Prešporské knižnice v stredoveku

GENIUS LOCI
2. apríla 2019

Je všeobecne akceptovaným vedeckým názorom, že knižnice sa na území Uhorska začali objavovať v rovnakom čase ako monastiere, kláštory, náboženské centrá a zároveň paralelne s rozširovaním latinského písomníctva. Runové písmo, ktoré ešte Maďari v 11. storočí používali, nebolo totiž podľa odborníkov vhodné na zaznamenávanie rozsiahlejších diel – používali ho pri kratších správach, a to najmä v hospodárskom a obchodnom živote pri zapisovaní informácií, v dobovom účtovníctve a pri vedení inventárov. No knižnice, ktoré vznikali od čias sv. Štefana, sa ešte ani v 14. – 15. storočí nedajú prirovnávať k zbierkam z neskorších období. Napriek tomu sa kapitulská knižnica v Prešporku so svojimi 82 zväzkami radila v roku 1425 medzi tie významnejšie v Uhorsku. 

 

Význam kapitulskej knižnice

Keďže stredoveké knižnice v Uhorsku zakladala predovšetkým cirkev, obsahovali najmä liturgické, teologické a cirkevnoprávne zväzky, kódexy. V zachovaných záznamoch sa len veľmi sporadicky objavujú svetské tituly. Výnimkou nebol ani Prešporok, kde v 14. – 15. storočí dokázateľne existovali tri knižnice. Najstaršia a najvýznamnejšia bola kapitulská knižnica, ktorej súpis z 15. storočia sa zachoval aj pre budúce generácie. Tu uchovávali o. i. jednu z najvýznamnejších notových pamiatok uhorského stredoveku Missale Notatum (notovaný misál), ktorá vznikla v Ostrihome. Podľa hudobnohistorickej štúdie Évy Kossuth „ide o najautentickejšieho reprezentanta uhorskej hudobnej tradície, o klasický príklad uhorskej notácie“. Keďže Prešporok bol družnou kapitulou, z Ostrihomu sa doň mohlo dostať mnoho kódexov, medzi nimi aj kódexy zo slávnej knižnice Bibliotheca Corviniana. Avšak v oveľa menšej miere ako do Istanbulu, kam sultán Sulejman v roku 1526 knižnicu kráľa Mateja Korvína, ktorú nám mohla závidieť celá Európa, odniesol a z tohto hľadiska turecké veľkomesto dodnes predstavuje jeden z najvýznamnejších prameňov 2. polovice 15. storočia.

12

Aj v Dejinách uhorských knižníc (Magyar könyvtártörténet) z pera autorskej trojice Csaba Csapodi – András Tóth – Miklós Vértesy sa uvádza, že kapitulská knižnica v Prešporku bola jednou z významnejších stredovekých knižníc. V jej súpise z roku 1425 nájdeme v hojnom počte zastúpené položky, ktoré sú identifikovateľné so zachovanými knižničnými zväzkami zo 14. storočia, no nedá sa určiť, kedy a odkiaľ sa tam tieto zväzky dostali. Existuje síce údaj z roku 1350, že prešporský kanonik János Hosszú poručil závetom svoje knihy v hodnote „vyše 60 fontov denárov“ kapitulskej knižnici, ale podľa Csapodiho a ďalších dvoch spoluautorov sa „nedozvieme nič viac o počte kníh ani o ich názvoch a nie je jasné ani to, čo znamená 60 fontov denárov“.

Podľa iného údaja majster Tomáš, kanonik Dómu sv. Martina v Prešporku a biskupický farár, odkázal v roku 1343 svoju príručnú omšovú knihu Kaplnke sv. Ladislava (dozaista išlo o jednu z kaplniek hlavného kostola), ďalšiu omšovú knihu zasa Kostolu sv. Michala v Biskupiciach. V súvislosti s breviárom vyjadruje prosbu, aby ho nosievali počas pohrebov. Podobne sa o svojom breviári a misáli vyjadruje v testamente z roku 1341 aj ostrihomský a prešporský kanonik Pavol. V oboch závetoch sa spomínajú iba bohoslužobné knihy – ako sme na to poukazovali vyššie, iné knihy pravdepodobne ani nemali. To vedie Csapodiho, Tótha a Vértesyho k záveru, že v 1. polovici 14. storočia prešporskí kanonici nedisponovali väčším počtom kníh ani knižnicou. Pre porovnanie sa pozrime na najpresnejšie zmapovanú knižnicu spomedzi uhorských cirkevných knižníc v 15. storočí – na kapitulskú knižnicu vo Veszpréme, ktorá sa aj v 1. polovici 15. storočia radila medzi najbohatšie. Nezachoval sa jej knižničný katalóg, ale kompletný súpis majetku, ktorý poskytuje podrobné informácie aj o knihách v jej fonde. Treba pripomenúť, že za stopäťdesiat rokov od pustošivých tatárskych nájazdov nadobudla katedrála vo Veszpréme rovnaké bohatstvo (aj v podobe nesmierne cenných liturgických predmetov), akým disponovala pred vpádom Tatárov. Súpis obsahuje 171 zväzkov, z toho 24 omšových kníh, 16 breviárov a 38 iných kníh liturgického charakteru, t. j. vyše 40% netvoria skutočné knižničné tituly, ale také, ktoré sa používajú pri bohoslužbách a počas obradov. Svetová literatúra je pritom zastúpená veľmi slabo: po jednom diele od Boëthia, Josepha Flavia a Cicera, Aristotelova fyzika, jedna anonymná, ilustrovaná astrologická práca, Glanvillova encyklopédia a jedna rétorika, ktorá sa uvádza ako stratená.

07

Takmer v rovnakom období ako veszprémsky súpis vznikol aj súpis kapitulskej knižnice. Ako sme uviedli vyššie, obsahuje 82 zväzkov. Presne polovicu z nich (41 kusov) tvoria liturgické knihy. Zo zvyšných predstavujú najpočetnejšiu skupinu cirkevnoprávne tituly (14 kusov). Okrem toho sa v súpise nachádza jedna celá a jedna polovičná biblia, 4 životopisy svätcov, 5 zbierok cirkevných prejavov a 6 výkladov Svätého písma. Aj ďalšie zväzky (s výnimkou dvoch) majú náboženský charakter. Z nich cirkevných otcov reprezentuje iba 1 Augustinus a 1 Gregorius, scholastickú teológiu zasa 2 diela od Tomáša Akvinského a slávna príručná kniha Petrusa Lombardusa Liber sententiarum (Kniha múdrostí). Dve diela so svetským obsahom tvoria Marchesinov Mammotrectus o správnej výslovnosti latinských slov a Glanvillovo encyklopedické dielo De proprietatibus reruma, ktoré sa nachádzalo aj vo Veszpréme. Podľa poradia, v akom sú názvy jednotlivých titulov v prešporskom súpise uvádzané, odborníci usudzujú, že kódexy boli aj tu podľa zaužívaného stredovekého zvyku položené na pultoch a zoskupené podľa jednotlivých vedných odborov. Môžeme ich rekonštruovať nasledovne: 1. Liturgia. 2. Biblia a biblické výklady (exegetika). 3. Iné rôzne teologické diela. 4. Prejavy. 5. Cirkevné právo. 6. Novšie liturgické práce. Môžeme potvrdiť, že liturgické kódexy boli umiestnené v sakristii a knižnica zasa vo veži Dómu sv. Martina, kde sa zachovala významná časť pozostatkov knižnice z 15. storočia a z neskoršieho obdobia. Je to jediná kapitulská knižnica na území stredovekého Uhorska, ktorej fond sa vo významnej miere zachoval na pôvodnom mieste.

13

Ako sa píše v sprievodcovi Pressburger Wegweiser z roku 1878, poučné sú aj dejiny kapitulskej knižnice v Prešporku. „V roku 1277 český kráľ Otakar obsadil Prešporok a vyplienil knižnicu. V čase husitských vojen kapitula odovzdala svoj hnuteľný majetok – medzi nimi aj knihy – na uschovanie mestu. Zachoval sa inventárny zoznam z roku 1425, ktorý pri tejto príležitosti vyhotovil kanonik strážca Jakub a ktorý bol neskôr prepísaný do mestského registra. A keďže Prešporok sa neocitol pod tureckou nadvládou, veľká časť z 82 zväzkov, ktoré sú uvedené v súpise, sa zachovala dodnes, a to sčasti v kapitulskej knižnici a sčasti v Národnej Széchényiho knižnici. Nájdu sa medzi nimi tituly, ktoré sa podľa poznámok používali ako univerzitné skriptá. Je prekvapujúce, aká bohatá bola kapitulská knižnica v 14. storočí a začiatkom 15. storočia, hoci vieme, že z jej predchodcu z 13. storočia sa nezachovalo nič.“

 

Univerzitná knižnica v Prešporku

Až na krátkodobé výnimky v Uhorsku v 15. storočí neexistovala žiadna univerzita, kým počas panovania Mateja Korvína nevznikla – hoci len na krátky čas – Universitas Istropolitana (alebo Academia Istropolitana) a jej knižnica. Vilmos Fraknói v štúdii Knižnica Jána Vitéza (Vitéz János Könyvtára) píše, že podľa pápežskej buly Pavla II. z mája 1464 mohol ostrihomský arcibiskup v ktoromkoľvek meste alebo provinčnom meste, ktoré kráľ určil, založiť univerzitu bolonského typu. Kompletná univerzita so štyrmi fakultami začala svoju činnosť v roku 1467 a jej prvým kancelárom bol samotný ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz. 

01 

Samozrejme, bez knižnice by univerzita nemohla plniť svoje poslanie a okrem dohadov existuje aj konkrétna zmienka o jej existencii. Obsahuje ju list Pontica Virunensisa z roku 1490, ktorý adresuje Taddeovi Ugoletovi a píše v ňom, že Ugoleto z poverenia kráľa Mateja zadovážil pre univerzitu rôzne knihy. „Bol si kráľov najobľúbenejší správca a vyslanec v Itálii aj medzi rôznymi národmi pri budovaní veľmi významnej akadémie v Prešporku a pri zabezpečovaní vzdelaných mužov zovšadiaľ a zo všetkých odborov, ako aj pri zadovažovaní latinských a gréckych kódexov.“ Ugoleto bol knihovníkom Corviniany a počas svojich „ciest za knihami“ konal aj v záujme univerzitnej knižnice v Prešporku. Z listu sa dozvedáme aj to, že Matej podporoval i zásobovanie prešporskej knižnice knihami. Poznáme tiež meno jedného z knihovníkov prešporskej univerzity. Dekan prešporskej univerzity Nicolaus Schricker von Hüttendorf bol zároveň knihovníkom kapitulskej a univerzitnej knižnice. Na základe toho môžeme usudzovať, že knižnica prešporskej kapituly slúžila zároveň ako univerzitná knižnica. Zdá sa však, že vlastné knižnice mali aj jednotlivé fakulty. Vyplýva to zo zachovaného univerzitného kódexu, ktorý teologickej fakulte ponúkol baccalaureus Sigismundus Obrecht de Lengenvelde pri príležitosti svojej magisterskej promócie v roku 1474. Aj o ďalšej významnej knihe sa predpokladá, že kedysi patrila prešporskej univerzite. Jej prvotlač sa momentálne nachádza v Národnej Széchényiho knižnici (Nicolaus de Ausmo Supplementum Summae Pisanellae – príručka spovedníka) a je evidovaná ako autentická kniha vo vlastníctve kráľa Mateja. Pápež Sixtus IV. ju pravdepodobne neposlal Korvínovej knižnici, ale prešporskej univerzite. A tu sa aj zachovala.

 

Corvina u prešporských františkánov

János Csontosi sa v práci s názvom Kódexy provinciálnej knižnice františkánov v Prešporku (A pozsonyi sz. Ferencziek tartományi könyvtárának codexei) sťažuje, že po rakúsko-uhorskom vyrovnaní patrí téme „odkrývania stredovekých kódexov v našej literatúre veľmi skromné miesto. Dvadsať rokov po tom, ako vyšli analýzy kódexov prešporskej kapituly od Ipolyiho a Knauza (Arnold Ipolyi: Knižnica prešporskej kapituly v XIV. storočí/A pozsonyi káptalan XIV. századi könyvtára. Uj Magyar Múzeum VI. zv. 167 1.; Nándor Knauz: Rukopisy prešporskej kapituly/A pozsonyi kápt. kéziratai, 3865. roč. Magyar Sion), ktoré boli vybavené bibliografickým aparátom hodným autorov, nastala v tomto žánri domácej literatúry skutočná stagnácia a v našich vedeckých časopisoch sa s prezentáciami jedného – dvoch kódexov stretávame len veľmi sporadicky. Hoci poznanie stredovekých rukopisov je z hľadiska domácej vedy vo veľkej miere žiaduce, keďže kvalifikuje na vypĺňanie medzier, s ktorými sa v našej historiografii stretávame rovnako často ako v literatúre a v dejinách umenia,“ píše pomocný strážnik muzeálnej knižnice v Prešporku a zároveň informuje, že provinciálna knižnica františkánov uchováva niekoľko kódexov zo 14. – 15. storočia, medzi ktorými je podľa predpokladov aj prvotlač z knižnice kráľa Mateja, ako aj ďalšia corvina. 

 02

Ako poznamenáva Csontosi, samotnú knižnicu tvorí 45-tisíc zväzkov a má aj riadny katalóg. S výnimkou Terentia mali kódexy zväčša teologický charakter. „Pre nás sú zaujímavé tým, že kódex č. 8 bol majetkom désskeho kastelána Miklósa Jánossiho, kódex č. 13 patril istému Antalovi Pesthymu a č. 19 zasa Jakabovi Bártfayovi, čo dokazujú v prvom prípade záznamy zo 16. storočia a v ďalších dvoch prípadoch z 15. storočia. A čo sme mali uviesť na prvom mieste – nachádza sa medzi nimi aj kódex, ktorý záznam z roku 1631 vindikuje pre knižnicu kráľa Mateja, ako aj ďalší, ktorý je vyhotovený v duchu korvínskych kódexov.“ A ešte dodáva, že všetky rukopisy sú v latinčine, no v jednom z nich našiel poznámku v maďarskom jazyku – konkrétne slovo „harsoló“. Rozlúsknutie významu tohto slova ponechal na jazykovedcov.

József D. Kovács

Preklad: Jitka Rožnová

Podporili nás