej Výsosť sa so starou budovou lúči s otázkou:)

Aber so was?

horvat103

Bizarný nočný rozhovor medzi neskorobarokovou sýpkou a súsoším Márie Terézie výstižne odzrkadľuje postoje tlače a veľkej časti Prešporčanov k dielu tereziánskeho dvorského architekta Franza Antona Hillebrandta. Chod dejín je však nevyspytateľný a zvláštne spravodlivý: krátko po odchode „Minotaura na Mostovej ulici“ do histórie sa spečatil i osud Fadruszovho mramorového pamätníka. Monument odhalený v roku 1897 za účasti vznešených hostí zotrval na svojom mieste len niečo vyše dvadsať rokov. V obidvoch prípadoch rozhodla politika nových čias: v prvom na lokálnej, v neskoršom už na vyššej, ideologicky vyhranenejšej úrovni. Modernizujúce sa mesto a rodiaci sa štát odstraňovali domnelé symboly v mene pokroku i vymedzenia sa voči predošlej epoche. Iste, je to zjednodušujúci, no vo svojom jadre azda pravdivý pohľad.

146

Zbúraním starého mestského divadla Bratislava prišla aj o „redutu“, priestor určený pre veľké spoločenské podujatia. Dlhodobým provizóriom pre organizovanie plesov, koncertov alebo prednášok sa stali siene starej radnice a župného domu. Od začiatku však boli zrejmé ich obmedzenia, najmä kapacitné. Začiatkom 20. storočia sa už nahlas hovorilo o potrebe stavby spĺňajúcej účel reprezentatívneho spoločenského stánku. Mnohí ju videli práve na vtedajšom Kossuthovom námestí (dnes Hviezdoslavovo námestie), v blízkosti nie tak dávno otvoreného mestského teátra.

szinhaz

Ideálnou voľbou sa ukázal byť pozemok, na ktorom stál mohutný blok sýpky z rokov 1773-1774, slúžiacej na prelome 19.-20. storočia ako sklad mestských elektrární. Budova blízko dunajského nábrežia chátrala zaberajúc perspektívne stavenisko pre palác reduty. Otcovia myšlienky darovať mestu novú dominantu mohli pokojne vylúčiť možnosť odporu proti tomuto ušľachtilému zámeru, no ukázalo sa, že ten nie je bezvýhradne vítaný. Kritikom sústreďujúcim sa okolo kustóda mestského múzea, Augustína Helmára sa spočiatku darilo: v októbri 1902 dosiahli nielen odvrátenie asanácie ale i vypísanie súťaže na projekt adaptovania sýpky na polyfunkčný objekt, sídlo mestského múzea a knižnice, doplnený o plesovú sálu. Architekti popri tom dostali za úlohu navrhnúť i novostavbu pre uvedené funkcie. Návrhy bolo možné doručiť mestskej rade do konca marca 1903, po tomto termíne o nich rozhodovala porota v zložení Eugen Laubner, Flóris (Florián) Korb, Karol Csányi, Ľudovít Eremit a Alexander Feigler. Momentálny úspech zástancov zachovania sýpky však skrýval v sebe i zárodok neskoršieho napätia a v konečnom dôsledku i príčinu víťazstva „modernistov.“ Kumulovanie rôznorodých funkcií v budove so značne limitovanými priestorovými a technickými danosťami bola nereálne, čo chápali aj vyhlasovatelia súbehu, keď od účastníkov požadovali alternatívny plán. Prijatých bolo napokon desať projektov od štyroch miestnych a šiestich, v hlavnom meste činných autorov, žiaden z nich však nedokázal plne vyhovieť stanoveným bodom. K optimálnemu riešeniu sa najviac priblížil Žigmund Melczer, architekt sirotinca na Hlbokej ceste. Kým právnik Oliver Nagy vyzdvihoval kvality Melczerovho projektu novej reduty, druhú stranu žiadajúcu zachovanie sýpky presvedčil šetrným prístupom k neskorobarokovému objektu. Verejnosť mohla zhodnotiť súťažné práce počas niekoľkodňovej výstavy v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. O tom, že jej záležitosť nebola ľahostajná svedčí aj rad krátkych článkov pravidelne sa objavujúcich v tunajších denníkoch hľadajúcich (a nachádzajúcich) zaručene najlepšie miesta pre redutu, múzeum i knižnicu.

uj

Máj 1903 bol z tohto pohľadu mimoriadne rušný: Helmár ako „ctiteľ pamiatok a priateľ zachovania starobylých miest“ apeloval na budapeštiansku pamiatkovú komisiu, aby vzala pod patronát „granárium, hoci nie je skvostom … ale raz bude jedinečným dokladom staviteľstva svojej doby.“ Učiteľ a vedúci múzea intenzívne vnímal nové smery v pamiatkovej ochrane, vychádzajúce najmä z blízkej Viedne, čoho odrazom je i táto výzva na záchranu zdanlivo nehodnotnej, utilitárnej stavby. Pred niekoľkými rokmi by vec prešla bez povšimnutia, po prelome storočí však rastie počet tých, ktorým sa čoraz menej pozdávala strata pôvodného, stáročia utváraného charakteru a génia ich prostredia. Koncom mesiaca sa zrodila myšlienka rozdeliť funkcie reduty, múzeí a knižnice do samostatných budov, pričom sýpka mohla v sebe prijať len kultúrne inštitúcie mesta. Definitívne rozhodnutie malo padnúť 2. júna. Helmár využijúc posledné dni pred hlasovaním zverejnil v Nyugatmagyarországi Híradó pamätný list adresovaný mestskej rade. Vyzýval ju zvážiť všetky kultúrne i ekonomické dôsledky svojho verdiktu. Prešporku sa podľa Helmárových slov ponúkala neopakovateľná šanca lacno získať pre múzeum a bibliotéku dôstojné sídlo. Mestu malo priniesť nielen kultúrny ale časom aj finančný osoh, malo sa stať hlavným stanom vznikajúceho Západouhorského muzeálneho spolku. Tento zámer podporili pamiatkové orgány, národné múzeum a generálna inšpekcia múzeí a knižníc, sľubujúca nezanedbateľnú peňažnú pomoc. Odmietnutím načrtnutej myšlienky sa mesto mohlo pripraviť na „dlhý spánok.“ Helmár „ako verný syn“ končí svoj list a neblahú víziu želaním, „aby tento spánok bol aspoň sladký.“

horvath_104

Druhý júnový deň roku 1903 slávili ochrancovia ďalší úspech: zdalo sa, že ich argumentácia našla odozvu a umlčala modernistov. Druhá strana však zmobilizovala sily a cestou tlače sa pustila do presviedčania publika o svojej pravde. Do hry vstúpila alternatíva využiť pre účely múzea a knižnice Primaciálny palác, ktorá sa stretla s kladným ohlasom aj u niektorých zástancov úpravy sýpky. Ich jadro (Helmár, historik T. Ortvay, kustód prírodopisného múzea František Feigler, knihovník Teodor Kumlik, archivár Ján Batka a mestský lekár Edmund Mergl) poukazovalo na nevhodnosť rezidencie pre takéto využitie. Jej priestory nebolo možné – na rozdiel od sýpky – prispôsobiť požiadavkám nových funkcií, bránila tomu dispozícia, do ktorej sa dalo zasahovať len minimálne a za cenu poškodenia cennej výzdoby. Preferovali preto Melczerov plán. Azda práve jeho kresby vystavili vo výklade kníhkupectva Karola Stampfela a hodinára Štefana Baumanna. Architekt hodlal rozdeliť sýpku na dve, samostatne prístupné polovice: v severnej sa mali ocitnúť expozície múzea, v južnej študovňa a priestory knižnice. Jeho zásahy do fasád boli citlivé, v zásade rátal iba s úpravou okien na dlhších stranách tak, aby interiéri získali čo najviac svetla.

74

Tak, ako sa blížil 2. november, dátum rozhodujúcej schôdze zastupiteľstva, stupňovala sa nevyhlásená vojna medzi kľúčovými stranami sporu: prvá poukazovala na nerentabilnosť zachovania „Schüttkasten“ a jeho výzor špatiaci okolie, druhá pevne trvala na uchovaní stavby, jej obnove a adaptácii. K nim sa pridali barón Forster, predsedajúci komisie pre pamiatky, historik Viliam Fraknói, predseda inšpekcie múzeí a knižníc, nemecký znalec barokového umenia Cornelius Gurlitt, architekt, priekopník moderného urbanizmu Camillo Sitte a sochár Ján Fadrusz. Niekoľko dní pred svojou smrťou Fadrusz nadiktoval J. Batkovi riadky, cestou ktorých žiadal radných, aby dbali o starobylý obraz mesta zdedený od predkov. Sýpka, jedna z jeho najzaujímavejších pamiatok musí byť bezpodmienečne zachovaná! Výtvarník pri koncipovaní súsošia Márie Terézie údajne vnímal južné priečelie granária ako neoddeliteľnú kulisu svojho diela.

54_0177

Popoludní druhého novembra začalo na radnici dlho očakávané rokovanie. Schôdza pritiahla davy: trvala tri a pol hodiny a skončila anulovaním rozhodnutia z 2. júna, t. j. „smrteľným ortieľom na hlavu sýpky.“ Udalosť začala pietnou spomienkou na zosnulého J. Fadrusza a pokračovala vystúpením Eugena Engyeliho. Ten rozhodne odmietol júnové uznesenie – s nadšením privítané v Budapešti, no nie v Prešporku – a v mene starostlivosti o vonkajší vzhľad mesta vyzval ukončiť život „monštra.“ V rámci rozpravy nasledujúcej po Engyeliho reči došlo k invektívam (obvinenie J. Batku z toho, že Fadrusza donútil napísať vyššie spomínaný list), zrodili sa vskutku invenčné riešenia („Nechajme si polovicu sýpky.“) a aktualizovali sa úvahy o využití Primaciálneho paláca. Staviteľ Eremit, Jozef Palugyay a Žigmund Wolff sa pragmaticky vyslovili za zváženie všetkých, najmä finančných argumentov. Mešťanosta Brolly, sympatizujúci so zámerom adaptácie sýpky sa snažil odročiť rozhodnutie o Engyeliho návrhu, čo väčšina prítomných zamietla a pomerom hlasov 65:34 dala definitívnu bodku za mesiacmi sporov. Na návrh Ľudovíta Eremita boli architektom Melczerovi a Adolfovi Langovi vyplatené honoráre za ich súťažné návrhy. Súčasne vznikla komisia za účelom posúdenia možností využitia pozemku sýpky. Protesty Augustína Helmára alebo článok Andora Kozmu „A nem parvenü város“ na podporu jeho aktivít ostali nevypočuté.

148

Mesto v roku 1906 vyhlásilo súťaž na projekt reduty. Najvyššie hodnotený neobarokový návrh dvojice Komor – Jakab sa stal s istými zmenami realitou. O štyri roky neskôr sa uskutočnil súbeh na budovu paláca kultúry, zamýšľaného na mieste dnešného sídla Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží. Paradoxne, medzi požiadavkami vyhlasovateľa figurovalo, aby budúce múzeum a knižnica niesli znaky éry Márie Terézie, odkazujúc tak na obdobie nebývalého kultúrneho rozkvetu Pressburgu.

Peter Buday

Zbierka: Cmorej, Horváth

Podporili nás