;)
Život Antona Brandla v zrkadle nových výskumov
11. júla 2023
O živote sochára, ktorý pôsobil v 19. storočí, už vyšiel článok na webovej stránke OZ Bratislavské rožky. Bol uverejnený v roku 2019 pod názvom Takmer neznámy sochár Anton Brandl. Vďaka šťastnej zhode náhod odvtedy uzreli svetlo sveta ďalšie informácie, ktoré vyplnili časť bielych miest v jeho životopise. Najvýraznejšou mierou sa o to pričinila vzdialená príbuzná Antona Normana Brandla. Poďakovanie patrí Györgyi Szijjártó, ktorá žije v Budapešti a s jej láskavým súhlasom som mohol nahliadnuť do doteraz neprístupných rodinných dokumentov. Vďaka tomu si môžu čitatelia vytvoriť presnejší obraz o Antonovi Bandlovi. A tak na tomto mieste uverejňujeme prepracovanú a doplnenú verziu dávnejšie uverejneného príspevku.
Tvár Bratislavy (dobového Prešporka) formovalo mnoho staviteľov, sochárov, záhradníkov (!), architektov, pričom mená viacerých z nich široká verejnosť takmer vôbec nepozná. Len skutočným znalcom architektúry a sochárstva nie je potrebné vysvetľovať, akú úlohu pri utváraní podoby mesta zohrali František Karol Römisch, členovia rodiny Feiglerovcov a Rumpelmayerovcov, dvojica František Wimmer – Ondrej Szőnyi či stavebná firma Kittler a Gratzl (aby sme spomenuli aspoň niektoré mená z nie príliš dávnej minulosti, ktoré sú s Bratislavou späté). To isté platí aj pre kamenárov a sochárov, veď O. Luttringer, G. R. Donner, Ľ. Gode, V. Tilgner, A. Rigele či R. Kühmayer vytvorili vskutku nesmrteľné dielo a ďalšie pokolenia môžu byť len vďačné za to, že sa aj dnes kocháme výsledkami ich tvorivej práce a že práve oni prispeli k harmonizácii bratislavských exteriérov a interiérov. Z vyššie uvedeného menoslovu sme nie náhodou vynechali napr. F. X. Messerschmidta či J. Fadrusza, ktorí by vďaka svojej genialite mohli byť hoci aj na prvom mieste, ale na verejných priestranstvách Bratislavy v súčasnosti už žiadne z ich sochárskych diel neuvidíme.
Existuje však bratislavský sochár, ktorý možno nepatrí medzi sochársku špičku, ale vo svojej dobe bol veľmi významným tvorcom dekoratívnych, ako aj drobných sakrálnych pamiatok. Je to Anton Brandl, ktorý sa dostal z Českého kráľovstva do Uhorska cez Viedeň a v Prešporku prežil najväčšiu časť svojho života. Pozrime sa však, ako sa vyvíjali jeho životné osudy v chronologickom slede.
Narodil sa 1. marca 1817 vo východočeskej Litomyšli. V mestečku (Leitomischl) hojne obývanom príslušníkmi nemeckej národnosti navštevoval aj elementárnu školu, ale po absolvovaní prvých dvoch ročníkov sa rodičia presťahovali do Viedne. Z rodinných záznamov Róberta Brandla (vnuka Antona Brandla), pri písaní ktorých čerpal z denníka svojho otca, vyplýva, že budúci sochár, ktorý mal v tom čase 8 – 9 rokov, šiel s rodičmi do cisárskeho mesta pešo. Tu dokončil elementárnu školu a v štúdiu pokračoval na Reálnej škole sv. Anny. Následne sa dostal do ateliéru sochára Schrotta, odkiaľ sa mu vďaka svojmu majstrovi i vlastnému talentu otvorila cesta na Akadémiu výtvarných umení vo Viedni, kde v rokoch 1833 – 1837 študoval sochárstvo. Po skončení štúdií sa vrátil do Uhorska a usadil sa v Trnave, kde sa oženil s Juliannou Kraissovou, mladou vdovou po sochárovi Šimonovi Minichovi, a po svadbe tu žili aj so štyrmi deťmi z Julianninho predchádzajúceho manželstva.
Julianna Kraissová pred uzavretím druhého manželstva. Obraz pravdepodobne namaľoval Anton Brandl, ktorý vyzdvihol jej snubný prsteň. (V súkromnom vlastníctve)
Brandl v Trnave dokončil Minichove rozpracované sochárske diela a v roku 1843 sa presťahovali do Prešporka, kde žili do konca svojho života – najprv na adrese Lichtensteig 240 a nakoniec na Franziskanergasse 3. Brandl ako čestný občan a akademický sochár dostával objednávky z cirkevných i svetských kruhov a jeho diela sa objavovali nielen v Prešporku a okolí, ale aj v odľahlejších kútoch krajiny (Nitra, Veľké Uherce, Jelšava). O jeho živote však vieme pomerne málo; informácie, ktoré o ňom nachádzame v dobovej tlači, väčšinou súvisia s jeho tvorbou. Isté je, že už v roku 1843 žil s rodinou v Prešporku, keďže 23. júna toho istého roka noviny Pressburger Zeitung informovali o smrti ich syna Alexandra, ktorý zomrel ako sedemdňový na tetanus. V dojčenskom veku zomrelo aj ďalšie z jeho detí – dcéra Berta. Záznam v matrike Dómu sv. Martina prezrádza, že 27. októbra 1844 sa im narodila dcéra Hermína, ktorá sa dožila dospelého veku, a 20. júla 1847 syn Róbert, ktorý po získaní učiteľského diplomu pôsobil najprv na katolíckom gymnáziu v Prešporku-Svätom Jure a neskôr vyučoval kreslenie na štátnej meštianskej škole v Senici. Z listu, ktorý 14. marca 1892 sochár adresoval Ide Minichovej, vyplýva, že pekného veku sa dožila aj jeho dcéra Adele („Adele kocht mir fleißig nur weis ich nicht was dan geschehen wird wens Julius irgend wo eine Stellung bekomt und ich Lideln wieder zu mir nehmen müste, wäre zertal für mich, bin das Allein sein schon gewont.“ – „Adele mi usilovne varí, ale neviem, čo bude, keď sa Julius niekde zamestná a ja si budem musieť vziať opäť k sebe Lidel, to by bolo hrozné, už som si zvykol na samotu.“) Traduje sa, že aj deti z manželkinho prvého zväzku mal Anton Brandl rád ako vlastné a do konca života s nimi udržiaval blízky vzťah, o čom svedčí aj ich korešpondencia a záznamy jeho vnuka Róberta, ktoré napísal na základe otcovho denníka.
Anton Brandl – fotografia vznikla v rokoch 1861 – 1868 v ateliéri Edeho Kozicsa, o čom svedčí aj informácia na jej zadnej strane. (V súkromnom vlastníctve)
Antona Brandla nezabudli spomenúť ani autori knihy Dejiny Hlavného kráľovského katolíckeho gymnázia v Prešporku (A pozsonyi királyi katholikus főgymnasium története) (Prešporok, 1896), zdôrazňujúc, že bol – popri gymnaziálnych učiteľoch – jedným z tých, ktorí viedli prednášky aj pre dospelých. Pod jeho vedením si poslucháči tzv. slobodného lýcea osvojovali modelovanie, geometriu, kresbu rukou a krasopis. O jeho významnom postavení v rámci prešporskej meštianskej spoločnosti svedčí aj to, že sa jeho meno (čoby donátora) dostalo na jedno z vitrážových okien Dómu sv. Martina, keďže v roku 1874 učitelia reálky podporovali – aj finančne – regotizáciu chrámu, ktorú viedol mestský farár Karol Heiler. Pri tejto príležitosti bol na olovených sklách okna nad oltárom sv. Ondreja v severnej chrámovej lodi zvečnený nielen text sľubu, ale aj menoslov učiteľov – spolu s Antonom Brandlom ako druhým v poradí.
Okno Dómu sv. Martina (Foto: Braňo Bibel)
Brandl mal veľkú zásluhu aj na objavení talentu sochára Jána Fadrusza. Fadruszov životopisec Béla Lázár vo svojej monografii píše, že zámočníckemu učňovi Fadruszovi, ktorý navštevoval nedeľnú opakovaciu školu, pomohol pri rozvíjaní jeho umeleckých sklonov práve Brandl. Keďže ho učil, všimol si nezvyčajnú intenzitu mladíkovho talentu a podporoval ju. Na jednu z jeho kresieb napísal: „Ausgezeichnet, A. Brandl“. V liste Bélovi Lázárovi píše Róbert Brandl o vzťahu jeho otca a Fadrusza nasledovne: „Medzi učiteľom a jeho žiakom sa rozvinul priateľský vzťah, na ktorý Fadrusz v neskorších rokoch, keď už bol slávnym umelcom, s vďakou spomínal.“
Život Antona Brandla nie je otvorená kniha, z ktorej by sa súčasný čitateľ dozvedel mnoho detailov. Z korešpondencie jeho syna vieme, že v roku 1861 sa vydal na študijnú cestu do Anglicka, kde však po ročnom pobyte nezanechal žiadnu stopu – ak si práve tam neosvojil techniku odlievania rastlín do sadry (v dobovej tlači písali o metóde vynájdenej Brandlom), s ktorou sa predstavil aj na Svetovej výstave vo Viedni. Možno preto mu neskôr udelili aj vyznamenania na zahraničných výstavách (Paríž, Moskva), ako o tom píše Gabriella Dománszky Szvoboda vo svojej štúdii Maďarské umenie v zrkadle Svetovej výstavy vo Viedni v roku 1873 (A magyar művészet az 1873-as bécsi világkiállítás tükrében). Trochu prekvapujúce je aj to, že keď v roku 1893 zomrel, Pressburger Zeitung si naňho 17. marca spomínal takto: „Jeho smrťou stratila študujúca mládež žičlivého majstra a občania mesta zasa pevný a čestný charakter. Umrel v ten istý deň (15. marca), ako pred 43 rokmi v plnom rozkvete síl bojoval na viedenských barikádach za spravodlivosť a slobodu.“ O Brandlovej účasti vo viedenskej revolúcii takmer nič nevieme, ale jeho vzťah k vtedajším udalostiam dobre vystihuje list, ktorý napísal o niekoľko rokov neskôr: „… 13. marec ostane navždy v mojej pamäti, a to nielen preto, že som sa v tento deň narodil, ale aj preto, že to bol deň, keď vychádzajúce slnko rozlomilo putá despotizmu a začal sa boj za slobodu. V tom období sa nezvádzal boj medzi rasami, nešlo o národnostný zápas, ale každý prispel svojou troškou, aby mohol slobodne dýchať. Nuž, odvtedy sa veci zvrhli, odvtedy sme sa opäť všetci ocitli v okovách, hádame sa medzi sebou, aby sme dostali slobodnú ruku, ľudstvo kráča dozadu, nie dopredu a zabúda na to, čo sa v minulosti stalo.“ V tomto citáte je prítomný istý rozpor, keďže podľa našich doterajších poznatkov sa Anton Brandl narodil 1. marca, v liste však vlastnoručne uvádza 13. marec.
Prvé evidované diela sochára Antona Brandla sú ešte späté s Trnavou. Nachádzajú sa tu dve hermy z roku 1837, ktoré podopierajú balkón nad bránou meštianskeho domu (Štefánikova 25). Podľa našich aktuálnych poznatkov je však pravdepodobnejšie, že na svoje súčasné miesto sa nedostali v čase svojho vzniku, ale neskôr.
Hermy na meštianskom dome v Trnave (Foto: István Hornyák)
Krátko po tom, ako sa Brandlovci presťahovali do Prešporka (v roku 1844), vznikol erb Pálffyovcov, ktorý zdobí priečelie župného domu. Na mieste bývalého kláštora trinitárov bol postavený župný dom. Autorom projektu, ktorý prešiel úpravami Jozefa Hilda, bol Ignác Feigler st. Pravdepodobne od tohto obdobia sa datuje ich známosť, ktorá prerástla aj do plodného pracovného vzťahu.
Erb Pálffyovcov na priečelí Župného domu v Bratislave (Foto: Braňo Bibel)
Spolupráca medzi sochárom Brandlom a staviteľskou dynastiou Feiglerovcov sa začala počas výstavby kaštieľa v Rusovciach: Feiglerovci sa podieľali na jeho realizácii a Brandl prispel dreveným obkladom interiéru. Vďaka tomuto projektu prišla aj ponuka z kaštieľa Keglevichovcov vo Veľkých Uherciach. Gróf Ján Keglevich totiž vyslal na prieskum rozostavaného rusovského neogotického kaštieľa, budovaného v tudorovskom slohu, svojho rakúskeho architekta Aloisa Pichla, ktorý sa tu zoznámil s Antonom Brandlom ako všestranným prešporským sochárom („vielseitiger akademischer Bildhauer aus Pressburg“). Na Pichlovo odporúčanie mohol Brandl vyzdobiť grófkinu obliekareň (a pravdepodobne aj stropy v ďalších miestnostiach) dubovými drevorezbami a do kaplnky kaštieľa zhotoviť oltár podľa vzoru jedného z bočných oltárov chrámu San Zaccaria v Benátkach. Žiaľ, tento Brandlov oltár sa medzičasom stratil, no drevený obklad v kaštieli sa zachoval dodnes. Výsledkom jeho umeleckého pôsobenia vo Veľkých Uherciach je aj rodinný erb grófky z rodu Crenneville-Folliot, ktorý spolu s erbom Keglevichovcov zdobil priečelie kaštieľa. O týchto aktivitách Antona Brandla sa zmieňuje József Sisa vo svojej práci Architekt Alois Pichl (1872 – 1856) v Uhorsku (Alois Pichl (1872—1856) építész Magyarországon).
Drevené obloženie v kaštieli Keglevichovcov vo Veľkých Uherciach (Zdroj: https://www.facebook.com/uherce.blok/)
V tomto období získal Brandl aj ďalšiu veľkú objednávku. Do nového kostola v Jelšave mohol zhotoviť tri oltáre, kazateľnicu a spovednicu. Na mieste katolíckeho kostola z 18. storočia, ktorý v roku 1829 zničil požiar, dal patrón cirkvi, knieža Ferdinand Coburg, postaviť nový kostol podľa projektu Aloisa Pichla a pod odborným dohľadom panského inžiniera Fridricha Wünscha. V roku 1849 zasvätili toto dvojvežové klasicistické veľdielo apoštolom sv. Petrovi a sv. Pavlovi a na úprave jeho interiéru sa podieľal – zrejme vďaka Pichlovi – aj Brandl. Hlavný oltár vo svätyni lemujú korintské stĺpy v duchu prevládajúceho klasicistického (empírového) slohu, ktorého znaky sú viditeľné aj na bočných oltároch. Mimochodom, kostol posvätili so značným časovým sklzom – až v roku 1855.
Interiér kostola v Jelšave (Foto: Jenő Görföl)
V tomto období sa Brandl zapojil aj do reštaurovania diel iných sochárov: zreštauroval a osobitým spôsobom dotvoril napr. sochy na moste pred Michalskou bránou v Bratislave alebo súsošie Najsvätejšej Trojice v Podunajských Biskupiciach. Podľa dobovej mapy stála už v rokoch 1778 – 1781 na verejnom priestranstve vedľa kostola v Podunajských Biskupiciach socha – pravdepodobne morový stĺp s patrónmi, Pannou Máriou, so sv. Štefanom Prvomučeníkom a sv. Floriánom. Stĺp na pamiatku obetí morovej epidémie, ktorá zúrila v rokoch 1739 – 1744, neskôr presunuli na dnešné Trojičné námestie – ako uvádza Eleonóra Csanakyová vo svojej štvorjazyčnej monografii s názvom Podunajské Biskupice vo víre dejín – Pozsonypüspöki a történelem forgatagában – Bischofsdorf im Wirbelwind der Geschichte – Podunajské Biskupice in the Whirlwind of history, ktorá vyšla v roku 2021, pri príležitosti 800. výročia prvej písomnej zmienky o obci. Rekonštrukciou pamiatky poverili v roku 1851 Antona Brandla, ktorý sa tejto úlohy zhostil tak, že morový stĺp pretvoril na Súsošie Najsvätejšej Trojice. Na pätke pred pilierom rozmiestnil pôvodné barokové sochy a kanelovaný pilier na vysokom podstavci ukončil vlastným dielom – súsoším Otca, Syna a Ducha Svätého.
Súsošie Najsvätejšej Trojice v Podunajských Biskupiciach (Foto: István Hornyák)
Krátko na to (v roku 1856), v rámci spolupráce s Ignácom Feiglerom ml., vytvoril dekoratívne sochy pre Nesterov palác na prešporskej Promenáde, ktorá sa v tom čase nazývala Radetzkyplatz. Niektorí novodobejší historici umenia pochybujú o tom, že faunov, ktorí podopierajú balkón nad vchodom, ako aj dvanásť reliéfov pod oknami (alegórií mesiacov v roku) vytvoril Anton Brandl, hoci je to – vzhľadom na jeho dobré vzťahy s architektom – dosť očividné i logické. Čo je už menej dokázateľné (ale nie nemožné), že vytesal dve hermy zdobiace hlavný vchod neobarokového Pálffyho paláca postaveného v rokoch 1884 – 1885 na tom istom námestí, ako aj sochy zdobiace jeho cimburie – ako to vo svojej štúdii Weniger bekannte Pressburger Bildhauer, uverejnenej v časopise Fórum, predpokladala Gisela Leweke-Weyde.
V týchto rokoch vytvoril Brandl viaceré drobné sakrálne pamiatky určené pre obce v okolí Prešporka. V dedinách Baka a Jurová na Žitnom ostrove chvália prácu jeho rúk sochy Panny Márie. Na vznik a posvätenie sochy v Bake miestny rodák a neskorší vládny komisár-hlavný župan Prešporskej stolice Zoltán Jankó spomína vo svojom diele Moja rodná zem rozpráva (Mesél a szülőföldem) nasledovne: „… keďže vyzbieraných peňazí bolo dosť, poverili majstra Brandla, slávneho prešporského sochára, aby podstavec vytesal z čierneho granitu a postavu Panny Márie – v trojštvrťovej životnej veľkosti – z najčistejšieho bieleho mramoru. Panna Mária stála na čiernom granite so sklonenou hlavou a s prekríženými rukami na prsiach, oblečená v dlhých šatách so záhybmi. Okolo hlavy jej žiarilo sedem pozlátených hviezd, jednou nohou, vynárajúcou sa spod šiat, stúpala na hlavu hadovi ovíjajúcemu sa okolo jej nôh. Majster Brandl vytesal mnoho pekných sôch Panny Márie, no ešte aj naši najväčší neprajníci uznali, že táto bola zo všetkých najkrajšia.“
Immaculata v Bake (Foto: István Hornyák)
S menom Antona Brandla sa spájajú aj sochy sv. Floriána v Prievaloch, vo Vrakuni a v Trhovej Hradskej. V roku 1867 dokončil kompozíciu Svätej rodiny vo Veľkej Mači. Vytvoril tiež sochu sv. Štefana na priečelí kapucínskeho kostola v Bratislave – túto objednávku získal tiež vďaka dobrému vzťahu s Ignácom Feiglerom ml., keďže architekt dostal v tom čase (1861 – 1862) poverenie na obnovu kostola z prvej polovice 18. storočia, ktorý bol medzičasom poškodený, pričom sochársku výzdobu zveril Brandlovi.
Socha sv. Štefana na priečelí kapucínskeho kostola (Foto: Braňo Bibel)
Koncom šesťdesiatych rokoch 19. storočia dokončil Brandl na objednávku mesta Prešporka ženské postavy prikryté baldachýnom nad vchodom Starej radnice, ktoré musel Alojz Rigele v roku 1927 nahradiť novými, keďže pieskovcové sochy sa postupne rozpadli. Žiaľ, tento jav je príznačný aj pre mnohé iné Brandlove objekty na verejných priestranstvách. Tam, kde nevynaložili náležitú energiu na záchranu materiálu alebo na zreštaurovanie diel, boli tieto nezvratne poškodené. Ničivý vplyv počasia a, samozrejme, zlej éry neprajúcej sakrálnosti, azda najviac poznačil kompozíciu (1869 – 1873) v Nitre, ktorá bola umelcovou najväčšou objednávkou. Na námestí pred piaristickým kostolom a kláštorom stáli v polkruhu sochy dvanástich apoštolov a Krista, uprostred so súsoším tzv. Malej kalvárie z 18. storočia. Zvláštnosťou kompozície je, že jednotlivé sochy financovali zámožnejší mešťania a cirkevní hodnostári.
Sochárska kompozícia stála na svojom mieste od začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia do polovice minulého storočia. A hoci sa v období Slovenského štátu ešte podarilo diela zrekonštruovať, po vojne ich odstránili a neskôr sa stratili. Po zmene režimu sa niektoré z nich podarilo nájsť, ale po rekonštrukcii námestia v roku 1998, keď ho uviedli do takmer pôvodnej podoby, tam umiestnili už len kópie originálnych sôch. V každom prípade bola táto objednávka, ktorá Brandlovi zabezpečila živobytie na dlhé roky, natoľko významná, že neskôr (v roku 1881) prišla od mesta ďalšia ponuka. Jej výsledkom je Mariánsky stĺp, ktorý po rekonštrukcii dnes zdobí Svätoplukovo námestie.
Mariánsky stĺp v Nitre (Foto: Jenő Görföl)
Umelcov vzťah k Nitre upevnilo aj ďalšie jeho dielo. Od 18. storočia stála na Zobore Kaplnka sv. Urbana, ktorú po zásahu bleskom v 19. storočí prestavali a rozšírili. Do takto vzniknutého kostola vytvoril Brandl v roku 1878 oltár. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že okrem registrovaných exemplárov môžu (mohli) Brandlove oltáre existovať aj inde. K týmto predpokladom nás vedie skutočnosť, že štyri metre vysoký oltár sa na miesto svojho určenia, čiže do kaplnky veľkouherského kaštieľa, dostal z Prešporka už v júni 1848 (ako sa uvádza v korešpondencii grófa Keglevicha), zatiaľ čo o dva rok roky neskôr Pressburger Zeitung vo svojom vydaní z 28. augusta 1850 informuje o tom, že Brandlov ateliér v týchto dňoch opustil zvláštny, dvadsaťštyri stôp vysoký vyrezávaný oltár nesúci znaky nemeckého gotického slohu, ktorý zdobia dva ploché reliéfy s vyobrazením Abrahámovej obety a poslednej večere. Ide o majstrovské dielo, ktoré si zasluhuje zvláštnu pozornosť. O mieste určenia tohto oltára však nevieme nič.
Vráťme sa ešte k majstrovým nitrianskym dielam: možno práve vďaka tunajším plodným rokom bol považovaný za nitrianskeho sochára, hoci s Nitrou ho spájal len väčší počet objednávok. A tak sa stalo, že keď sa Spolok domobrancov Prešporskej župy v roku 1867 rozhodol postaviť pamätník na počesť bitky pri Tešedíkove (20. jún 1849), oslovil „nitrianskeho“ sochára Antona Brandla, ktorý ho v roku 1869 aj dokončil.
Pamätník bitky pri Tešedíkove
Je zaujímavé, že Brandlovo dielo vykazuje viaceré spoločné znaky s brnianskym pamätníkom z dielne Aloisa Pichla. A hoci Pichl už v tom čase nežil, môžeme predpokladať, že od chvíle ich zoznámenia sa vo Veľkých Uherciach Brandl pozorne sledoval jeho tvorivé aktivity a pravdepodobne poznal aj obelisk, ktorý dali v moravskom meste postaviť v roku 1818 na počesť víťazstva nad Napoleonom. A hoci sa obelisky od staroveku príliš nezmenili, ten Pichlov mohol slúžiť Brandlovi ako predloha, čo by nebolo žiadnym prekvapením, ak si uvedomíme, že aj v ďalších prípadoch – a nielen u Brandla – môžeme potvrdiť príbuznosť s niektorými antickými alebo stredovekými dielami.
Skariczov epitaf (Foto: István Hornyák)
Platí to aj pre jeho rané dielo v tzv. Malom evanjelickom kostole v Bratislave. Ako uvádza Marta Herucová vo svojej štúdii Epitaf od Antonína Normana Brandla a iné sepulkrálne bohemiká, moraviká a silesiká 19. storočia na Slovensku, evanjelický zbor dal v roku 1846, pri príležitosti 30. výročia smrti mecenáša evanjelického lýcea Gabriela Skariczu, ktorý zomrel v roku 1816, zhotoviť dekoratívny epitaf a touto úlohou poveril Antona Brandla. Čiernu mramorovú tabuľu v edikule zdobia listy akantu a brečtana, vinúce sa aj okolo rodinného erbu, a rám náhrobnej dosky hore uzatvára urna symbolizujúca smrť. Latinský text, ktorý je vytesaný do čierneho mramoru, vyzdvihuje ponuku šľachetného Gabriela Skariczu z Ratkoviec v prospech evanjelického lýcea. Brandlov epitaf nie je ojedinelý, hneď vedľa neho je ďalší, ktorý dali zhotoviť na počesť učiteľa Evanjelického lýcea v Prešporku Michala Inštitorisa Mošovského, ale nachádzame ich aj inde, napríklad v Bazilike sv. Petra v Ríme. Predlohou zo staršieho obdobia je inšpirovaná aj socha, ktorá stojí skromne vedľa schodiska na prízemí Primaciálneho paláca v Bratislave.
Socha Diany/Artemis v Primaciálnom paláci
Socha, ktorú domáci poznajú pod názvom Nymfa, pôvodne (od roku 1876) zdobila fontánu pred Grassalkovichovým palácom, ale ešte koncom 19. storočia ju presunuli do Auparku (Sad Janka Kráľa). Odtiaľ sa dostala na dnešné Hviezdoslavovo námestie a napokon putovala na kryté miesto. Tento krok bol opodstatnený, keďže sochu zo zliatiny olova a cínu výrazne poškodili kyslé dažde. Brandl vytvoril sochu Nymfy/Diany/Artemis podľa antického vzoru Artemis z Gabii, ktorá sa dnes nachádza v parížskej obrazárni Louvre. Socha Artemis sa v 19. storočí tešila veľkej obľube a vznikali jej kópie zo sadry, mramoru či z kovu. Pre milovníkov umenia vyrábali aj jej zmenšeniny z terakoty či porcelánu. Možno práve jedna z nich inšpirovala aj Brandla.
Anton Brandl, ktorý sa narodil v Českom kráľovstve, prežil svoj život v Prešporku ako vážený občan a užitočný člen dobovej spoločnosti. Možno by si ani on nepomyslel, že raz o ňom vyhlásia: miesto jeho posledného odpočinku je neznáme. Zomrel v „šťastných mierových časoch“, no po jeho hrobe sa zľahla zem – možno preto, že necitliví funkcionári v nasledujúcich desaťročiach nepovažovali za dôležité uchovávať jeho pamiatku. S veľkou pravdepodobnosťou môžeme tvrdiť, že bol pochovaný na Ondrejskom cintoríne, ale jeho náhrobný pomník padol za obeť „kultúrnej politike“ socializmu v druhej polovici 20. storočia, keď sa z cintorína snažili odstrániť čo najviac odkazov na minulosť.
Náhrobok Julianny Brandlovej (Foto: István Hornyák)
Náhrobok jeho manželky Julianny z roku 1889 sa zachoval dodnes, hoci nápis na ňom je už sotva čitateľný. Zrejme aj pozostatky Antona Brandla budú niekde nablízku, no sochárov hrob už nič neoznačuje.
István Hornyák
Preklad: Jitka Rožňová
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!