Veľký požiar bratislavského Podhradia v roku 1913

Príbehy zo starej Bratislavy
2. apríla 2019

„Dnes celkom vyhorela prešporská židovská štvrť. Nemožno opísať smútok a biedu nábožných rodín, zrazu vytrhnutých z pokoja šabatu. Nárek stoviek rodín zaznieva z týchto riadkov k vášmu uchu a vášmu židovskému srdcu! Z tohto starodávneho a ctihodného miesta, odkiaľ do všetkých krajín vychádzala náuka a povznesenie, a ktoré je teraz bezútešnou ruinou, podávame vám tento list ako vystretú ruku! Nech ju nikto neodsotí. Zbierajte podľa svojich síl a pošlite skoro!“ Takáto výzva na pomoc vyšla tesne po požiari v Uhorských židovských novinách (Ungarländische Jüdische Zeitung) z pera redaktora Samuela Bettelheima.

01_poziar_a

Židia pôvodne bývali spolu s kresťanmi vo vnútri stredovekého Prešporka. Ich prvá štvrť sa nachádzala pravdepodobne v okolí Laurinskej ulice, zasahujúc až do Panskej ulice. Koncom 14. storočia sa ťažisko židovského osídlenia presunulo na Nedbalovu a Klobučnícku ulicu. Zlom nastal v roku 1526 po bitke pri Moháči. V strachu pred blížiacimi sa Turkami židia mesto opustili a ukryli sa v Hainburgu. Tento počin tak rozhorčil kráľovnú Máriu, že im do Prešporka zakázala návrat. Po vyhostení židia neodišli ďaleko. Usadili sa v Stupave a Kopčanoch, do Bratislavy sa vracali na trhy. Nová etapa v živote prešporských židov nastala v roku 1599, keď im gróf Mikuláš Pálffy, prešporský župan a kapitán Hradu, povolil usadiť sa na svojich pozemkoch. Podhradie bolo vtedy svojbytnou administratívnou jednotkou, preto sa naň zákaz trvalého pobytu židov nevzťahoval. Miniatúrne osídlenie sa postupne rozrastalo, až sa z neho stala najvýznamnejšia židovská obec v Uhorsku a za éry Chatama Sófera snáď aj v Európe. Vznikali nové ulice, husto posiate malými domčekmi so šindľovými strechami, drevenými schodiskami a bytmi, pospájanými drevenými chodbami. Práve to sa im stalo osudným 17. mája 1913.

poziar_02

Bolo to taká typická lenivá jarná prešporská sobota. Na takmer ľudoprázdne ulice geta pražilo slnko. Po výdatnom šábesovom obede väčšina jeho obyvateľov spala, niektorí sa doma modlili perek, iní sa popri zavretých obchodoch nenáhlivo uberali do ktorejsi z početných malých modlitební. V širokých dvoroch bolo tiež vidno hlúčiky, diskutujúce o živote kehily (židovskej obce). Zvyšok mesta bol na tom podobne – dychtivo sa čakalo najmä na otvorenie brán kina Urania, kde sa mal premietať film s hviezdnou Astou Nielsenovou. Sobotnú idylu prerušilo päť minút po štrnástej hlásenie, že v okolí Dómu sa rozhorel väčší požiar. Podal ho paradoxne policajt, ktorý mal službu na dunajskom moste. Vypuknutie požiaru si vôbec nevšimli na policajnej strážnici s hlásnou stanicou, ktorá bola v bezprostrednej blízkosti geta. Nezbadal ho ani hlásnik na Michalskej veži, hoci bola vtedy ideálna viditeľnosť. Aj keď hasiči dobehli na miesto už o šesť minút, požiar bol v dôsledku teplého južného vetra, dusna a drevenej konštrukcie domov už v plnom prúde. Keďže Dobrovoľný hasičský zbor disponoval iba ručnými striekačkami, nemal šancu ho uhasiť.

poziar_05

„Bol to desivokrásny pohľad, nik nezabudne na jasno horiaci veniec plameňov okolo starého hradu, tróniaceho vysoko na kopci.“

Keď hasiči dorazili na miesto, ocitli sa uprostred pekla. Plamene zbesilo skákali po šindľových strechách a zachvátili domy na Zámockých schodoch, Beblavého, Mikulášskej, Židovskej a Zámockej ulici. Vyschnuté trámy sa stali ich vďačnou potravou. Situácia sa dramaticky zhoršila, keď pod náporom vetra začali oblizovať objekty na Kapucínskej, Zochovej, Kozej, Panenskej a Konventnej ulici.

085%20bratislava%201

Až vtedy sa ľudia spamätali zo šoku a v meste vypukla panika. Spomedzi plameňov zaznieval krik žien a detí, muži vybiehali z domov von a vzápätí späť, aby vyniesli, čo im prišlo pod ruku. Akýsi obchodník v chvate vzal na plecia periny a bežal s nimi až na Michalskú ulicu, kde z nich vypadol žeravý uhlík a naraz museli hasiť aj tam. Ďalší muž vyhadzoval z poschodia domu na Beblavého ulici matrace, aby mal aspoň na čom spať, a po ulici sa rozkotúľali strieborniaky, na ktoré zabudol.

poziar_03

Na miesto dorazila posádka z neďalekých Vodných kasární, ktorá nedbala na rachot rútiacich sa chodieb, a hrdinsky vyťahovala z domov chorých, nevládnych i šestonedieľky s dojčatami. Podnetom pre vznik legiend bolo, že hoci oheň zhltol všetko, čo mu prišlo do cesty, obišiel ortodoxnú synagógu, Mikulášsky kostol i kapucínsky kostol s kláštorom. Dobrovoľný hasičský zbor robil, čo mohol, ale s besniacim živlom si nedokázal sám poradiť.

541

O to krajšie vyznieva fakt, že na pomoc špeciálnym vlakom expresne prichvátali profesionálni hasiči z Viedne aj s kompletným vozatajstvom. A nielen tí,okrem nich spolupatrične dohrmeli útvary z najväčších prešporských podnikov, Pezinku, Bernolákova, Stupavy, Rajky, Komárna, Dunajskej Stredy, Hainburgu, Rusoviec, Sv. Jura, Grinavy … spolu 32 zborov spojilo svoje sily a po vyše šesťhodinovej úmornej bitke sa im aj za pomoci armády podarilo požiar lokalizovať a spútať. Definitívne ho však zlikvidovali až 28. mája. Veliteľ mestských hasičov Sendlein bol po nepretržitej niekoľkodňovej službe údajne taký unavený, že si nedokázal ani vyzuť čižmy a museli mu ich rozrezať. 

poziar_08

Po zdolaní požiaru sa pátralo aj po jeho príčine. Neúspešne. Najčastejšie sa uvádzalo, že vznikol pri príprave svadobnej hostiny Magdalény Weissleichnerovej a Johanna Takacsa v byte na Beblavého ulici 5. Pri pečení mäsa vzbĺkla masť, ktorú sa neúspešne pokúšali uhasiť vodou… Túto verziu sa však nikdy nepodarilo dokázať. Rolu vraj tiež zohralo neskoré nahlásenie požiaru, čím vzniklo asi dvadsaťminútove meškanie, ktoré sa ukázalo ako rozhodujúce. Hasiči napriek tomu odviedli výbornú prácu, ktorú diplomami a vyznamenaniami ocenilo aj viedenské ministerstvo vojny. Akoby zázrakom pri katastrofe zahynul len jeden človek – Franz Huber, člen požiarneho zboru Klingerovej továrne, aj to nie v dôsledku ohňa, lež na srdcovú slabosť. Majetkové škody však boli rozsiahle – za obeť padlo niekoľko ulíc, 69 domov, strechu nad hlavou stratilo 722 rodín.

horvath_167

Tým už nasledujúci deň daroval arcivojvoda Fridrich 10-tisíc korún, rovnakú sumu poskytla uhorská vláda, no a cisár František Jozef prispel dokonca 20-tisíc korunami. Vojenské veliteľstvo pre nich uvoľnilo baraky, mesto kláštor klarisiek, a tak ešte v ten večer mali všetci aspoň dočasný príbytok. Napriek tomu vypukla bytová kríza, ktorú sa mesto snažilo vyriešiť urýchlenou výstavbou. Vtedy aj s prispením amerických Slovákov vyrástli domy na Osadnej, Mestskej, Tehelnej a Kutuzovovej ulici. Prevažne jednoizbové byty mali splachovacie toalety, čím sa zaradili k lepšiemu štandardu. Horšie bolo, že sa v nich neraz tesnilo viac než desať ľudí, čo znamenalo výrazné zníženie hygienických štandardov.

horvath_168

Obdobný nedostatok priestorov bol pre Bratislavu symptomatický aj v ďalších desaťročiach. A osud prešporského geta sa postupne začal napĺňať – napriek tomu, že za necelých šesť týždňov židia po celom svete vyzbierali na jeho opravu takmer milión korún, nikdy sa ho úplne nepodarilo obnoviť. Len málo rodín sa doň opätovne nasťahovalo. Počas 2. svetovej vojny bol aj ten zvyšok okyptený, a tak napokon v 60. rokoch domy, ktoré „hrozili zrúcaním a ich obývanie bolo z policajno-bezpečnostných dôvodov zakázané“, ustúpili Mostu SNP. Tento rok si Bratislava pripomína 100. výročie fatálneho požiaru.

Ján Vyhnánek

Podporili nás