Skriňa z roku 1649 v súdnej sieni Starej radnice

Tajomstvá depozitárov
8. februára 2020

Návštevníci Múzea dejín mesta v komplexe budov bratislavskej Starej radnice na prvom poschodí prechádzajú radom historických interiérov s pôvodnou výzdobou. V prepychovo zdobenej súdnej sieni ich pozornosť okrem nástropných a nástenných malieb a štúk z konca 17. storočia upúta aj masívna trojdielna skriňa pevne zabudovaná do rohu miestnosti.

Raritou je, že nejde o skriňu klasického typu. Úložný policový priestor na odkladanie spisov sa nachádza len v dvoch z jej troch častí, kým ľavé dvere kryjú tajný prechod do susednej miestnosti  – radnej siene. Skriňa s výrazne architektonicky riešeným priečelím je vertikálne členená pomocou piatich kanelovaných stĺpov umiestnených na vysokých sokloch. Ich drieky v spodnej časti zdobia vyrezávané viničné listy a strapce hrozna, hlavice tvoria plastické listy ukončené boltcovým ornamentom. Nad stĺpmi sa nachádza päť vyrezávaných a farebne polychrómovaných anjelských hlavičiek s krídelkami. Sú pospájané plasticky vyrezávanými festónmi s centrálne situovanými motívmi ovocia. Z hlavičiek vybiehajú štylizované maskaróny prechádzajúce na zalamovanú rímsu skrine. Na rímse stoja štyri plnoplastické skulptúry s rôznymi atribútmi. Priestor medzi nimi vypĺňajú prelamované vyrezávané nadstavce so štylizovanými listami a dvojicou boltcových ornamentov uprostred. Povrch všetkých rezieb je okrem polychrómie upravený aj zlátením a farebnými lazúrami. Dvere skrine majú dve nad sebou umiestnené ozdobné stredové výplne. Ich zámkové štítky, kovania a závesy sú zdobené bohatým prerezávaným a rytým dekorom.

V čase vzniku tejto skrine nebola dnešná súdna sieň (vtedy sieň volených občanov) ešte zaklenutá, ale prekrýval ju rovný drevený strop, ktorý mal pravdepodobne podobnú dekoráciu, aká je na skrini. Určitú predstavu o možnej výzdobe tohto stropu si možno urobiť podľa radných siení v Augsburgu či v Gdansku. Podobne vyzerali aj stropy siení na 1. poschodí prešporského hradného paláca, v ktorých boli zakomponované rozmerné, na plátne maľované alegorické obrazy od maliara Paula Juvenela z Norimberga.

V roku 1674 sieň vybielili a až v poslednom desaťročí 17. storočia zaklenuli. Klenbu ozdobil bohatou štukatúrou taliansky majster Bastiano Corati-Orsati. Do veľkého ústredného poľa klenby Jonas (Johann) Drentwett (1656 – 1736) z Augsburgu v roku 1695 namaľoval výjav Posledného súdu.

Pravdepodobne prvú zmienku o pozoruhodnej trojdielnej skrini v literatúre nájdeme v spise historika Štefana Rakovského (Rakovszky) venovanom Starej radnici (1872). Uvádza, že v archívnych prameňoch k nej našiel len jediný údaj – účet viažuci sa k 6. aprílu 1649, kedy nemenovanému stolárovi a zámočníkovi vyplatili „sprepitné“ za vyhotovenie kovaní na novú skriňu. Podrobnejší opis skrine – azda prvý v slovenčine – obsahuje katalóg Múzea mesta Bratislavy z roku 1933. Jeho autorky historička Oľga Wagnerová a historička umenia Alžbeta Mayerová (neskôr Güntherová) jednotlivé sochy na rímse popísali spolu s ich atribútmi, ale zväčša ich bližšie nepomenovali. Nazvali ich anjelmi, pričom iba posledného z nich (celkom vpravo) označili za archanjela Gabriela s plamenným mečom v pravici. Historik umenia Ivan Rusina (1983) upozornil na dôležité obsahové posolstvo sôch. Podľa neho predstavujú  alegórie štyroch hlavných cností: Sily, Múdrosti, Spravodlivosti a Rozvahy. Vznik sôch ohraničil rokmi 1649 – 1650 a uviedol aj mená autorov sochárskej výzdoby: prešporských umelcov rezbára Petra Weisheita a maliara R. Arnolda, ktorý rezby polychrómoval a pozlátil. Ranobarokové rezby postáv dal Rusina do súvisu s  figúrami anjelikov z mariánskeho stĺpu vo Viedni od sochára Johanna Jacoba Pocka (1604 – 1651).

Štefan Holčík (1990) sochy tiež označil za personifikácie cností, avšak v trochu inej zostave (Stálosť, Múdrosť, Spravodlivosť?) a postavu so znakom mesta za „pripomínajúcu archanjela Michala“. Ich obsahovú interpretáciu označil za problematickú vzhľadom na to, že od opravy skrine v 60. rokoch 20. storočia mnohým postavám chýbajú atribúty, ktoré pôvodne niesli v rukách.

Pred rokom 2008 sa skriňa celkovo nachádzala v dosť poškodenom stave. K jej komplexnej obnove prišlo až počas reštaurátorských prác, prebiehajúcich súbežne s generálnou obnovou Starej radnice v rokoch 2009 – 2010. V rámci nich sa sochám opäť vrátili ich pôvodné atribúty, rozpoznateľné na zachovaných historických fotografiách či pohľadniciach z 2. polovice 19. storočia. Súdna sieň bola vtedy jednou z troch miestnosti Starej radnice, kde sa nachádzala prvá expozícia prešporského mestského múzea, založeného v roku 1868. Skriňu spolu s vystavenými predmetmi na jednej zo svojich kresieb z roku 1881 zachytil aj známy prešporský maliar Eduard Majsch (1841 – 1904). Ďalšie historické fotografie skrine pochádzajú z medzivojnového obdobia, kedy bola v tejto miestnosti inštalovaná zbrojáreň (Schranne).

Pozrime sa teraz bližšie na jednotlivé sochy zdobiace skriňu. Postava celkom vľavo má na hlave prilbu, v jednej ruke drží apoštolský dvojkríž a v druhej vykrajovaný štít s erbom mesta. Mohlo by skutočne ísť o sv. Michala archanjela. Na Michalskom moste stojí mladšia kamenná skulptúra tohto svätca, tiež s mestským znakom, vytesaná z pieskovca. Vznikla v polovici 18. storočia a pripisuje sa Donnerovmu žiakovi Ľudovítovi Godemu.

Najzaujímavejšia, a z hľadiska interpretácie najproblematickejšia, je susedná druhá socha zľava. Je to figúra anjela s dvoma hlavami, ktorý sa jednou rukou opiera o časť stĺpu a v druhej drží kalich. Korene motívu postavy s dvoma tvárami môžeme hľadať už v antickej mytológii. Rimania do svojho panteónu prevzali staroitalického boha Ianusa, uctievaného ako boha počiatku a konca a tiež ako boha prísah. Spájal sa s priechodmi a bránami, najmä s dvojitou bránou na rímskom fóre, pochádzajúcou zo 6. storočia pred Kristom, ktorá bola počas vojny otvorená a v mieri zatvorená. Ianus bol zobrazovaný s dvoma tvárami (jedna hľadí dopredu a druhá dozadu) a často sa objavoval na minciach. Motív postavy s dvoma tvárami nájdeme aj v tvorbe českého barokového sochára Matyáša Bernarda Brauna (1684 – 1738), a to v známom cykle monumentálnych alegorických sôch reprezentujúcich Cnosti a Neresti. Jeho alegória Múdrosti, stojaca pred špitálom v Kukse, hľadí do poučnej minulosti i nádejnej budúcnosti a jedna z jej tvárí sa ešte navyše odráža v zrkadle, ktoré drží v ruke. Aj bratislavskú sochu môžeme interpretovať ako alegóriu Múdrosti, resp. Predvídavosti či Prezieravosti.

Tretia postava zo skrine drží v jednej ruke váhy a v druhej zatvorenú knihu. V tomto prípade ide o klasickú alegóriu Spravodlivosti. Podobný motív, v spojení s antickou bohyňou Spravodlivosti Themis, ktorá má previazané oči a v druhej ruke drží meč, je namaľovaný v štukovej kartuši na náprotivnej stene dnešnej súdnej siene.

Posledná štvrtá socha celkom vpravo na rímse skrine má v pravici plamenný meč a pri nohách ležiaceho leva. Jej výklad nie je jednoznačný. Motív leva má v umení širší význam. Poukazuje na silu, odvahu, udatnosť, vytrvalosť a ušľachtilosť ale je tiež symbolom moci a autority. Pre zaujímavosť uveďme, že na najstarších fotografiách skrine z konca 19. storočia je plastika leva umiestnená nie v horizontálnej polohe, ako je to zaužívané od medzivojnového obdobia, ale polohe vertikálnej – lev teda zrejme pôvodne vyskakoval na postavu s plamenným mečom.

Súhrnne možno povedať, že minimálne tri zo štyroch sôch na rímse skrine z bratislavskej radnice sú alegóriami vlastností považovaných za žiaduce cnosti volených predstaviteľov mestskej samosprávy. Konkrétne predlohy pre tieto sochy nie sú známe. Inšpirácia pochádza pravdepodobne z nemeckej jazykovej oblasti a v súlade so zaužívanou dobovou praxou svoju úlohu zrejme zohrali grafické predlohy.

Zuzana Francová

Múzeum mesta Bratislavy

Fotografie: Ľudmila Mišurová (skriňa – celok, detaily); archív MMB (skeny pohľadníc a fotografií)

Podporili nás