Ako sa dostala veža do Sadu Janka Krála?

GENIUS LOCI
2. apríla 2019
V roku 1897 vyšla od Viktora Maszárika, tajomníka mariánskej provincie františkánskej rehole v Uhorsku útla, no pre poznanie dejín bratislavského kláštora veľmi cenná publikácia. Popudom pre jej vydanie boli oslavy milénia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny a najmä reštaurovanie veže bratislavského kostola rádu, ktorému Maszárik, ako „aktívny svedok“ udalostí vyhradil samostatnú kapitolu.

wikii

Blížiace sa oslavy tisícročia „obsadenia vlasti“ (honfoglalás) sprevádzala horúčkovitá stavebná činnosť prezentujúca vitalitu a energiu jubilujúcej krajiny. Nevídaný rozvoj sa dotkol takmer každej oblasti spoločenského a hospodárskeho diania. Cieľom vlády bolo demonštrovať príslušnosť Uhorska k západu a predstaviť ho ako rovnocennú súčasť Monarchie, schopnú za niekoľko dekád prekonať (neraz priepastné) rozdiely medzi ňou a rakúskymi provinciami. K slovu sa oveľa dôraznejšie než kedykoľvek predtým dostala minulosť a jej dokumenty stvárnené v kameni. Pod vplyvom prác priekopníkov domácej „kresťanskej archeológie“ akými boli Imre Henszlmann, Florián Rómer a Arnold Ipolyi sa postupne sformoval ideálny výber niekoľkých stavebných diel, ktoré svojimi architektonickými a umeleckými kvalitami výrazne prevyšovali miestny priemer a poskytovali svedectvá o spojení medzi centrami kontinentu s jeho východnou „baštou.“ Zvláštna pozornosť, aká sa dostávala týmto pamiatkam stredoveku odrážala zvýšený záujem o ne zo strany odbornej i laickej verejnosti. K zmieneným objektom sa prirodzene zaradili i príklady z Bratislavy: niekdajší korunovačný kostol, kaplnka sv. Jána evanjelistu či veže kostolov klarisiek a františkánov.

54_0071

Poslednému z nich, osobitne jeho obnove koncom 19. storočia sú venované nasledujúce riadky. Veža stojaca nad miestom styku severného a východného krídla krížovej chodby kláštora bola postavená v prvej polovici 14. storočia za priamej účasti viedenských majstrov. Hoci už uvedení autori sa vyslovili v prospech tohto datovania zohľadňujúceho štýl stavby, vo verejnosti naďalej prežívala legenda o jej založení Ladislavom IV. Kumánskym. Podľa rozšíreného názoru teda vznikla spolu s kostolom, fundovaným z vďaky za víťazstvo nad českým panovníkom Přemyslom Otakarom. Na tento moment dôležitý tak pre uhorské ako aj rakúske dejiny poukazoval T. Ortvay, keď svoje mesto pobádal žiadať pomoc u najvyšších miest. Čas, živelné pohromy a technické nedostatky sa totiž citeľne odrazili na vzhľade a problémoch veže. O jej kritickom stave svedčia zmienky zo 60. rokov 19. storočia. Pamiatku vtedy na výzvu F. Rómera preskúmal architekt Ferenc Schulcz považovaný za najtalentovanejšieho maďarského žiaka slávneho viedenského profesora Schmidta. Schulcza obzvlášť zaujala drevená konštrukcia zastrešenia veže, naopak, obavami ho napĺňali praskliny v murive, zapríčinené zle ukotvenou zvonovou stolicou. Prešlo však ďalších takmer tridsať rokov, kým sa záchrana veže stala opäť témou dňa.

429

V roku 1890, na výzvu ministra rádovej provincie Dostála stavbu obhliadol József Könyöki. Zakladateľ mestského múzea a jeho prvý kustód zopakoval Schulczov názor. K situácii sa vyjadrili aj miestni kamenári a stavitelia Feigler, Eremit, Kittler a Gratzl. Predstavený rehole zaslal ich stanoviská budapeštianskej komisii pre pamiatky vo viere, že argumenty odborníkov snáď prinesú želaný efekt. Pamiatku si krátko na to pozreli prvý architekt komisie Fridrich Schulek a referent Béla Czobor. Schulek, známy reštaurovaním tzv. Matejovho kostola v Budíne a návrhom Rybárskej bašty, ako jeho kulisy sa prikláňal k postupnej výmene pilierov najvyššieho podlažia. Architekt vôbec po celý čas zastával opatrný postoj a presadzoval minimálne zásahy aj vtedy, keď radikálne kroky už boli nevyhnutné. Koncom novembra 1891 došlo v Bratislave k zemetraseniu. Schulek teda musel prehodnotiť svoje skoršie predstavy a navrhoval dočasne zamurovať niektoré okná zvonového podlažia. Medzitým spoločnosť Kittler a Gratzl predložila komisii pre pamiatky plán a rozpočet záchranných prác, ktoré boli 1. marca 1892 s menšími pripomienkami prijaté. Ich realizácii tentoraz zabránil nedostatok financií.

horvat102_1909

Dostálov nástupca na čele mariánskej provincie, Florid Škrobánek v roku 1894 apeloval na ministerstvo školstva, aby začalo s toľkokrát odkladanou záchranou veže. Dosiahol, že 26. mája pricestovali do Bratislavy piati členovia krajinskej komisie. Kým architekti Steindl, Tandor a Zsigmondy sa vyslovili za rozobratie horných častí gotickej dominanty, právnik Forster a historik umenia Czobor trvali na ich zachovaní aj za cenu zvýšených nákladov „veď úlohou komisie nie je predsa zakladanie nových budov, ale zachovanie stáročných.“ Výsledkom stretnutia bol kompromis: schvaľovalo sa rozobratie najviac poškodených častí, v novej hmote však bolo nutné použiť všetky staré, použiteľné články. Odpoveďou mestskej rady na váhavý prístup Budapešti bolo vypracovanie vlastného posudku technickej kondície veže a jeho posunutie kompetentnému ministerstvu. Členovia mestského výboru iniciovaného Alexandrom Feiglerom sa jednohlasne vyslovili za odstránenie starej helmice a jej rekonštrukciu s použitím pôvodných detailov.

horvat105_1903

Medzičasom sa podarilo zhromaždiť financie potrebné pre uskutočnenie obnovy. Výrazne sa o to zaslúžil samotný kráľ, ktorý povolil vyčlenenie 15 tisíc korún z cirkevnej základiny na tento účel. Práce začali v máji 1895, do júna sa podarilo rozobrať helmicu. Pokračovalo sa vrchným podlažím, s čím pamiatková komisia pôvodne nerátala a i samotný vedúci architekt Schulek sa tomu snažil predísť. Rozsiahla demontáž vynútená stavom stavebného materiálu postupovala dokonca ďalej. V priebehu prvej polovice roku 1896 bola vztýčená kópia odstránenej časti veže. Pri jej realizácii použili kameň z lomov Pavla Esterházyho v St. Margarethen. Pracovalo sa s náradím dovezeným z Budína, ktoré po skončení prác v Bratislave putovalo do Jáku, kde slúžilo pri renovácii tamojšieho kostola.

img

Dielo bolo posvätené 16. mája 1897 za prítomnosti Františka Jozefa I., v deň, kedy sa konalo i slávnostné odhalenie Fadruszovej sochy Márie Terézie. Panovníka vítal pred bránou kláštora bývalý mestský farár, banskobystrický biskup Karol Rimely. Kráľ a jeho sprievod si v kostole vypočuli Te Deum celebrované Rimelym. František Jozef sedel počas liturgie v presbytériu, na mieste, kde jeho predchodcovia pasovali rytierov zlatej ostrohy. Monarcha následne v refektári kláštora vypil „poculum caritatis“ a po obhliadke kaplnky sv. Jána evanjelistu opustil kostol. Jeho návštevu pripomínala pamätná tabuľa osadená vedľa hlavnej brány kláštora. Jej text zvečnila monografia bratislavskej župy: „Na pamiatku najradostnejšej udalosti, kedy sa Jeho veličenstvo, kráľ František Jozef I. sprevádzaný kniežatami a kňažnými a inými vysokopostavenými a úradmi sa honosiacimi 16. mája 1897 zúčastnilo slávnosti požehnania novej veže postavenej ako verná nápodoba starej, rúcajúcej sa veže kostola a potom v jedálni ráčilo milostivo prijať najponíženejší hold synov sv. Františka.“

horvath_007

Fragmenty odkúpila Prvá prešporská sporiteľňa. Na základe plánov architekta Lászlóa Gyalusa (ktorý onedlho realizoval rekonštrukciu veže kostola klarisiek) boli znovu vztýčené v mestskom sade na petržalskej strane Dunaja. Gotické torzo získalo novú funkciu, ako pomník milénia. Ďalšie zlomky použili pri stavbe dnes už neexistujúcej lurdskej kaplnky v kláštornej záhrade.

Peter Buday

Zbierka: Horváth, Cmorej

Podporili nás