;)
6000 starých pohľadníc na internetovej stránke Bratislavských rožkov – rozhovor so zberateľom
13. novembra 2013
„Bola by škoda nepodeliť sa…“
Bolo to pred niekoľkými mesiacmi, keď nám do redakcie dorazil mail, v ktorom okrem iného stálo: „Som zberateľom pohľadníc a s bratislavskými motívmi mám v zbierke asi 4 000 kusov pohľadníc z obdobia od cca 1890 do 1925 ako aj množstvo novších. (…) Veľmi rád Vám ich poskytnem. Juraj Horváth.“ Takáto veľkorysá ponuka nám doslova vzala dych. Zreálnila totiž to, o čom sme dovtedy len snívali: vytvoriť databázu bratislavských pohľadníc, ktorá by ako spoločné kultúrne dedičstvo bola dostupná pre všetkých. Netrvalo dlho a s pánom Horváthom sme sa stretli, aby sme zistili, či takýto filantropický počin myslí vážne. Myslel. Slovo dalo slovo, a tak sme odštartovali nekonečný maratón skenovania, triedenia, ďalšieho skenovania, grafických úprav… Až napokon sa nám konečne pred niekoľkými týždňami časť zbierky podarilo zverejniť. Keďže rozsah fondu výrazne presiahol odhadovaných 4000 položiek, databázu len postupne dopĺňame. Pri tejto príležitosti sme sa s donátorom porozprávali o jeho zberateľskej vášni a premenách Bratislavy. Aký je teda človek, ktorý označenie filantrop zásadne odmieta, a svoj skutok nepovažuje za nič výnimočné?
Odkedy zbierate pohľadnice?
Vyše tridsať rokov. Začal som s tým v mladosti a najprv som zbieral známky. V tých časoch sa na pohľadnice ako poštové zásielky nalepovali známky, takže majú dočinenia aj s filateliou. Najprv som hľadal tatranské pohľadnice, z ktorých mám tiež zbierku.
A prečo práve Bratislava?
Ako bratislavského rodáka ma zaujímala história mesta, tieto pohľadnice totiž ponúkajú stále nové a nové poznatky o jeho dejinách. Architekti si aj dnes veľmi vysoko cenia pohľadnice, na ktorých vidno jedinečný, zriedkavý záber. Ale zo starých pohľadníc sa čerpá aj pri rekonštrukciách budov.
Ako ste sa k týmto pohľadniciam dostávali kedysi a ako dnes?
Spočiatku som ich nachádzal najmä v rodinných albumoch, pozostalostiach, vymieňali sme si ich s priateľmi, a keď to už nestačilo, začal som navštevovať burzy zberateľov. Istý čas sa konali v nedeľu predpoludním v kaviarni Olympia (v budove dnešnej Novej scény). Vtedy sme sa ešte mohli za pomerne priateľskú cenu dostať k neuveriteľnému množstvu starých pohľadníc. Pravda, v tej dobe sme boli mladí a bez peňazí. Zberateľov je dnes už viac, len v Bratislave ponúkajú okrem známok aj staré pohľadnice tri-štyri obchody. Pochopiteľne, väčšina pohľadníc na trhu je novšieho dáta, a tak cena starých stúpla.
Kedy začala stúpať ich cena?
Po roku 1989. Po otvorení hraníc sa dali pohľadnice zadovážiť aj zo zahraničia a ako tak sledujem ponuku aukčných siení v Maďarsku, aj dnes sa nájdu celkom zaujímavé kúsky.
Znamená to, že chcete svoju viactisícovú zbierku ďalej rozširovať?
Určite áno. Je to nekonečný proces. Ale v porovnaní s kolekciami iných zberateľov sa mi moja nezdá ani taká veľká. Pamätám sa na zbierku pána Šefca a ani neviem, či sa s ním vôbec môžem porovnávať. Mimochodom, spomínanú zbierku postihol dosť smutný osud: dedičia ju celú uložili do pivnice, ktorú zaplavila voda a zničila ju. Alebo kolekcia pána Cmoreja, toho Júliusa Cmoreja, ktorý napísal monografiu o bratislavských pohľadniciach.
Na čo sa dá využiť taký rozsiahly katalóg pohľadníc?
Môj priateľ Ladislav Szojka písal o dejinách mestskej hromadnej dopravy v Bratislave a poprosil ma, aby som mu poskytol niektoré pohľadnice, ktorých reprodukcie chcel zakomponovať do svojej knihy. A ja som rád súhlasil, lebo človek takéto veci nezbiera pre seba. Výstavy sa mi organizovať nechce a bola by škoda nepodeliť sa s nimi s verejnosťou. Práve preto oceňujem, že ste pripravili a uskutočnili digitalizáciu a systematizáciu mojej zbierky.
Akú najvyššiu sumu ste zaplatili za pohľadnicu? Tridsať eur? Päťdesiat?
Oveľa viac, ale o tom by som nerád hovoril. Kto by chcel vedieť, za aké ceny sa môže dostať k starým pohľadniciam, stačí, ak si na internete pozrie ponuku niekoľkých aukčných siení.
Ktoré sa predajú za najvyššie sumy?
Čím je pohľadnica staršia, tým menej exemplárov z nej existuje a o to je drahšia. Najhodnotnejšie sú litografické pohľadnice. Môžem spomenúť aj zábery bratislavského fotografa Körpera a z mimobratislavských tie, ktoré vznikli z medzivojnových fotografií etnológa Pavla Socháňa.
Ktoré sa ešte považujú za raritné?
Deväťdesiat percent dnešných pohľadníc zobrazuje hrad alebo Dunaj, čo je pochopiteľné, veď sú to dominanty mesta. Tak je to aj so starými pohľadnicami. Ale existujú pohľadnice, ktoré zvečnili hasičské cvičenie, sudy z vinárstva Palugyay alebo reštaurácie. Tie vznikli najmä s propagačným cieľom, preto ich je oveľa menej a považujú sa za raritné. Medzi mimoriadne hodnotné patria aj pohľadnice, ktoré zachytávajú už nejestvujúce budovy, čoho najlepším bratislavským príkladom je zbúraná neologická synagóga.
Ktorý exemplár z vašej zbierky pokladáte za najhodnotnejší?
Nad tým som ešte neuvažoval. Úprimne sa priznám, že som nevedel ani to, z koľkých kúskov sa skladá moja zbierka, kým ste ju vy nespočítali.
Spýtame sa teda inak: ktoré sú vášmu srdcu najmilšie?
Tie, ktoré zvečňujú továrne a krčmičky. Na záberoch mám veľmi rád pohyb, ľudí alebo dopravné prostriedky. Môjmu srdcu je blízka aj tá, ktorá zachytáva evanjelický kostol na Legionárskej ulici, lebo som vyrastal v tejto časti mesta.
Ktorý je najstarší exemplár zbierky?
Pravdepodobne litografické pohľadnice z 80. a 90. rokov 19. storočia.
Na jednej z Körperových fotografií vidíme dnešné Štúrovo námestie z petržalskej strany Dunaja. Nachádza sa na nej ešte aj korunovačný pahorok, čiže pochádza zo 60. rokov 19. storočia.
Áno, je to pravdepodobne najstarší záber zo všetkých.
Zaujímajú vás aj novšie pohľadnice?
Áno. Nedávno ma oslovil známy s menšou zbierkou, ktorú tvoria skôr pohľadnice zo 70. a 80. rokov minulého storočia. Aj tie majú svoju atmosféru, čaro. A keď vedľa seba položíme pohľadnice z rovnakých miest, ale z rôznych období – napríklad Štúrovo námestie –, vidíme, že sme boli schopní za pomerne krátky čas vymeniť dosť veľa verejných sôch. Z toho nám plynie ponaučenie a zároveň sa vynára otázka, prečo sme sa za necelých sto rokov vzdali toľkých sôch. Máriu Teréziu rozmlátili, pretože symbolizovala Habsburgovcov a útlak. Potom prišiel niekto (Hitler – pozn. red.), kto povedal, že musí zmiznúť aj »mačka«, neskôr už nevyhovoval ani Štefánik. Umiestnili tam štúrovcov, ktorí majú v dejinách Slovenska tiež svoj význam, no a teraz zasa príde niekto s tým, že by sme tam mali vrátiť Máriu Teréziu.
Stalo sa vám, že ste hľadali konkrétnu pohľadnicu, alebo prichádzali samy od seba, podľa ponuky?
Človek si zaumieni, že by potreboval napríklad exemplár s Manderlom. Potom zistí, že sú aj pohľadnice, ktoré zachytávajú výstavbu Manderlu, alebo tú istú budovu z iného uhla pohľadu. Pre mňa je to skôr koníček, neberiem to smrteľne vážne, ale už sa stalo, že som si niektoré kúsky zaobstaral zo zahraničia – z Budapešti, Viedne alebo z Čiech. Ešte by som sa chcel dostať ku všetkým záberom hostincov, tzv. Púčkových domov (Bimbóház), ktoré mi chýbajú.
Ako vidíte súčasný urbanistický vývoj Bratislavy?
Táto téma má dve strany. Za mojich detských čias sa toho v historickom centre mesta veľa zničilo. Ale pamätám sa, že budovy pri Avione, kde sme bývali, domy vinárov z okolia dnešnej Radlinského ulice boli často v katastrofálnom stave: vlhké, tmavé, plesnivé. Je teda namieste otázka, aký zmysel by malo zachraňovať ich za každú cenu?
Ale niekde sa takéto staré ulice podarilo zachrániť.
Áno, aj o obnovách sa dá diskutovať. Jasné, že hodnotné budovy treba chrániť bez ohľadu na to, či sa nachádzajú v centre, alebo na periférii mesta. Ale kto všetko by mal o tom rozhodovať? Nájsť spoločnú reč je ťažké. Samozrejme, že investor nemôže robiť, čo sa mu zachce, ale aby do toho mohol hovoriť ktokoľvek bez jediného investovaného eura… Keby vtedy zachránili židovskú štvrť aj Zuckermandel, dnes by mohli mať úžasnú atmosféru. Na druhej strane pochybujem, že by sa na to v tej dobe našli finančné prostriedky. Likvidovali bezcenné, ale spolu s nimi aj hodnotné veci. Keby sa tieto štvrte kompletne zachovali, dnes by mohla žiť Bratislava naozaj z turistov. Slovom, mesto utrpelo výstavbou Mosta SNP, ale treba vidieť argumenty oboch strán: podľa jednej by sme bez mosta ešte stále žili v minulom storočí, druhá si zasa myslí, že sme zničili Staré Mesto.
Takže neexistuje jednoznačné ponaučenie, ktoré by sme mohli v tejto súvislosti vyvodiť?
Osobne si myslím, že architektonické diela by mali odzrkadľovať dobu, v ktorej vznikli. Aj preto príliš neobľubujem pseudohistorizujúce budovy. Zámockú ulicu v jej dnešnej podobe považujem za gýč. Radšej mohli vytvoriť presné kópie originálov, ako to urobili v zbombardovaných nemeckých mestách. Alebo hotel Kyjev. Je taký, aký je, ale čo s ním teraz máme robiť? Trvalo by roky, kým by ho zbúrali a odviezli na nákladiakoch, nehovoriac o tom, že by tým ochromili celé mesto. Nesie v sebe znaky doby, v ktorej ho stavali, pohľadajme preto dobrého architekta, ktorý ho zrekonštruuje a dodá mu krajšiu tvár.
Ako vidíte funkciu hlavného architekta Bratislavy?
Je potešujúce, že sa nájdu jednotlivci, ktorí opäť iniciujú, aby mal hlavný architekt mesta väčšie právomoci. Lebo hoci tam vždy sedel odborník, bez právomocí veľa nezmôže, môže nanajvýš písať novinové články, no nie buchnúť po stole.
Jurajovi Horváthovi prajeme, aby mu pohľadnice prinášali novú a novú radosť, tak ako ju priniesol on nám a ďalším milovníkom našej Bratislavy.
OZ BArožky
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!