Zabudnutý sochársky génius Fadrusz – pohľadom ženy

Historické osobnosti
2. apríla 2019

Román o živote sochára, prešporského rodáka Jánosa Fadrusza (1858 – 1903) vyšiel prvýkrát vo vydavateľstve Carl Angermayer v roku 1908, čiže len päť rokov po Fadruszovej smrti. Nemecká kniha, ktorú napísal Imre Göröngy, niesla názov Fragmente aus einem Künstlerleben. Dielo vychádzalo pôvodne na pokračovanie v novinách Pressburger Zeitung, ktoré uverejňovali aj ďalšie autorove články.

A kým Fadrusz sa stal známym a uznávaným umelcom, románový životopis a identita jeho autora upadli na vyše sto rokov do zabudnutia. V roku 2014 ich oprášilo a prebudilo k životu Občianske združenie Phoenix, na podnet ktorého Lívia Nádori knihu preložila do maďarčiny. Vďaka šťastnej zhode náhod sa podarilo odhaliť aj totožnosť autora: ukázalo sa, že pod umeleckým menom Imre Göröngy sa ukrýva dáma – Antónia Czech-Batka (Prešporok 1851 – ?), sestra slávneho prešporského archivára Jána Batku, ktorá ak chcela slobodne publikovať, musela písať pod mužským pseudonymom.


02 

 Antónia Czech-Batka


Kniha Antónie Czech-Batku sa nevymyká z radu dobových literárnych textov – môžeme hovoriť o korektnom spisovateľskom výkone –, ale treba vyzdvihnúť aj skvelú prácu s informačnými prameňmi. Román je zároveň mimoriadne dôležitým dobovým dokumentom.

Príbeh Fadruszovho života sa v románe začína odvíjať v roku 1883, ktorý mu priniesol popularitu, a končí sa o dvadsať rokov neskôr umelcovou smrťou. O každej významnejšej udalosti v živote Fadrusza a jeho rodného mesta autorka referuje s dôkladnosťou, aká sa od sestry archivára priam očakáva. Vidíme skromnú izbu v dome, ktorý stojí „šikmo oproti“ Blumentálskemu kostolu a slúži zámočníckemu učňovi a neskôr umeleckému rezbárovi zároveň ako dielňa, jedáleň aj spálňa. „Všetko v jednom a jedno vo všetkom,“ poznamenáva obyvateľ izby. Nechýba ani podrobný opis nástrojov, ktoré Fadrusz používal pri svojej rezbárskej práci. Môžeme nahliadnuť aj do krámu jeho matky, v ponuke ktorého nechýbajú ani makové a orechové bratislavské rožky… Autentický opis 1. mája 1883 nás privádza nielen do „lužného parku“ (kedysi Ligeti díszpark, Aupark, dnes Sad Janka Kráľa), kde sa v ten deň rozhodla oddychovať časť Prešporčanov, ale aj do Primaciálneho paláca, kde ďalší obyvatelia mesta navštívili výstavu, na ktorej si Fadrusz „vydobyl zvláštnu pozornosť“ a svojím terakotovým reliéfom Ahasvera debutoval už ako sochár.

 10

Román prezradí čitateľovi aj to, ako sa mladý muž, ktorý dovtedy pracoval s drevom, no túžil po sochárskych vavrínoch, dostal medzi vystavujúcich umelcov: Fadrusz doslova vtrhne k tajomníkovi výstavy do starobylej budovy radnice (súčasťou príbehu je aj detailný opis jej vnútorných priestorov). A keďže po „búrlivom“ stretnutí Fadruszom ponúknuté dielo na výstavu nedorazí, tajomník (Antónia Batka neuvádza jeho meno, ale vieme, že ide o jej brata Jána Batku) sa rozhodne vyhľadať umelca, ktorý zápasí s finančnými problémami. Od Fadrusza si kúpi menšiu drevorezbu, a tým sochárovi zabezpečí finančné prostriedky na dokončenie diela. (Vo Fadruszovom nekrológu, ktorý vyšiel v 3. čísle VI. ročníka časopisu Művészet, podáva jeho autor Dezső Malonyay trochu odlišnú verziu osudového stretnutia: pri usporadúvaní výstavných exponátov si Ján Batka všimne mladého muža v ošúchanom oblečení, ktorý sa poneviera okolo Tilgnerových sôch, a keď sa potom napriek dohode neozve, skutočne sa za ním vyberie do jeho bytu.)


03

Johann Nepomuk Batka


Kniha vyšla len päť rokov po Fadruszovej smrti, čiže osoby, vystupujúce v románovom životopise predčasne zosnulého umelca, ešte žili. Aj to vysvetľuje diskrétnosť, s akou autorka pristupovala k odhaľovaniu identity jednotlivých postáv. No po istom pátraní zistíme, že spomínaný „tajomník“ je Ján Batka a príslušník váženej patricijskej rodiny, ktorého autorka označuje slovným spojením „arbiter elegantiarum“ (znalec vyberaného vkusu), pravdepodobne nie je nik iný ako Josef Palugyay. Na jeho objednávku vytvorí šikovný umelec, ktorý vtedy ešte pracoval s drevom, hodiny známe pod názvom Ľudské veky (v románe sa nachádza aj ich opis). Hodiny sú súčasťou stálej expozície Múzea hodín MMB v dome U dobrého pastiera.


04 

Josef Palugyay


Podstatne menej zdržanlivá je Antónia Batka v prípade samotného Fadrusza: neváha uverejniť úryvky z umelcovej korešpondencie s barónkou Therese Biard, ktorú zamilovaný umelec celkom určite neadresoval budúcim pokoleniam. („Tieto Fadruszove listy sú originály a autorovi knihy ich poskytli priateľské ruky pod podmienkou, že neskôr budú odovzdané mestskému múzeu,“ uvádza v poznámke Antónia Batka.) A ak barónka figuruje v knihe pod skutočným menom, tak zverejnená súkromná korešpondencia dostala (mohla dostať?) už ovdovenú, no aj po tridsaťpäťke mimoriadne príťažlivú dámu do veľmi nepríjemnej situácie.

Therese, ktorá pútala pozornosť vznešeným zjavom, si Fadrusz podľa románu všimol na prešporskom koncerte Antona Rubinštejna. Objavila sa na ňom po boku svojho dobrého priateľa a majstra Franza Liszta. Vysvitlo, že dáma žije v zahraničí, je o desať rokov staršia ako Fadrusz a z času na čas navštívi statok v „A.“ pri Prešporku, ktorý zdedila po starej matke.

Fadrusz vďaka istej zákazke vlakom viackrát navštívi barónkinu nádhernú kúriu. (Antónia Batka opisuje dom, záhradu a jej najrozmanitejšie zákutia mimoriadne citlivo.) Fadrusza, ktorý sa zo zámočníckeho učňa vypracoval na sochára a poháňa ho dychtivá túžba po poznaní, táto vzdelaná a svetaskúsená žena celkom očarí. Románový Fadrusz vášnivo tvorí a rovnako intenzívne aj miluje, no barónka schladí umelca, ktorý jej vyzná lásku, tým, že ho síce môže uviesť do vyšších kruhov a pomôcť mu pri osvojení si náležitej etikety a jazyka, no ich vzťah je odsúdený na neúspech… ale pst, toľko musí stačiť!


01 

János Fadrusz 


Fadrusz v odpovedi odmieta barónkinu veľkorysú pomoc s jemu vlastnou vehemenciou. Sú to (ak je to všetko pravda, tak pôvodné) riadky sebavedomého človeka, ktorý na sebe húževnato, vytrvalo pracoval: „Menom môžeme nazývať len to, čo si sami vybojujeme, čo prácou, vlastným úsilím vytvoríme z ničoho; rangom, spoločenským postavením, majetkom je len to, čo si duch vydobyl v ťažkom boji a právom to považuje za svoje.“

Antónia Batka venuje v knihe veľký priestor Franzovi Lisztovi, ktorý býval v Prešporku naozaj častým hosťom. Súrodenci Batkovci udržiavali so svetoznámym klavírnym virtuózom a hudobným skladateľom písomný styk. Bol to pravdepodobne obdiv, ktorý motivoval Antóniu k „neopodstatnene častému“ účinkovaniu skladateľa v románe. Na niektorých prešporských podujatiach, ktoré Liszt navštívil, sa objavil aj Fadrusz (napr. na spomínanom Rubinštejnovom koncerte alebo na zlatej omši biskupa Hyacinta Rónaya v Dóme), ale – použijúc filmovú terminológiu – nemajú žiadnu spoločnú „scénu“. Spája ich len barónka Biard, ktorá sprevádza svojho „otcovského priateľa“ ako tieň: prisadne si k nemu do rýchlika na novozámockej železničnej stanici, navštívi chorého majstra v jeho izbe na Hudobnej akadémii (Zeneakadémia) v Budapešti atď.


05 

Franz Liszt


Liszt a Fadrusz sa pravdepodobne nedostali do priameho kontaktu: sochár síce vytvoril reliéf klavírneho virtuóza, ale podľa dobových prameňov ho nezhotovil podľa živej predlohy, ale na základe sochy z dielne Viktora Tilgnera, ktorá bola podľa Antónie Batku farebná (s. 126).

Jednou z najvýznamnejších Fadruszových prác je prešporské súsošie Márie Terézie z roku 1897, ktorému román venuje zvýšenú pozornosť. O procese jeho tvorby sa nedozvieme takmer nič, ale o mieste jeho osadenia a zámere, vďaka ktorému pamätník vznikol, ako aj o jeho slávnostnom odhalení o to viac. „O milovanom kráľovi“ Františkovi Jozefovi I., ktorý sa na tejto udalosti osobne zúčastnil, píše Antónia Batka v duchu dobovej rétoriky vo vlasteneckom tóne: „Žeravý uhlík lásky k nášmu kráľovi, ktorý bol prítomný v srdci každého hosťa, akoby pod vplyvom nejakej elektrickej iskry vzbĺkol a rozhorel sa obrovským plameňom…“ Panovník, ktorý sa podľa životopiscov cítil vo svojom živle iba na vojenských cvičeniach, sa v románe vyjadruje ako pravý znalec umenia: za obzvlášť vydarené a novátorské považuje umiestnenie dvoch vedľajších postáv (šľachtica a vojaka) na jednom podstavci s hlavnou postavou, čiže s kráľovnou.

08

Z románu sa ďalej dozvedáme, že Fadrusz sa stal úspešným umelcom s významnými zákazkami, ktoré mu priniesli mnoho uznania. Naplnenie našiel aj v osobnom živote, keď sa oženil s Annou Deréky, ktorú spoznal počas štúdií na viedenskej akadémii. Presťahoval sa do Budapešti a na Slnečnom vrchu (Naphegy) v Budíne si postavil vlastnú vilu s ateliérom.

Na posledných stranách románu môžeme byť svedkami Fadruszových duševných zápasov. Na počesť kráľovnej Alžbety, ktorá tragicky zahynula v roku 1898, mal byť na Námestí sv. Juraja (Szent György tér) v Budíne postavený veľkolepý pamätník. Za Fadruszovho života boli vypísané hneď dve verejné súťaže, no ani jedna z prihlásených prác – čiže ani spoločné dielo, ktoré Fadrusz vytvoril s architektmi Flórisom Korbom a Kálmánom Gierglom – si nezískala bezvýhradnú priazeň výboru, hoci Fadrusza za tieto sochárske práce ocenili zvláštnym uznaním. „Vlažné“ prijatie súťažných prác prežíva hrdina románu ako obrovské fiasko a táto roztrpčenosť výrazne prispeje k tomu, že sa jeho zdravotný stav zhoršuje a umelec postupne chradne. (János Fadrusz zomrel ako štyridsaťpäťročný v roku 1903 v Budapešti, kde podľahol tuberkulóze.)

14

„Úbohý majster! Zničili ho vlastné umelecké ambície…“ povzdychne si v závere románu barónka Biard, keď sa z novín dozvie o Fadruszovej smrti, aby následne predniesla vzletný monológ, ktorý by bol hoden aj nekrológu. No vďaka autorkinmu nápaditému riešeniu v epilógu sa (na najväčšiu radosť čitateľov môjho typu) podarí na tento inkriminovaný školácky „chválospev“ rýchlo zabudnúť.

Odhliadnuc od vyššie spomenutého úryvku je román zaujímavým čítaním, ponúka dynamické dialógy, pútavé opisy. Až do konca evokuje pocit, že ho písal vzdelaný, svetaskúsený človek, niekto, kto má zmysel pre (výtvarné) umenie a dobre pozná nielen Fadruszovu veľkolepú životnú púť, ale aj históriu Prešporka a jeho architektonické i duchovné dedičstvo.

Antónia Batka: Töredékek egy művész életéből (Fragmenty zo života jedného umelca). Bratislava, OZ Phoenix 2014.

Ágnes B. Mánya

Podporili nás