;)
Štefániina trieda – prešporský „boulevard“
23. marca 2020
Belgická princezná Štefánia, manželka a neskôr vdova po korunnom princovi Rudolfovi, nebola na území rakúsko-uhorskej monarchie zďaleka taká populárna (zvlášť medzi maďarskými poddanými) ako jej nádherná svokra – kráľovná Alžbeta, známejšia pod prezývkou Sisi. Ale v pozícii „krstnej mamy“ bola rozhodne obľúbenejšia.
Štefánia navštívila Prešporok viackrát a počas týchto pobytov si užívala pohostinnosť „prešporského Habsburga“ arcivojvodu Friedricha a jeho početnej rodiny, ktorí v rokoch 1882 – 1905 obývali Grassalkovichov palác.
Zrejme na počesť jednej z jej návštev dostala v roku 1885 zaprášená Marczalova ulica, pomenovaná podľa honov Märzen, Märceln, ktoré kedysi viedli pomedzi záhrady a vinice, vznešený názov Štefániina trieda (Stefánia út, Stephaniestrasse – dnes Štefánikova ulica). Poriedko zastavaná ulica prešla od osemdesiatych rokov 19. storočia búrlivým prerodom, v dôsledku čoho sa zmenila na jednu z hlavných dopravných tepien mesta. Po nej sa nechávali z neďalekej železničnej stanice do centra prevážať tí, ktorí pricestovali do mesta vlakom. Vďaka električkovej doprave, ktorá sa spustila najprv v podobe jednokoľajnej (1895) a neskôr dvojkoľajnej trate (1907), sa dalo linkou „A“ pohodlne dostať zo železničnej stanice ku Kostolu Najsvätejšej Trojice v Podhradí.
Bývalá Marczalova ulica (dnes Štefánika ulica) pred rokom 1885. Zdroj: Zbierka J. Cmoreja
Toto je tá bratislavská ulica, ktorá svojimi pompéznymi palácmi, malebnými vilami, bohato zdobenými obytnými domami dodnes navodzuje atmosféru podunajských monarchických metropol – Budapešti a Viedne – a ich „boulevardov“. Takmer každý dom v rámci pôvodnej a miestami nesúvislej zástavby je národnou kultúrnou pamiatkou, čo, žiaľ, neznamená, že by sa toto zvláštne privilégium odzrkadľovalo aj na ich zovňajšku a stave. Väčšinu budov na oboch stranách ulice naprojektovala a postavila stavebná firma Ferdinanda Kittlera a Karla Gratzla a ďalšieho miestneho architekta Alexandra Feiglera. S istou dávkou irónie by sme mohli povedať, že pri budovaní Štefániinej triedy súťažili o zákazníkov (alebo naopak) dve najúspešnejšie staviteľské firmy dobového Prešporka, veď rovnaké mená figurujú – a v niektorých prípadoch sa aj striedajú – v dobovej tlači aj v dokumentoch spojených s výstavbou jednotlivých budov. Domy prevažne eklektického charakteru, ktoré za rôznym účelom vyrástli na Štefániinej triede a vynikajú mnohorakými priečeliami, prešli viacerými prestavbami, dokonca aj necitlivou nadstavbou, no aj takto, so storočným odstupom, očarúvajú a vzbudzujú rešpekt.
Štefániina trieda okolo roku 1905. Zdroj: Zbierka J. Horvátha
Našu virtuálnu prechádzku začneme na konci Štefániinej triedy (vzhľadom na tému príspevku je v texte používaný pôvodný, nie súčasný názov ulice – pozn. prekl.), ktorý sa nachádza bližšie k Hlavnej stanici.
Ak sa vydáme zo železničnej stanice na Šancovú ulicu a odbočíme na Štefániinu triedu, budeme pokračovať v ceste po jej ľavej, čiže párnej strane.
Obytný dom číslo č. 14 – pôvodne vila zakladateľa bratislavskej Káblovky Egona Bondyho – síce nezapadá do nami prezentovaného obdobia (pochádza z roku 1924), nesie však znaky troch tvorcov, ktorí boli aktívni aj pred rokom 1914: stavbu realizoval Alexander Feigler, pieskovcová socha na priečelí je dielom Alojza Rigeleho. Budovu naprojektoval Alexander Skutecký (1883 – 1944), ktorého – podobne ako jeho otca, výtvarníka Dominika Skuteckého (Skutetzky Döme) – registruje slovenská aj maďarská odborná verejnosť (tá druhá pod menom Skutetzky Sándor).
Vily na Štefániinej triede. Zdroj: Zbierka J. Horvátha
Pod č. 12 objavujeme vilu vo vlastníctve firmy Kittler a Gratzl, postavenú po roku 1895; táto dvojica naprojektovala a postavila aj susedný, naružovo natretý dom s trojitým balkónom na rohovej veži (č. 10) z roku 1895, ktorý pripomína šľahačkový zákusok a spomína sa ako Kittlerova vila.
Dielom Kittlera a Gratzla je aj Pentzelova vila (č. 8) z roku 1895, ktorá pripomína francúzsky zámoček.
Architektom a staviteľom Schlemmerovej vily (č. 6) z roku 1894, ktorá je v odbornej literatúre priraďovaná k architektonickému štýlu severnej renesancie, bol pravdepodobne tiež Alexander Feigler.
Dom s č. 4 postavila firma Kittler a Gratzl pre hlavného mestského lekára a zakladateľa detskej nemocnice Vojtecha (Bélu) Tauschera a jeho rodinu. V dome mal aj svoju ambulanciu. Mimochodom, Tauscher bol aj lekárom svojho suseda – arcivojvodu Friedricha.
Pod č. 2 sa ukrýva úctyhodne rozľahlý Karátsonyiho palác – architektonické dielo Kittlera a Gratzla. Jeho blok, ktorý bol dokončený v roku 1887, susedí so záhradou Grassalkovichovho paláca. Oba spomínané paláce istý čas vlastnil arcivojvoda Friedrich: v Grassalkovichovom paláci bývala jeho rodina, kým v paláci, ktorý dal pôvodne postaviť gróf Guido Karátsonyi, fungoval pod záštitou jeho manželky Izabely Ženský spolok pre podporu domáceho vyšívačského priemyslu.
Pri Grassalkovichovom paláci, ktorý bol postavený okolo roku 1760, sa otočíme a budeme pokračovať vo virtuálnej prechádzke po nepárnej strane Štefániinej triedy.
Pod č. 1 sa nachádza rožný domy grófky Irmy Erdődy z rokov 1897 – 1900, na prízemí ktorého sídli bývalá kaviareň Štefánia, dnes Štefánka. Táto budova spolu s nadväzujúcim nájomným domom (č. 3) z rokov 1896 – 1897 je dielom architekta a staviteľa Alexandra Feiglera.
Pod č. 5 a č. 7 nájdeme niekdajší nájomný, resp. obytný dom rukavičkárskeho majstra Svetlíka. Na priečelí druhého z nich je osadené súsošie zobrazujúce štyri ročné obdobia. Blok domov si dal v roku 1879 postaviť firmou Kittler a Gratzl – údajne po výhre v lotérii.
Budova Hotela Deák na dobovej pohľadnici. Zdroj: Zbierka J. Cmoreja
Na rohu Štefániinej triedy a bývalej Ulice arcivojvodkyne Izabely (Izabella főhercegnő út, Erz. Isabella-Strasse – dnes Tolstého ulica) stojí pozoruhodná budova s rožnou vežou (č. 9). Je možné, že ju postavili v rovnakom období ako susedný Hotel Deák (č. 11), ktorý otvorili v roku 1908. Architektom a staviteľom hotela bol Eugen Schiller (1878 – 1944), ktorý býval v dome č. 21 (podľa dobového číslovania) a jeho najznámejšou bratislavskou stavbou je tzv. Tulipán na Štúrovej ulici.
Na mieste dnešnej budovy č. 15 stála kedysi prízemná pekáreň Gustáva Wendlera, ktorá sa na ulici, kde koncom 19. storočia pribudli pompézne paláce a vily, zachovala ešte z pôvodnej zástavby. Wendlerove orechové a makové bratislavské rožky (pressburger kipfel) predávali v jeho obchode, ktorý stál na mieste dnešnej budovy č. 21, a boli veľmi obľúbené po celom meste – dokonca ich dodávali aj na viedenský dvor.
Reklamná pohľadnica pekárne Gustáva Wendlera. Zdroj: Zbierka J. Cmoreja
Nájomný dom č. 23 a susedný palác (č. 25) boli postavené v rokoch 1889 – 1890 podľa projektov miestneho rodáka Jozefa Huberta. Objednal si ich lekárnik Félix Pisztory, majiteľ lekárne U červeného raka. Kým nájomný dom viackrát prestavali a stala sa z neho pomerne bezvýznamná budova, Pisztoryho palác (kedysi Leninovo múzeum) si zachoval svoj vznešený vzhľad. Umelecké kovanie na bráne aj na schodisku pochádza zo zámočníckej dielne Ľudovít Marton a Syn.
Pisztoryho palác. Zdroj: Zbierka J. Horvátha
Obytný dom č. 27 dal v rokoch 1910 – 1912 postaviť Anton Durvay podľa architektonického návrhu Karla Haybäcka a Eugena Schillera.
Obrovský obytný blok (č. 31 – 33) v rokoch 1908 – 1910 naprojektoval a postavil Prešporčan Jozef Erdély.
Na dvore obytného domu (č. 37) z konca 19. storočia sa nachádza dlhá drevená búda – ateliér bratislavského sochára Alojza Rigeleho (1879 – 1940). Tá bola napriek skromnému zovňajšku svedkom zrodu mnohých pozoruhodných diel, ktoré majster vytvoril v posledných štyridsiatich rokoch svojho života.
Nasledujúce eklektické nájomné domy z prvého desaťročia 20. storočia oficiálne tvoria súčasť bývalej Ulice Józsefa Katonu (dnes Puškinova ulica č. 1 – 2), ktorá sa otvára zo Štefániinej triedy.
Hotel „Pri železnici“ (Hotel Dax). Zdroj: Zbierka J. Cmoreja
Na hornom konci Štefániinej triedy, na rožnom pozemku, ktorý hraničí s niekdajšou Ulicou Lajosa Aulicha (Ľudovít (Lajos) Aulich, po ktorom bola ulica pomenovaná, sa narodil v roku 1792; dnes je to Križkova ulica), stál hotel „Pri železnici“ (Zur Staatsbahn), ktorý po jeho majiteľovi nazývali aj Hotel Dax. Zbúrali ho v sedemdesiatych rokoch 20. storočia .
Prešporok viackrát navštívil aj cisár a kráľ František Jozef I. Počas návštevy 1. júna 1908 obyvatelia mesta očakávali panovníka, ktorý pricestoval vlakom, so slávobránou a s nápisom „Buď vítaný!“. Slávobránu postavili v blízkosti hotela „Pri železnici“ na Štefániinej triede.
Slávobrána. Zdroj: Zbierka J. Cmoreja
Na konci ulice stál mýtny dom, za ktorým v rokoch 1872 – 1873 postavili podľa projektu Ignáca Feiglera ml. tzv. Palugyayho palác. Výber pozemku nebol náhodný. Keďže vtedy sa ešte táto lokalita nachádzala za hranicami mesta, investor Jakub Palugyay – hotelier a vinár – platil nižšie dane. Navyše mohol vďaka blízkosti železničnej stanice dostať víno z pivnice domu do cisternových vagónov jednoduchým spôsobom – cez podzemné potrubie.
Reklamný plagát firmy Palugyay
Skutočnosť, že jedna z najvznešenejších ulíc Bratislavy dostala meno po dedičke trónu, pripomína už len kaviareň Štefánka. Trieda, ktorá bola neskôr zdegradovaná na ulicu, už viackrát niesla meno Milana Rastislava Štefánika – od roku 1990 je z nej oficiálne opäť Štefánikova ulica.
Ágnes Mánya Benyovszky
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!