Zoltán Szalay: Florián Rómer, záchranca rozprávok Ilustroval: Zsolt Lukács

Bratislavské rozprávky
10. novembra 2019

Knižnou edíciou Bratislavské rozprávky sa OZ Bratislavské rožky podujalo na veľmi dôležitú úlohu: priblížiť deťom a mladým ľuďom dejiny Bratislavy (dobového Prešporka) a život známych i menej známych osobností spojených s týmto mestom. Prvou v poradí bola v roku 2012 kniha o Wolfgangovi Kempelenovi, po ktorej mohli malí i veľkí čitatelia spoznať osudy Jána Fadrusza, Edmunda Lechnera, Bélu Bartóka, Jána Batku, Ferdinanda de Martinenga a Istvána Széchenyiho, no zrodili sa aj Rozprávky zo žltej električky či Rozprávky zo Židovskej ulice.

Knižnou edíciou Bratislavské rozprávky sa OZ Bratislavské rožky podujalo na veľmi dôležitú úlohu: priblížiť deťom a mladým ľuďom dejiny Bratislavy (dobového Prešporka) a život známych i menej známych osobností spojených s týmto mestom. Prvou v poradí bola v roku 2012 kniha o Wolfgangovi Kempelenovi, po ktorej mohli malí i veľkí čitatelia spoznať osudy Jána Fadrusza, Edmunda Lechnera, Bélu Bartóka, Jána Batku, Ferdinanda de Martinenga a Istvána Széchenyiho, no zrodili sa aj Rozprávky zo žltej električky či Rozprávky zo Židovskej ulice.

Autorom aktuálnej rozprávkovej (maďarskej) je Zoltán Szalay, ktorý v nej priblížil osudy Floriána Rómera, považovaného nielen za významnú osobnosť Bratislavy, ale aj maďarského Győru. Na jej stranách objavíme všetko, čo môže deti posunúť bližšie k tomuto zvláštnemu kňazovi, rehoľníkovi a veľmi aktívnemu vedcovi: dinosaury, rozprávky, sny, dobrodružstvá a hrdinské skutky.

Pri príležitosti dvojstého výročia Rómerovho narodenia napísal István Gaucsík štúdiu s názvom Florián Rómer a Bratislava (Rómer Flóris és Pozsony), publikovanú v časopise Honismeret, ktorú začína konštatovaním, že „dobrodružná životná cesta Floriána Rómera, vypovedajúca o jeho ľudskom postoji a odhodlaní, spolu so štruktúrou jeho osobnosti a dosiahnutými vedeckými výsledkami budú ešte dlho figurovať nielen v popredí historiografických, kultúrnych, umeleckohistorických a muzeologických výskumov na území Maďarska, ale vďaka Rómerovým bezprostredným kontaktom s Prešporkom a Horným Uhorskom aj na čele tunajších maďarských výskumov.“ A vďaka rozprávkovej knihe bude možné tohto všestranného vedca 19. storočia priblížiť aj podstatne širšej verejnosti.

František Rómer sa narodil v roku 1815 v Prešporku, kde sa rodičia s láskou starali o neho i o jeho dvoch bratov. Okrem nemčiny ako materinského jazyka sa naučil aj po slovensky a po maďarsky, čo sa v tých časoch v trojjazyčnom meste považovalo za samozrejmosť. V roku 1830 odchádišiel ako adept do benediktínskeho kláštora v Pannonhalme.

Pätnástim rokom jeho detstva a ranej mladosti sú v knihe venované tri zaujímavé kapitoly,  v ktorých sú v podstate sústredené tisícročia: vďaka rozprávke o lietajúcich jašteroch sa nám pred očami mihajú jednotlivé etapy vývoja Zeme; vďaka archeologickým nálezom zasa prehistória dnešnej Bratislavy a jej historický zemepis. Fantáziu súčasných detí určite vyburcujú dinosaury, ktoré s obľubou behávali po nábreží Dunaja, prípadne sa medzi sebou klbčili – preto vznikol aj bratislavský vrch Kamzík –, zatiaľ čo lietajúce jaštery robili poštárov.

 

Vďaka lákavej torte ožíva hneď na začiatku knihy postava neposedného chlapčeka, ktorý mal rád „rozprávky“ a s obľubou nazeral pod povrch vecí. Trojica vlastností, ktorá bola príznačná pre celý Rómerov život a habitus. Starostlivý otec vyšle svojich synov precvičiť si slovenčinu a maďarčinu, vzápätí sa objavuje Pannonhalma v kontexte dneška, pretože aj dnes môže každý, „kto cestuje smerom od Bratislavy k Balatonu“, obdivovať hrad. Je tu vysvetlená aj podstata rehoľníctva (modlia sa a pracujú), čo determinuje Rómerov celý aktívny život. Aj v liste, ktorý adresuje svojmu priateľovi kanonikovi Františkovi Ebenhöchovi, spomína, že celý život žil a pracoval v duchu benediktívnekho pravidla „Ora et labora!“ („Modli sa a pracuj!“), a spokojnosť sa na sklonku dňa dostavila až vtedy, keď mal pocit, že sa vlastnými silami pričinil o každodenný chlieb.

Vďaka Františkovi Kazinczymu môžeme nahliadnuť do veľmi dôležitého a dodnes pretrvávajúceho výsledku reformného obdobia – do obnovy jazyka. Autor približuje záujem nášho hrdinu o prírodné vedy a botaniku – čiže aj rozprávky z prvej ruky –, pričom jeho klasické dobové vzdelanie a znalosť mytológie a príbehov z antického Ríma jasne naznačujú, čo bude Rómerovým celoživotným poslaním. Na prvých piatich textových stranách je obsiahnuté dokonca aj vysvetlenie jeho rehoľného mena.

Do rokov strávených v kláštore na úpätí pohoria Bakony, ktorý František Kazinczy a Izidor Guzmics nazýva Pannonhalmou, resp. do obdobia, ktoré hrdina knihy prežíva ako adept rehoľného života v obci Bakonybél, autor premieta aj Rómerovu prebúdzajúcu sa lásku k prírode, pričom nezabúda ani na vykreslenie jeho výtvarného talentu. Ľudovú legendu o anjeloch, spievajúcich na posvätnom mieste Borostyán-kút pri Bakonybéli, ako aj svoje vznešené pocity Rómer lyricky opisuje v knihe Bakony (A Bakony) z rokov 1859 – 1960, ktorá je už v pôvodnom maďarskom origináli pre súčasného čitateľa ťažko zrozumiteľná a stráviteľná: „do dnešného dňa sa zachovala oná tichá viera, podľa ktorej v starých, lepších časoch anjeli z opátskeho kostola po nociach navštevovali toto posvätné miesto a očarujúcim nebeským hlasom vyspevovali svoje žalmy na oslavu Pána.  (…) Na tomto posvätnom mieste mimovoľne snímame pokrývky hlavy pred symbolom nášho spasenia, ktorý sa vznáša vo svetle poriedko prenikajúcich lúčov, a oživujeme ticho tejto nádhernej samoty našimi súzvučnými hlasmi.“ Tento odsek dokázal Zoltán Szalay preložiť do súčasného maďarského a detského jazyka tak, že nič nestratil zo svojej atmosféry! A ujo Vilmoš, odpaľujúci gule z mažiaru, je dozaista Vilmos István Nyuli OSB (1785 – 1857), v tom čase archivár v Bakonybéli, s ktorým seminaristi prebrázdili Bakony, kam sa často vracal aj Rómer: „… srdce ma nanovo zvábilo do dejiska mojich mladíckych snov, do známej divočiny môjho obľúbeného Bakonyu (…), a neskôr ma do týchto, mne milých lesov, privádzali aj maliarstvo, rozkvitnuté lúky a geologické výskumy,“ napísal v úvode svojej knihy Bakony (A Bakony).

Piata a šiesta kapitola rozprávkovej knihy je venovaná rokom, ktoré Rómer prežil v Prešporku a ktoré sám považuje za najkrajšiu etapu svojho života. V rokoch 1845 – 1848 pôsobí ako  učiteľ na prešporskej akadémii a vychovávateľ arcikniežaťa Jozefa. Azda najúspešnejšou etapou jeho pedagogickej kariéry je tá, keď sa na jeho hodiny masovo hrnú aj záujemcovia z iných škôl. Veľmi veľa pracuje: „Moje dni plynú ako hodiny…“, píše, pričom navštevuje nadšencov prírody v Nových Zámkoch a v Trnave, experimentuje, utrpí úraz, dva mesiace nemôže vyjsť do mesta. Svojmu priateľovi Ebenhöchovi do Győru o tom píše nasledovne: „Nešťastie, ktoré ma postihlo, mi tak zošklivilo tvár, že som sa ani neodvážil vyjsť von… Zapríčinila to explózia, skúmavka odletela a silná dávka kyseliny sírovej mi vyprskla priamo do tváre.“ (december 1845)

Z vlastných peňazí platí záhradníka, s ktorým sa snaží premeniť prešporský Aupark na botanickú záhradu; na dóm necháva nainštalovať bleskozvod a rodí sa doživotné priateľstvo medzi ním a jeho žiakom – arcikniežaťom Jozefom. Celou knihou sa tiahne niť, čo cez opisy výletov do prírody, ktoré Rómer podniká so svojimi žiakmi, a cez názornú metódu výučby, ktorú uplatňuje, prezentuje jeho vášeň a angažovanosť pri ďalšom odovzdávaní poznatkov. Prostredníctvom výučby arcikniežaťa Jozefa dokonca ožíva aj najpálčivejší problém a úloha dneška – ochrana životného prostredia.

Vzápätí sa stávame svedkami ďalšej zmeny mena, dozrievania nášho hrdinu: v roku 1848 sa z Rómera stáva František Rímsky (Római Ferenc). V 7. a v 9. – 10. kapitole môžeme spoznať dôležitú zastávku jeho životnej cesty – ideu boja za slobodu v rokoch 1848 – 1849. Aj tieto udalosti autor predstavuje pomocou jednoduchého prirovnania, čiže sa stávajú zrozumiteľnými aj pre malé dieťa: „… nebojovalo sa preto, aby občania mohli ísť v lete na dovolenku k Balatonu, ale preto, aby s nimi cisár nemohol robiť, čo sa mu práve zachce.“ Takto jednoducho, a predsa citlivo autor v azda najdlhšej kapitole knihy vysvetľuje úlohu ženistu a účasť nášho hrdinu v bojoch za slobodu, vďaka čomu ju čitateľ prečíta takpovediac na jeden dych. Čo sa anekdoty o Rómerovi a o bitke pri Kápolne týka, k uspokojivému výsledku neviedol ani výskum vojnového historika Róberta Hermanna. Podľa tejto anekdoty mal Rómer odstreľovať delové gule zabalené do handier a diek, ktoré mali ako ohnivé hady zastrašiť nepriateľa – od rozprávkovej knihy však nemôžeme očakávať historickú vernosť. Toto spracovanie anekdoty, pochádzajúce od Károlya Thalyho, prepožičiava Rómerovej udatnosti romantickejší, autentickejší nádych.

Po rozhovore s rímskym cisárom Marcom Aureliom, ktorý vedie náš hrdina v snoch, ho ešte v ďalších dvoch kapitolách môžeme sprevádzať pri posledných bitkách národnooslobodzovacieho boja, pri jeho zajatí aj počas jeho pobytu vo väzení. Tu sa výrazne prejavuje jedna z najvýznamnejších Rómerových vlastností – láska k slobode. A hoci opis toho, ako užitočne Rómer využíval čas vo väzení (učenie sa cudzích jazykov, maľovanie, výroba šperkov, kníhviazačstvo atď.), môže mať aj pedagogický podtón, text nevyznieva didakticky – pôsobí absolútne prirodzene (čas v hradnom žalári sa dá krátiť aj takýmto spôsobom).

Nasledujúce kapitoly sprítomňujú krátke príbehy o Rómerovi: prvý príbeh, ktorý je spojený s fehéregyházskym hrobom kniežaťa Arpáda, rozpráva arciknieža Jozef svojim deťom. Druhý príbeh, v ktorom žandári ako zástupcovia moci zosmiešnia svojou nevedomosťou samých seba, je príbehom jeho matky. A tu sa objavuje druhá dôležitá Rómerova vlastnosť – hľadanie pravdy, ktorú v ňom – v rozprávkovej rovine – posilňuje aj jeho priateľ zo snov a vzor Marcus Aurelius. Toto hľadanie pravdy vedie nášho historika, ktorý sa stáva čoraz známejším doma aj v zahraničí, k tomu, aby odhaľoval falošné názory, nevedecké závery, vedecké „klamstvá“, nepravdivé správy, nedbajúc na to, že ostatní sa naňho budú možno dívať cez prsty. A hoci podľa listov adresovaných priateľovi Ebenhöchovi sa nezdá, že by prijímal pavedecké nezmysly s úsmevom – lebo občas na takéto správy reaguje veru dosť prchko –, jeho snaha o šírenie poznatkov, pedagogický prístup a zdvorilé spôsoby mu pomáhali vyhýbať sa v týchto vedeckých súbojoch väčším konfliktom.

A rímsky cisár Marcus Aurelius ho v knihe pobáda aj k tomu, aby zozbieral miestne „rozprávky“, ktoré sú aspoň také zaujímavé ako exotické, čarovné, úžasné rozprávky z ďalekej Indie, pričom pre Rómera nadobudne význam a zmysel motto, ktoré si sám vybral: „Slovom a skutkom“. Veď jeho priateľ zo snov pokladá za dôležité nielen zbieranie rozprávok, rozprávajúcich predmetov, ale aj ich „doručenie“ čo najširšiemu publiku: „Takto ich môžeš uchrániť pred zánikom. Musíš sa o to postarať.“

Veľa sa o ňom písalo už pri príležitosti Svetovej výstavy v Paríži v roku 1867 a vo Viedni v roku 1873, no jeho autorita výrazne narástla najmä pri príležitosti Svetového prehistoricko-antropologickému kongresu v Budapešti v roku 1876 a výstavy v tunajšom Národnom múzeu. Vďaka tomuto kongresu sa do sveta dostali výsledky maďarskej archeológie, medzi archeologické obdobia je zaradená medená doba – prehistorické obdobie udomácnené vďaka Františkovi Pulszkému v 70. rokoch 19. storočia –, a Rómer získava ešte väčšie uznanie na poli svetovej vedy.

Verím, že každý, kto si prečíta rozprávkovú knihu o Rómerovi a spozná jeho dobrodružstvá a výskumy, prejaví záujem aj o dôkladnejšie spoznanie jeho celoživotného diela.

Toto všetko skvele dopĺňajú veľmi výstižné a humorné ilustrácie Zsolta Lukácsa.

Teréz Csécs

Podporili nás