Staromestský brak alebo ordinárnosť na všetky spôsoby (čo by na to povedal Schopenhauer?)

Mesto
2. apríla 2019

Nepopieram, že za mňa hovorí hnev, rozhorčenie, vytryskujúci malomeštiacky ressentiment, ušomrané, vyčítavé bedákanie nespokojného (a priznajme si, že aj bezmocného) obyvateľa mesta.

03

V historickom jadre Bratislavy totiž čoraz intenzívnejšie registrujem viac ako znepokojujúci jav – centrum mesta pomaly, postupne stráca pôvodnú „konzistenciu“, zostrakatieva a zoškaredieva: počet ulíc a námestí vytrvalo stagnuje, kým reklamných pútačov, bábok, figúr, „vtipných“ sôch, braku a monštier rôzneho druhu na korze a v jeho okolí utešene pribúda. A zatiaľ čo väčšina chodcov, ponevierajúcich sa po uliciach Starého Mesta, je nápadne pestovaná, svieža a fit, na vizáži ulíc a uličiek zanecháva čoraz výraznejšiu stopu lacnosť a primitívnosť. A situácia sa dramaticky zhoršuje. 

10

Len tak na okraj – mňa skutočne nikto nemôže obviniť z toho, že zo zásady odsudzujem a z duše neznášam všetko, čo zaváňa gýčom, je šmejdovsky trash alebo krikľavo farebné; keď hania gýč (tzv. gýč), som to často práve ja, kto ho bráni. Okrem toho mám rád – samozrejme, ak je namieste, vo svojom kontextuálnom rybníku – aj Jeffa Koonsa, Takashiho Murakamiho, Milana Kunca… A naozaj by som považoval za dobrý nápad, keby sa niektorá z barokových budov stala obeťou „útoku“ Davida Černého alebo formácie Kassaboys (samozrejme, dôraz sa kladie na dočasný charakter takéhoto projektu, po skončení ktorého sa všetko vráti do starých koľají). Okrem toho som a priori nikdy nevyznával pravidlo, že priečelie sa automaticky stáva nositeľom nespochybniteľných hodnôt len preto, že bolo postavené dávno a nesie znaky toho-ktorého historického slohu, čiže nepripúšťa možnosť elegantnej provokácie a súčasnej invencie. Svojho času ma dokonca nevyviedli z miery ani zdolávateľné, obývateľné plastové spermie či vývody čriev na nádvorí MuseumsQuartieru vo Viedni (z dielne Atelier Van Lieshout). Veď sa to všetko udialo v muzeálnom kontexte, v určitom časovom úseku, ako istý sezónny doplnok – nadrozmerné skladové modely, deťmi neidentifikovateľné mäsové bunkre a bufetové stany v konečnom dôsledku podpichovačne ironicky kontrastovali s barokovými priečeliami Johanna Bernharda Fischera von Erlacha i s blokmi moderného múzejného páru v štýle Ortner & Ortner (okrem toho detailne rozpitvali aj vzťahy kultúry a konzumu, kultúry a reprodukcie).

20

Ale späť k Bratislave: ak ma v mojom meste niečo ruší, hnevá a vyslovene irituje, tak je to nenáročný, odporný brak, záplava sôch-kulís a hlúpych dekorácií, ktoré sú povolané na to, aby stupňovali konzumentské chúťky pivných turistov. Ordinárnosť, naivná, lacná estetika à la tutti frutti, cukrovobarokové plechové imitácie a improvizované bakelitové úškľabky, papundeklové figúry natreté akrilovými farbami, úlisné klobásové ksichty a bronz imitujúce kvázi stredoveké postavy. Vo výkladoch otrepané porcelánové odkazy na Gustava Klimta, obmedzená prostota armády plyšových krtkov a vskutku „originálnych“ tričiek a odznakov s nápisom I love Bratislava, bizarný pôvab umelých kariatíd a chrličov vody – slovom, vizuálny odpad, ktorý sa nepretržite hromadí v uliciach Starého Mesta. 

29

Možno by mi to všetko ani neklalo oči, keby šlo o Parndorf či fantómové mestečko pri diaľnici – alebo hoci o Las Vegas, v ktorom akoby sa každý vizuálny zážitok prispôsoboval rovnakému obrazu, budovanému na spôsob uháňajúceho Cadillacu. Lenže toto je hrdá Bratislava, absolútne jadro möchte-gern-multikulturelle Pressburgu s bohatou minulosťou, tepna historickej časti krásavice na Dunaji, srdcovka rodených Prešporákov. Napriek tomu sa v nej naďalej vo veľkom značkuje, ďalej v nej prekvitá snaha vyfabrikovať trendové, sexi mesto a neutícha ani vášeň pre všakovaké twin city projekty a programy so vznešeným poslaním pestovať a chrániť naše tradície. Z miery ma príliš nevyvádza ani to, keď ma vo vstupnej hale istej národnej reštaurácie (obrovskej rustikálnej vývarovne), vylepšenej pseudorenesančnými prvkami, vítajú orgie z umelého mramoru a sadrovej štuky, čiže keď sa pod konkrétnou firemnou značkou, v autentickej atmosfére prepáleného oleja masovo uctievajú tradície. Koniec koncov, je to vec voľby (a gusta) majiteľa a hostí, ktorí sem zavítajú: slovom, v takomto prípade nejde celkom o prejavy vandalizmu na verejných priestranstvách.

11

A keď sme už pri verejných priestranstvách: pôvodne som si myslel, že najväčší prešľap sa podarilo vyprodukovať zariadeniu „Slowakische Restaurant“ na Panskej ulici, no mýlil som sa. Medzičasom sa totiž na priečelí jednej z budov na Michalskej ulici objavil nápis „slovak hause“ (sic!), pred ktorým víta ctených návštevníkov pohostinný úškľabok gazdinej, prevtelenej do podoby vykŕmenej prasnice (aby bolo aj menej chápavým na prvý pohľad jasné, o čo tu ide). A to ešte môžeme byť radi, že z priečelia koktail baru oproti Zichyho palácu zadjustovali ominózne plechové stehná – kardinálnu ukážku organizovaného zločinu proti dobrému vkusu. Ani na nohách, vpasírovaných do ihličiek, ma nerušila ani tak ich bujarosť a frivolný, sexistický fíling, oveľa viac pančovaný, lacný blickfang, to, že ide o improvizovaný, privátny reklamný ťah, o agresívne gesto v duchu hesla lebo ja si to môžem dovoliť. Okrem toho bolo už na prvý pohľad jasné, že ide o šlendriánsky odvedenú prácu, lacnú matériu pozliepanú masívnymi nitmi. Mňa, ktorý som sa už ako gymnazista zoznámil s maľbou Gustava Courbeta Pôvod sveta, nahota len tak nevyvedie z miery – ale ráčte ju napchať do interiéru. A ak je navyše majiteľom podniku prachatý jedinec, mal by si zvoliť profesionálnejšie, náročnejšie experimentovanie: nech je na stehnách viditeľný každý pór, nech kunčaft cíti, že nosnou témou je kovová erotika, sprítomnená v každom záhybe epidermy. Mimochodom, viacerí priatelia sa ma s nadšením vypytovali, či viem o tom, že kovová maškara konečne zmizla z historického centra. Moju radosť kalil fakt, že kým sa tak stalo, muselo uplynúť niekoľko mesiacov (zrejme výnosných jarných, letných dní), čo mi pripomenulo známe príslovie o vlkovi, koze a sýtosti. A magistrát Starého Mesta si pritom nezabudol eufemicky vylepšiť imidž (je to na smiech a zároveň na hanbu sveta: keby aspoň na svoju internetovú stránku nevycapil informáciu, že ominózne dielo sa tam permanentne nachádzalo od konca marca do konca júla).

07

A ja iba dodávam, že takmer rovnako ma ruší aj decentná bronzová socha svätej Alžbety v areáli Bratislavského hradu – lebo aj keď ide o poctivú remeselnícku prácu, o exemplár so serióznou tematikou, nie o uvrešťaný vývesný štít vyglancovaného lokálu, predsa len je to prejemnený (povedzme nahlas, že nudný) anachronizmus. Samozrejme, do sekcie „zlých sôch“ by som mohol zaradiť celý rad ďalších, ešte okatejších príkladov, ale o tom potom (neskôr, samostatne, obšírnejšie, nemilosrdne, v súťažnom bodovaní).

18

Čo sa sochárskeho boomu týka: možno by si stačilo uvedomiť niekoľko absolútne základných súvislostí – krátko, hutne, polopatisticky: ani sochy neboli na verejných priestranstvách odjakživa, nutkavá potreba stavať pamätníky predstavuje dobový jav, módu 19. storočia, a nikde nie je napísané, že s ňou nemožno skoncovať (dokonca sú kultúry, kde budovateľský rituál takéhoto charakteru ani nezaviedli). Pri potulkách okolím Michalskej ulice mi znova a znova napadá Schopenhauer, ktorý sa v 30. rokoch 19. storočia (!) sťažoval na neduh, zvaný pamätníkové šialenstvo („Monumentensucht“). Chudák smutný Schopenhauer, čo by ho vítalo, keby teraz vstal z mŕtvych a zavítal by do Bratislavy? A tak ešte dodajme, že svojho času neveriacky krútil hlavou nad remeselne zvládnutými, poctivými, autenticky tvarovanými Germánmi – Schillermi a Dürermi, čiže ťažko povedať, čo by povedal na firemné maškary pred staromestskými vývarovňami a na „skrášľovacie“ partizánske akcie anonymných nadácií.

19

Najväčší problém vidím v totálnej ľahostajnosti, amaterizme, v absencii akéhokoľvek plánu, koncepcie, vízie, myšlienky. Kultúra sa degradovala na lacnú dekoráciu, marketingové papierové mâché. Keď najdôležitejším cieľom je využiť každý štvorcový meter a prešpikovať ho reklamami, inzerciou, zhmotnenými reprezentantmi tradícií. Tu nejde o nič iné ako – povedané slovami Friedricha Mescheda – o privatizáciu verejných priestranstiev. Alebo – citujúc Michala Moravčíka – priamo o ich baumaxizáciu. Napadá mi aj článok Štefana Holčíka v Bratislavských novinách, v ktorom autor (pochopiteľne) vyjadruje zdesenie nad mobilnými záchodmi, „zabudnutými“ na Hlavnom námestí. Ak si to celé prejdeme v abstraktnejšej rovine, je zrejmé, že mobilné toalety nie sú o nič krikľavejšími symptómami ako postavička v ľudovom oblečení, hrajúca na fujare pred bránou jezuitského kostola, nepatričná kópia Schöne(r) Náciho, bronzová hrôza, pripomínajúca kadibúdku, apostrofovaná ako strážna búdka, vlastivedné motívy, nažehlené na strechy jarmočných šiatrov, ponúkajúcich batikované šmejdy… Raz darmo, Hlavné námestie a jeho okolie je od istého času miestom lacného konzumu a tovarovej prezentácie – z tohto hľadiska nie sú dve mobilné toalety o nič desivejšie, neprístojnejšie a prekvapujúcejšie ako napríklad ktorýkoľvek z vyššie menovaných úkazov. 

24

Ešte by som pristal aj na to, aby mesto každoročne na týždeň slobodne ovládol kult škaredosti a lacnosti – veď vo všetkých kútoch sveta pretrváva zvyk krátkodobého, očistného ventilovania potlačovaných, obmedzovaných, zakázaných foriem, spätých s takými či onakými rituálmi (a nemyslím tým len fašiangy). Ale aby to bola norma, ktorá platí od skorej jari do neskorej jesene (či dokonca v mnohých prípadoch nonstop), to je už frustrujúce – a nechutné.  

21

V poslednom čase sa mi pri staromestských prechádzkach čoraz častejšie vybavuje čitateľský zážitok staršieho dáta – text Ulfa Erdmanna Zieglera, ktorý pod názvom Die Einheitsfratze der Fußgängerzone – Ideologische Stadtplanung (13. 09. 2009) vyšiel vo Frankfurter Allgemeine Zeitung. Pamätám sa, že vtedy, po prvom prečítaní, som len nechápavo krútil hlavou, nerozumel som celkom, aký môže mať tento človek problém s obyčajným korzom (žeby bol zarytým fanúšikom áut a výfukových plynov?). Autor sa totiž rozčuľuje nad javom zvaným pešie zóny a nákupné ulice v centrách miest, nad alibistickými riešeniami uniformizujúceho usporiadania mesta, za ktorými driemu dobre vykalkulované merkantilistické rozhodnutia, nad vymeniteľnými, cudzorodými, stereotypizovanými jarmočnými kulisami, vytvárajúcimi fíling ozdobnej škatule. Slovom, začínam čoraz viac chápať (a pochopil som), na čo sa autor sťažoval: na pomalú, chaotickú, všetko egalizujúcu logiku, ktorá ovláda väčšinu veľkomiest: rovnaké obchody, rovnaké značky, rovnaká sterilná, umelá lacnosť, tie isté dekoratívne mačacie hlavy, košíky s muškátmi, historizujúce kandelábre a vyškerené bronzové figúrky. Na príklade Frankfurtu Ziegler pekne, názorne demonštruje, že skutočné, živé mesto sa začína mimo promenád, echtovné lokály a služby, spojené s duchom mesta, boli vytlačené viac na perifériu. Mimo zovretia umelých, nablýskaných butikov v centre, do okrajovejších štvrtí, kde ešte udáva rytmus automobilová doprava, kde ideologické plánovanie a konzumné kozmetické úpravy mesta (ešte) nezapustili korene. 

15

A potom mi zakaždým napadne, že by bolo škodlivé (nebezpečné, agresívne, bezprecedentné), keby sme túto kopu braku, ktorý ani z etnografického hľadiska nie je celkom bezcenný, len tak zničili, zlikvidovali. Mám oveľa lepší nápad: darujme ho obci/mestu, ktoré nemá žiadne iné pamätihodnosti a efektnému blickfangu všetkého druhu sa nepochybne poteší. A možno by mal vzniknúť niekde na okraji mesta skanzen, v ktorom by sme sa mohli kochať pohľadom na domestikovanú, koncentrovanú podobu tejto inflacionistickej nenáročnosti.   

Máté Csanda 

Preklad: Jitka Rožnová

Fotó: Szabó Réka 

Podporili nás