Prešporok – psie Eldorádo

Príbehy zo starej Bratislavy
9. marca 2021

„Pes nie je len jedno zviera z mnohých, ale oveľa viac dielo človeka, umelo vytvorený živočích, ktorého správanie a podoba sa formujú podľa ľudských želaní. Je dokonca možné (…), že paralelná evolúcia psa a človeka nezmenila iba psa. Pozoruhodný je aj fakt, že začiatky domestikácie psa a objavenia sa Homo sapiens spadajú do približne rovnakého obdobia. Pre biológa nie je vzdialená predstava, že skupiny ľudí, ktoré na začiatku domestikácie prijali medzi seba vlky, si užili omnoho viac výhod – a ak to bolo tak, počas domestikácie sa musela zmeniť aj genetická povaha človeka. Je možné, že ide skutočne o spoločný vývoj, o koevolúciu (…). Možno sme potomkami predkov, ktorí mali výslovne v obľube psy a udržiavali s nimi citové väzby (s istotou vieme, že neandertálci psy nechovali),  a spôsob ich správania sa počas spoločnej evolučnej periódy sa zmenil tak, že máme vrodenú potrebu udržiavať kontakty so psami. Tieto zmeny by vysvetľovali našu súčasnú vášeň pre chov psov, v dôsledku čoho považujeme psa za skutočného spoločníka, emocionálneho partnera, často náhradu za dieťa.“ Úryvok, ktorý je mottom tohto príspevku a spoločné, mnohotisícročné dejiny človeka a jeho najlepšieho priateľa umiestňuje do nového, vzrušujúceho svetla, pochádza z knihy jedného z najznámejších maďarských etológov Vilmosa Csányiho s názvom Psy sú chlpaté deti (A kutyák szőrös gyerekek).

 

 

 

Faktom je, že neexistuje iné zviera, ktoré by bolo natoľko späté človekom a ktoré by takým rôznorodým spôsobom pomáhalo svojmu dvojnohému pánovi. Už od najranejších čias stoja pri človeku poľovný pes a domáci strážca, neskôr sa objavujú ovčiarske psy a iné rasy pracovných psov, napríklad ťažné psy a psy ťahajúce sane. Najstarším nálezom, ktorý potvrdzuje chov psov na území dnešnej Bratislavy, je kostra z roku 50 pred Kr., spojená s Keltmi. Psí miláčikovia chovaní pre zábavu sa v zámožnejších spoločenských vrstvách objavili už v rímskom období. Chov luxusných a bytových psov bol po stáročia privilégiom panovníckych rodov, aristokracie a neskôr bohatších meštianskych rodín. Napríklad miniatúra v korvínke (iluminovanom rukopise – pozn. prekl.), ktorá pochádza približne z roku 1490, dokazuje, že kráľ Matej Korvín a kráľovná Beatrix mali tiež svojho domáceho miláčika – stredne veľkého psa svetlej farby, ktorý podľa obrazového svedectva zaujímal vznešené miesto na červenej zamatovej poduške v trónnej sieni. Zachovala sa aj zmienka o mimoriadne inteligentom a vernom psovi Františka II. Rákócziho menom Roland, ktorý sa tešil veľkej úcte. Obľúbeného rodinného jazvečíka nechal zvečniť aj Dionýz Andrássy: dal mu osadiť sochu, ktorá sa nachádza v parku mauzólea Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí. Pamätník je dielom Alojza Stróbla a na jeho podstavci figuruje nápis: „TREUE UM TREUE 1890 – 1910“ („Vernosť za vernosť 1890 – 1910“).

Chov psov zo záľuby, ale najmä ako členov rodiny, sa masovo rozšíril koncom 19. a začiatkom 20. storočia, preto aj séria článkov o začiatkoch chovu psov v prostredí prešporského meštianstva zachytáva práve toto obdobie. V rovnakom čase sa začal moderný chov psov aj v Budapešti a iných mestách. Do domácností a bytov príslušníkov strednej vrstvy sa v čoraz väčšom počte začali sťahovať jazvečíky, maltézske psy, foxteriéry – najčastejšie ako spoločníci detí pri hrách alebo ako „zaháňači“ samoty v príbytkoch starých dám. „Urbanizácia“ psov však prinášala aj nejeden problém. Časť týchto „mizérií“ v podobe psích výkalov, špatiacich ulice, štekotu, privádzajúceho susedov do šialenstva alebo nevychovaných psov, bašujúcich v kaviarňach, ktoré boli večnou témou dobovej tlače, nám môže byť povedomá aj v 21. storočí.

Ale najväčším tromfom v rukách odporcov chovu psov v mestách bola vtedy ešte mimoriadne nebezpečná besnota, šírená (aj) prostredníctvom psov. A hoci vakcínu proti besnote vyvinul francúzsky mikrobiológ a chemik Louis Pasteur už v roku 1885, povinné a pravidelné preventívne očkovanie psov v Maďarsku zaviedli až v medzivojnovom období. Keďže na prelome storočí rástol priamo úmerne s pribúdajúcim počtom psov v mestách aj počet prípadov besnoty, ich chov bol obmedzovaný rôznymi nariadeniami. V sedemdesiatych – osemdesiatych rokoch 19. storočia zaviedli vo väčšine uhorských miest daň za psa, na viacerých miestach nariadili úrady povinné vyšetrenia u veterinára, resp. povinnosť používať vôdzku a náhubok.

 

Nemožno však zamlčať ani pozitíva „urbanizácie“ psov. S nárastom obyvateľstva v mestách a so vznikom chudobných štvrtí v blízkosti fabrík a priemyselných zón začali pribúdať aj kriminálne činy. Polícia si práve v tomto období začala uvedomovať, akým pokladom je čuch  psov a akým pomocníkom pri objasňovaní trestných činov môže byť dobrý policajný pes. Začalo sa teda s inštitucionalizovaným výcvikom policajných psov. Prvú prehliadku a skúšku policajných psov v Uhorsku zorganizovali 11. júna 1911 v Prešporku.

Pod vplyvom novej módy držania psov v mestách sa štvornohí členovia rodín objavovali stále častejšie v rôznych zábavných žánroch a produkciách – nech už išlo o humorný novinový fejtón, cirkusové predstavenie alebo o veľkú dobovú novinku – kinofilm. Medzi pozitívami treba spomenúť aj to, že hnutie na ochranu zvierat, ktoré sa začalo rozvíjať na prelome storočí, podporovali zrejme oveľa štedrejšie dámy a páni s domácimi miláčikmi než ich súčasníci, ktorí k psom zaujímali ľahostajný či dokonca pohŕdavý postoj.

Počas 1. svetovej vojny psy plnili dôležitú úlohu aj na fronte – predovšetkým ako prieskumníci, sprostredkovatelia správ a – čo je najdôležitejšie – ako pomocníci v útvaroch Červeného kríža. Psy Červeného kríža vypátrali a zachránili v prestávkach bojov desaťtisíce ranených pred istou smrťou. Koncom vojny sa v Európe začalo s inštitucionalizovaným výcvikom vodiacich psov. Išlo o reakciu na potreby vojakov, ktorí prišli o zrak počas plynových útokov.

V prvých dvoch častiach našej štvordielnej série predstavíme začiatky chovu psov v Prešporku. Osobitnú pozornosť budeme venovať úlohám, ktoré psy plnili v každodennom živote, pri zábave a vo voľných chvíľach zámožnejších Prešporčanov. V tretej časti sa sústredíme na tému besnoty, ako aj na nariadenia súvisiace s týmto nákazlivým ochorením. Zmienime sa aj o dobových incidentoch ochrancov zvierat a „psofóbov“.  Predstavíme aj nešťastné osudy psov v chudobnejších štvrtiach mesta. V záverečnom článku si pripomenieme prvé policajné psy v Prešporku a zmienime sa aj o prvej prehliadke policajných psov v Uhorsku. Nezabudneme ani na psy, ktoré slúžili na fronte, ale ani na tie, ktoré zostali počas 1. svetovej vojny v Prešporku.

1.  časť: Začiatky moderného chovu psov v Prešporku

„Musí sa nechať, že v Prešporku sa máme pod psa. Nikde na svete nenájdeme pokope toľko psov ako u nás. Toto bohatstvo nám môže závidieť dokonca aj Konštantínopol. Nájdu sa tu najrôznejšie rasy. Malé, veľké, biele, čierne, strakaté: pre každého podľa jeho gusta. Ich priaznivci si prídu na svoje, aj čo sa veľkosti týka. Kto chce vidieť psy veľké ako teľa, ten môže onedlho uspokojiť svoju zvedavosť na Trhovom námestí. Tieto beštie si na nás brúsia svoje tesáky pred výsekom. A kto už len stíha evidovať chrty a vyžle prešporských Nimródov? Čo sa kabelkových exemplárov týka, tie nemajú konca-kraja, veď predstava spôsobného penzistu, ktorý by nemal aspoň jedného psa, alebo starej dievky, ktorá by nevlastnila aspoň dvoch malých uštekancov, je priam nemožná. Ale to by ešte ušlo! Čo však povedať na  austrálske krvilačné psy a iné šelmy, ktoré vďaka našej polícii tiež pobehujú slobodne?“

Úryvok pochádza z článku s názvom Psia mizéria (Kutya-mizéria), ktorý vyšiel na titulnej strane denníka Západouhorský spravodaj (Nyugatmagyarországi Hiradó) 13. septembra 1901. Jediný maďarský denník, vychádzajúci v Prešporku v rokoch 1890 – 1918, sa problematike mestských psov venoval prekvapujúco intenzívne. Autori v článkoch nikdy nezabudli zdôrazniť, že v Prešporku je priveľa psov na meter štvorcový – navyše si tu žijú ako v raji. Niekdajšie korunovačné mesto tlač ovenčila titulom „Psie Eldorádo“. Naozaj to bolo tak? Pozrime sa, čo hovoria čísla.

Podľa súpisu z roku 1898 žilo v Prešporku 907 psov; spolu s nenahlásenými zvieratami dosahoval ich počet 1 000. V roku 1900 bola daň uhradená za 1117 psov, v roku 1901 za 1140 a v roku 1916 za 1408 psov. Túlavé psy v meste sa dali počítať na stovky, nanajvýš na tisícku. S prihliadnutím na výsledky sčítania obyvateľstva sa pomer psov a obyvateľov vyvíjal nasledovne: v roku 1900 pripadal na 59 obyvateľov jeden oficiálne prihlásený pes, v roku 1916 to bol jeden pes na zhruba 57 obyvateľov. Na porovnanie: vo Viedni v roku 1910 pripadal jeden zdanený pes na zhruba 52 obyvateľov, v Paríži v roku 1907 to bol jeden pes na 39 obyvateľov. Z dobových správ vieme aj to, že na začiatku 20. storočia pochytali šarhovia v Paríži ročne aj desaťtisíc túlavých psov, čo je zhruba desaťnásobok túlavých psov v Prešporku. Počet prihlásených psov vo francúzskom hlavnom meste presiahol 70 000, vo Viedni to bolo okolo 40 000. (Informácie o počte psov prinášala dobová tlač – okrem Západouhorského spravodaja (ďalej ZUS) to bol vestník Ochrana zvierat (Állatvédelem), vydávaný Krajinským spolkom ochrancov zvierat.) Po týchto faktoch sa tvrdenie prešporského novinára, podľa ktorého „Nikde na svete nenájdeme pokope toľko psov ako u nás.“, javí ako výrazne prehnané.

„Pes a ženská cudnosť. Môže existovať väčší protiklad?“

Chov menších rás (jazvečíky, foxteriéry, pudle, mopslíky atď.) v bytoch sa na prelome 19. a 20. storočia najviac rozšíril medzi príslušníkmi strednej meštianskej vrstvy. „Ideál minimálne trojizbového bytu, služobníctva a domácej panej, ktorá mimo domu a rodiny nepracuje ani náhodou, sa dobre znáša s praxou mestského chovu psov, prebranou od aristokracie,“ píše Gábor Gyáni vo svojej štúdii s názvom Hlavné mesto a psy. Panský štýl života v meste a bytový pes (A főváros és a kutyák. A városi úri életforma és a szobaeb).  Podľa Gyániho odhadov pripadal začiatkom 20. storočia na každú druhú alebo tretiu domácnosť príslušníka strednej vrstvy jeden pes, „čo odkazuje na rozšírený spoločenský zvyk“.

Z článkov a fejtónov dobovej prešporskej tlače zisťujeme, že tzv. kabelkové psy chovali najmä staré bezdetné manželské páry, nudiace sa mladé ženy zo zámožných rodín alebo „zaslúžilé staré panny“. Samozrejme, títo maznáčikovia sa u nich mali ako v bavlnke a v očiach svojich pánov a paničiek mali často vyššiu hodnotu ako služobníctvo. ZUS uverejnil v roku 1891 fejtón Mozesa Gaála, ktorého hlavnými hrdinami sú malý mestský pes Pici a jeho dobromyseľná panička, ktorá sa živila prenajímaním izieb. A hoci sa príbeh neodohráva v Prešporku, ale v hlavnom meste, Piciho životná úroveň nám pripomína nefalšované Eldorádo. „Popri vynukovaní šálky čiernej kávy teta neraz zdôrazňovala (…), že keď treba, jej slúžka Fány je múdre stvorenie a ona dúfa, že sa napriek svojmu úctyhodnému veku 38 rokov ešte môže vydať, ale netrúfala by si tvrdiť, že by jej pohľad vykazoval viac múdrosti ako Piciho pohľad. (…) Pici raňajkoval vlažné mlieko, do ktorého teta vždy namáčala prst, aby odhadla správnu teplotu; ujo (tetin manžel) doň vlastnoručne drobil žemľu. Pici mal aj svoju izbu: kútik pri kachliach; každé ráno mu prešli kefou po čiernom lesklom chrbte a vyčesali mu srsť proti smeru rastu. V lete prišiel skúsený holič, aby z neho vytvaroval miniatúrneho čierneho leva, a vtedy mu dobre padlo, keď sme ho my traja – teta, ujo a ja – v určitých intervaloch škrabkali po jeho vystrihanom chrbte.“

ZUS pravidelne uverejňoval filipiky namierené proti psom – väčšina z nich útočila na psy a ich majiteľov kvôli šíreniu besnoty a ďalších chorôb. Autor článku s názvom Csakszi a Zsipszi z roku 1898  zašiel ešte ďalej a vyrukoval s argumentom, ktorý je z dnešného pohľadu vskutku absurdný. Na mušku si vzal najmä vyššie spomínané zámožné paničky, vlastniace psích maznáčikov, „psie mamy“, ktorých anonymný pisateľ neobviňuje z ničoho menšieho ako z toho, že prehnaným rozmaznávaním svojich domácich miláčikov napĺňajú svoje neukojené či neukojiteľné sexuálne túžby. Čiže podľa neho porušujú šieste prikázanie, čo je v krajine zasvätenej Panne Márii neakceptovateľné. „Pes a ženská cudnosť. Môže existovať väčší protiklad? Môžeme hovoriť o cudnosti tam, kde sa pestuje kult psa? Alebo vari rozmach psieho kultu naznačuje, že tento znamenitý parfum ženskej duše už na mnohých miestach vyprcháva? Csakszi a Zsipszi nachádzajú teplé miestečká tam, kde ich rozmaznáva chorobné zvrhávanie sa neukojeného alebo neukojiteľného pohlavného pudu; a za odmenu sa s nimi nezdráhajú vyparádené prechádzať a voziť po ulici.  Csakszi a Zsipszi sa s kvetmi cudnosti porátajú rovnako ako s kvetmi na okraji ciest.“

Aby sme veci uviedli na správnu mieru, žiada sa na tomto mieste citovať aj stanovisko Krajinského spolku ochrancov zvierat, ktorý bol sformulovaný pred vyše sto rokmi, no svoju aktuálnosť nestratil dodnes. Podľa neho sa previňujú proti záujmom ochrany zvierat tí, čo  prehnaným rozmaznávaním svojich obľúbených zvierat, psov a mačiek a s tým súvisiacim bezmedzným utrácaním podnecujú nepriaznivé kritiky a útoky na ochranárske hnutie, reprezentované tými, ktorí ho buď nepovažujú za nič, alebo s ním nesúhlasia.“

 

O štvornohých obludách a nespratnom čertovi

Časopis Ochrana zvierat  začal v roku 1909 uverejňovať sériu článkov o správnom chove psov a starostlivosti o ne. Autor sa v nich zmieňuje aj o správnej výžive – spomína napr. Fattingerovu „placku pre psy“ (pravidelne na ňu uverejňoval reklamu aj ZUS), ktorú však pre vysokú cenu neodporúča kupovať pre „bežné psy“. (Po preskúmaní jej zloženia – mäsový separát, múka, mrkva – si ťažko predstaviť, čo na nej mohlo stáť tak veľa.)

 

Reklama na placku pre psy zo Západouhorského spravodaja.

“Kto má rád svojho psa, nech ho kŕmi výlučne Fattingerovou plackou pre psy a nenechá sa oklamať rôznymi lacnými napodobeninami. Fattingerovu placku pre psy už roky úspešne používajú mnohé kráľovské a veľkopanské poľovnícke úrady a veterinárne ústavy v Budapešti, vo Viedni a v Prahe. Sklady v Prešporku: Ernest Dworak, Karol Dworak Trhové námestie a Imre Molnár Szilágyiho u., Július Marsé  Schöndorfská u., Jozef Richter Karpatská u., Jozef Wimmer a synovia.”

 

Ako z článku vyplýva, psí kabát a obliekanie psov zďaleka nepatrí medzi „vynálezy“ 21. storočia. „Aj to najparádnejšie oblečenie psa iba špatí, najlepšie by bolo nadobro skoncovať s jeho obliekaním a  zahrnúť ho medzi aktivity spojené so starostlivosťou o psa len v prípadoch skutočnej potreby,“ upozorňuje dobový Cesar Millan. A ešte dodáva, že v rámci starostlivosti o psa treba klásť veľký dôraz na pravidelný pohyb zvierat, ktorý je najlepšou prevenciou „spohodlnenia, zosadlovatenia“ a rôznych chorôb. „Bytového psa a psa na reťazi pustime raz-dvakrát denne na slobodu, aby sa mohol na nejakom bezpečnom mieste poriadne vybehať, vyšantiť, alebo – ak je na vôdzke – poriadne vychodiť. To len prospeje jeho apetítu, krvnému obehu, dýchaniu aj celkovému naladeniu. Ani malému plemenu nestačí, keď ho v náručí, na rukách, v koči vynesieme von, aj na toho má priaznivý vplyv voľný pohyb po vlastných.“ Tak znie dobrá rada.

 

Podľa dobových opisov boli hlavnými lokalitami na venčenie psov korzo (uličky medzi Michalskou bránou a Promenádou, dnes Hviezdoslavovým námestím), Aupark (dnes Sad Janka Kráľa) a Horský park. Venčenie patrilo zvyčajne medzi povinnosti služobníctva, ale zavše sa stávalo, že sa tejto úlohy zhostil samotný pán štvornohého miláčika. Zdá sa však, že zbierať psie exkrementy sa bridilo nielen pánom, ale aj sluhom. Na stránkach ZUS sa viacerí sťažovali, že „chodníky sú odporne zašpinené psami“. Ďalším problémom bolo pravidelné pustošenie mestských parkov a kvetinových záhonov (ako si môžeme prečítať v jednom z článkov z roku 1908, „každé ráno predvádza armáda psov v našich parkoch priam bežecké preteky a cirkusové skoky“), v dôsledku čoho Prešporský okrášľovací spolok inicioval, aby na zelené plochy v meste dozerali policajti – s neveľkým úspechom.

Ale našli sa aj majitelia, ktorí nestrácali čas prechádzkami. Poniektorí obyvatelia domov jednoducho vypustili štvornohých strážcov na ulicu, aby sa trochu potúlali. Tí potom trávili čas tým, že od rána do večera štekali na prechádzajúce koče a autá, alebo sa púšťali do cudzích psov, čo sa sem práve priplietli. Zo sťažností, ktoré boli uverejnené v dobovej tlači, je zrejmé, že väčšina týchto „korzujúcich“ psov „obšťastňovala“ susedov, túžiacich po tichu a pokoji, v okolí Ondrejského cintorína a na Grösslingovej, Cintorínskej a Széchenyiho (dnes Lazaretská) ulici. Takéto túlajúce sa psy sa mohli dostať do konfliktu aj so žiakmi prichádzajúcimi zo školy. „Koľkokrát vidíme pred školami na smrť vyľakané deti, ktoré prenasleduje niektorá z týchto štvornohých oblúd. Márne hľadáme stopy po náhubku a vôdzke,“ sťažujú sa miestne noviny v roku 1901. Z dobových správ časopisu Ochrana zvierat sa zároveň dozvedáme aj to, že nezbedné chlapčiská s obľubou hádzali po túlavých alebo túlajúcich sa psoch, ktoré sa im dostali do cesty, kamene, alebo ich dráždili iným spôsobom.

Aj tento vtip z kategórie „čiernohumorných“ ukazuje, že vzťah prešporských psičkárov a „nepsičkárov“ nebol nikdy bezproblémový. Západouhorský spravodaj, 12. september 1897.

“Polka psa. Pán X. má strašného psa, ktorý bez prestania šteká; ale pán X. je do večne štekajúceho psa zbláznený. „Len sa pozrite, aké je to zviera úžasné,“ hovorí v ktorýsi deň svojmu susedovi. „Veru je, a za veľa by som ho nedal, keby mohla byť aspoň polka z neho moja.“ „Čo by ste robili s polkou psa?“ „Strelil by som mu guľku do hlavy.“

 

Žiaľ, venčenie psa bez vôdzky alebo jeho voľné „špacírovanie sa“ po uliciach sa neraz končilo aj tragicky.

ZUS uverejnil v roku 1896 list čitateľa, ktorý patril – súdiac podľa štylistiky – do vyššej spoločenskej vrstvy. Sťažoval sa, že električka, ktorá bola v tom čase  považovaná za novinku, zmietla z cesty na úseku medzi divadlom a Rybím trhom jeho jazvečíka, „hodnotný a mimoriadne krásny exemplár“ svojej rasy. Nešťastné zviera uviazlo v ochrannej sieti električkového vozňa. Vodič ani napriek žalostnému zavýjaniu psa, upozorneniam cestujúcich a vytrvalému kriku a mávaniu „podráždených“ chodcov nezastal. „Hrozivo dotrhané zviera mohli vyslobodiť zo siete len na najbližšej zastávke, a aby ho zbavili utrpenia, okamžite ho museli usmrtiť jedom,“ píše rozhorčený majiteľ psa, ktorý podal na vodiča trestné oznámenie za poškodenie cudzej veci. Žiaľ, opakovane sa stávalo, že električka alebo elektrický autobus“ (trolejbus), považovaný za druhú veľkú novinku svojej doby, zrazil psa. Podľa správy z roku 1910 sa chcel šofér vydrického „elektrického automobilu“ vyhnúť psovi, ktorý mu stál v ceste, v dôsledku čoho narazil do stromu. Pri nehode sa ľahšie zranil sedriálny sudca Dr. Alexander Austely; pes, žiaľ, uhynul.

O najbizarnejšej nehode, sčasti zapríčinenej psom, informoval ZUS vo svojom čísle zo 7. decembra 1900. V článku s názvom Nespratný Mikuláš píše, že 5. decembra sa vo vstupnej hale železničnej stanice objavili čašník Juraj Unger, prezlečený za Mikuláša, a kancelársky sluha Karol Smiscsik, prestrojený za čerta. Nezvyčajný úkaz tak vyľakal psa šéfa depa, že sa pustil do poriadneho štekotu. Čert začal dráždiť štekajúceho psa vidlami, ktoré držal v ruke, na čo sa zviera rozbehlo k východu, kde stál fiaker s dvomi koňmi. „Psí brechot spôsobil, že kone sa splašili a spolu s fiakrom začali uháňať smerom od stanice po Štefániinej ceste (dnešná Štefánikova ulica – pozn. autora) a v blízkosti Wendlerovej pekárne si to namierili oproti električke č. 13, ktorá smerovala na stanicu. Keď vodič videl hroziace nebezpečenstvo, električku okamžite zastavil. Po zrážke sa vozeň rozbil na kusy, predok električky sa mierne preliačil a jeden z koní utrpel ľahšie zranenie nohy.“ Polícia okamžite spustila vyšetrovanie a za hlavného vinníka označila „nespratného čerta“ Karola Smiscsika.

Aj tento prípad ukazuje, že disonancia, ktorá nastala v dôsledku rozšírenia chovu mestských psov a absencie zodpovedajúcich predpisov (napr. povinné používanie vôdzky na uliciach), resp. ich nedôsledného dodržiavania alebo priam ignorovania, spôsobila mnoho nepríjemných situácií, niekedy dokonca až tragédií.

 

Obľúbenou témou prešporskej tlače bolo sústavné porušovanie nariadenia o zákaze vodenia psov do kaviarní (zdá sa, že niektorí spolupracovníci ZUS, ktorých nemožno zaradiť do kategórie milovníkov psov, trávili väčšiu časť svojho pracovného času namiesto redakcie v prešporských kaviarňach). Autor jedného článku z roku 1912 sa sťažuje na to, že „skoro v každej kaviarni, alebo dokonca priamo v tých, kde chodí najvznešenejšia klientela, vidíme pri nohách hostí alebo na zamatových pohovkách rozvalené pinče či foxteriéry s čiernymi hlavami. Táto situácia najviac hnevá samotných kaviarnikov a čašníkov – keď hosťa upozornia, ten zákaz nerešpektuje, a tak je to celé roky; odhliadnuc od toho, že ani najvychovanejší pes do kaviarne nepatrí, dôjde na týchto miestach vždy k nejakým ukážkovým psím výčinom, ktoré zlostia ostatných hostí.“

Miestny denník sa neraz sťažoval aj na to, že na skrutkový parník, premávajúci medzi Korunovačným námestím (dnes Námestie Ľ. Štúra) a Auparkom (dnes Sad Janka Kráľa), púšťajú aj psy. Ako informuje ZUS: „Minule sme boli priamymi svedkami toho, ako v tlačenici na propeleri zaujali pohodlné miesto dve zvieratá, veľkosťou pripomínajúce teľatá, a každého, kto sa k nim priblížil, vítali vrčaním.“

A čo nepsičkárov (a pravdepodobne aj zodpovedných chovateľov psov) rozhorčovalo ešte viac, bolo vyčíňanie psov na Trhovom námestí (dnes Námestie Nežnej revolúcie). Stávalo sa totiž, že niektorí nezodpovední majitelia púšťali svojich miláčikov aj na trhovisku. Svojvoľne vystrájajúce „psie veličenstvá“ zavše prevrhli krčahy so smotanou, inokedy označkovali tovar, ktorý ponúkali kofy. Podľa článku ZUS z roku 1902 „po Trhovom námestí a Chlebovom trhu, kde si prešporské gazdinky zaobstarávajú väčšinu potravín do kuchyne, korzujú tlupy psov najrôznejších rás a druhov. Tieto statné zvieratá z čírej záľuby rad-radom oňuchávajú ponuku kôf a predavačov, a keď sa ich zmocní športové nadšenie, skúšajú nad vajcami, ovocím a zeleninou umenie státia na troch nohách, ktoré je okrem telesného pohybu spojené aj s iným úkonom, čo ani najmenej nezodpovedá dobrým móresom. A nech si potom háklivejší návštevník, ktorý sa často nechtiac stane očitým svedkom týchto udalostí, vychutnáva obed s pôžitkom – ak to dokáže.“ Autor článku dáva vyčíňanie psov na trhu do pozornosti hlavného policajného veliteľa a žiada ho: „… keď už nie je možné postaviť závory, ktoré by bránili vstupu psov na trhovisko, aspoň nariaďte, aby sem v dopoludňajších hodinách mohli vstupovať iba psy na vôdzke. Uvidíte, že obyvatelia Prešporka budú velebiť vaše meno ešte aj pri obede.“

Príhodný vtip. Západouhorský spravodaj, 6. marec 1898

“Drobnosti

On už vie. Malá Alžbetka vstúpi s pekným čiernym psom Hektorom do obchodu s koloniálnym tovarom. „Prosím si haringa,“ povie, „ale nie zo suda, čo je na ulici pred dverami…“ „A prečo nie z toho?“ Dievčatko sa obráti na psa: „Ty už vieš, Hektor, prečo, však…“

Žiaľ, nezodpovedný chov psov generoval napätie medzi istými skupinami mestského obyvateľstva nielen pred vyše sto rokmi a nielen v Prešporku. Zle alebo vôbec nesocializované psy svojím nepríjemným, dokonca v nejednom prípade nebezpečným správaním, a ich nezodpovední majitelia ignorovaním všetkých predpisov vyvolávali nevôľu (nielen) svojich spoluobčanov. A aj radikálne, nelogické sprísnenie pravidiel, v horšom prípade priam vybičovanú atmosféru namierenú proti psom bolo možné pripísať najmä na ich účet (najlepšie sa to ukáže v súvislosti s besnotou). V konečnom dôsledku, bič plieskal a aj dnes plieska na chrbtoch zodpovedných majiteľov psov a ich štvornohých členoch rodiny.

Krisztián Kacsinecz

Preklad: Jitka Rožňová

Podporili nás