Bratislavský rodák Max Stern, jeden z najznámejších filatelistov 20. storočia.

Historické osobnosti
2. apríla 2019

Jedenásteho februára minulého roku zomrel v Melbourne v úctyhodnom veku nedožitých 95 rokov istý Max Stern. Táto správa u nás nenarobila veľký rozruch, ba dalo by sa povedať, že prešla takmer úplne bez povšimnutia. No niektorí vedeli – vedeli, že svet navždy opustil jeden z najznámejších filatelistov 20. storočia, bratislavský rodák Maxi.

56

Max Stern (prvý sprava) v roku 1997 na odhalení Pamätníka holokaustu na Rybnom námestí. Archív Kataríny Lesnej.

Od roku 1904 stojí na nároží Šafárikovho námestia a Dostojevského radu Grossmannov dom. Architekt Eugen Schiller ho navrhol v duchu dobových trendov a svojou ozdobnou neogoticko-secesnou fasádou dodnes patrí ku kladným dominantám priestranstva. Tam, v prízemnom byte s oblokmi do námestia, prišiel 2. marca 1921 Max Stern na svet.

Napriek tomu, že sa v byte nachádzali dve spálne, veľká jedáleň, kuchyňa, kúpeľňa a aj izbietka pre slúžku, nezdal sa mu veľmi rozľahlý. Veď v priebehu nasledujúcich 15 rokov mu pribudlo ďalších šesť súrodencov! Nazvyš nebolo ani priestoru, ani peňazí. Obaja rodičia sa museli obracať, aby uživili 9-člennú rodinu. O čo mali menej hmotných prostriedkov, o to viac bola rodina súdržná. Každý piatok sa s príchodom sabatu stával veľkou rodinnou slávnosťou. Otec pred jedlom požehnal jedlá a súrodenci mu na znak úcty pobozkali ruku. Maxiho detstvo plynulo pokojne.

491143368

 Šafárikovo námestie začiatkom 20. storočia.  

Na prízemí pravého domu vidieť celkom vľavo smerom na námestie okná bytu, kde sa narodil Max Stern.

Od šiestich rokov navštevoval ortodoxnú židovskú školu na Zochovej 5, v uličkách za rodným domom hrával s kamarátmi futbal (mimochodom, tento koníček mu ostal do vysokého veku a v jednom období bol najstarším registrovaným futbalistom Austrálie), či navštevoval svojho otca, ktorého obchod s odevmi a galantériou sa nachádzal v dnes už zbúranom tzv. kapucínskom bazári oproti kapucínskemu kláštoru.

98

Ortodoxná židovská škola na Zochovej 5.

Keď mal Maxi 13 rokov, kúpil mu otec ako dar ku bar micve ilustrovaný Schaubekov album známok. Svet filatelie chlapca okamžite pohltil – horúčkovito hľadal správne známky, aby zaplnil strany. Najskôr nehľadel na hodnotu, išlo mu len o to, aby získal známky z čo najviac krajín. Jeho najväčším potešením bolo získať trojuholníkovú známku z Južnej Afriky. Zakrátko sa však zo záľuby stal zdroj obživy, pretože z predaja známok si už ako 14-ročný dokázal platiť školné. V roku 1936 odišiel študovať do Viedne, popritom utešene rozvíjal svoje obchodné portfólio. Všetko sa zmenilo o dva roky anšlusom Rakúska. Max sa musel vrátiť domov, ale ani tu mu po vzniku Slovenského štátu ruže nekvitli. Jeho otec v dôsledku protižidovských zákonov stratil prácu, a tak sa sotva plnoletý Max stal živiteľom celej rodiny.

Predsa však bola jeho situácia prvé vojnové roky lepšia ako situácia iných Židov. Obchodovaním so známkami nadobudol vplyvných priateľov, vďaka ktorým bol schopný chrániť seba aj rodinu od najhoršieho. Po tom, čo Židom zakázali aj obchodovať, pokračoval v tejto činnosti ďalej vďaka Rakúšanke Márii Aignerovej, ktorá včlenila jeho Filateliu KUKO pod svoj antikvariát. Dostal tiež výnimku a nemusel nosiť povinnú žltú hviezdu, čo mu dávalo o niečo väčšiu voľnosť pohybu. To všetko prestalo platiť v septembri 1944, keď prišlo k novým pogromom s cieľom spraviť Slovensko „judenfrei“. Ako sám Max spomínal: „Nasledujúce ráno som sa rozlúčil s rodičmi ako zvyčajne a odišiel som z domu do práce. Potom som ich už nikdy viac nevidel.“ Deportovali ich do Marianky a odtiaľ do Osvienčimu, kde zahynuli.

verschleppung

Adolf Frankl: Odvlečenie 1944,  olej na plátne. Zdroj: http://www.synagogue.sk/sk/zbierka/verschleppung

Aj v tejto beznádejnej situácii Max natrafil na dobrého človeka. Bol to Alfonz Drobný, premietač v kine Reduta, ktorý ho „z čisto ľudských pohnútok“ ukryl aj s niekoľkými priateľmi medzi povalou kina a strechou. V malom priestore museli riešiť problémy bežného života – svoje exkrementy balili do novín a ukladali do husľového futrálu, ktorý sa im kde-tu podarilo vysypať v neďalekom parčíku. Po večeroch sledovali z prázdnych balkónov večerný program kina. Keďže každý film hrali večer trikrát, po niekoľkých dňoch ich vedeli všetky naspamäť. Raz sa stalo, že počas bombardovania Bratislavy jedna bomba trafila aj Redutu – zasekla sa medzi hradami blízo ich skrýše. Sternov úkryt bol napokon vyzradený a aj keď sa mu najskôr podarilo uniknúť, onedlho ho chytili a čakal ho rovnaký osud ako tisícov ďalších nepohodlných: cez zberný tábor v Seredi transport do koncentračného tábora v Sachsenhausene a odtiaľ do Lichtenrade.

06

Budova Reduty s kinom, kde sa Max Stern počas vojny ukrýval.

Azda jeho športové založenie a silná vôľa mu pomohli prežiť v neľudských podmienkach aj posledný pochod smrti. Keď sa 7. mája 1945 prebudil v ktoromsi lese na severe Nemecka, stráže s guľometmi boli preč: „Konečne sme boli slobodní. Často sa ma opytovali, ako by som opísal svoje pocity v ten deň a ja som vždy odpovedal len to isté: Bol som strašne hladný.“ Po určitých peripetiách sa mu podarilo vrátiť do rodného mesta, avšak už o tri roky sa po zmene režimu presťahoval do Austrálie.

So sebou vzal iba manželku a jeden kufrík. Začínal síce od nuly, no netrvalo dlho a vypracoval sa medzi špičku filatelie. Jeho firma Max Stern and Company sa zaradila medzi najznámejšie na svete, bol priekopníkom v spolupráci s Austrálskou poštou, figuroval vo viacerých filatelistických združeniach, organizoval výstavy, výnimočné série známok (napríklad na OH 1956 v Melbourne).

03

Firma Max Stern and Company v Melbourne.

V roku 1999 mu bol „za služby v prospech filatelie a propagácie sérií austrálskych známok v zámorí“ listom kráľovnej udelený titul Člen Rádu Austrálie. Bolo to prvé vyznamenanie tohto druhu udelené za filateliu. Napriek neľahkému osudu bolo Maxovi dopriate žiť dlho a vidieť rásť 2 dcéry, 6 vnúčat a 16 pravnúčat: „Som hrdý na svoju rodinu a na to, čo som dosiahol v živote. Cítim, že teraz si už konečne môžem povedať: hej, ja som to prežil!“ Pochovaný je na predmestí Melbourne – na židovskom cintoríne v Springvale.

Ján Vyhnánek

Podporili nás