;)
Emil Belluš – ikona slovenskej architektúry
6. marca 2024
Kým v slovinskej Ľubľane majú svojho Josipa Plečnika, my sa môžeme pochváliť svojim Emilom Bellušom (* 19. september 1899, Slovenská Ľupča – † 14. december 1979, Bratislava). Ovplyvnil moderný vzhľad mnohých našich miest aj obcí, založil architektonické školstvo na Slovensku, bol všearchitekt, funkcionalista, príležitostný barokista… ale aj prísny detailista.
Aký bol?
Emilovi Bellušovi by pristalo mnoho ďalších prívlastkov. Bol to architekt s rešpektom pred okolitou architektúrou, do ktorej sa chystal zasadiť tú svoju. Bol skromný, ale na svojich študentov prísny, záležalo mu na ich dôkladnej odbornej príprave. S noblesou sa vedel postaviť nepriazni osudu a tých polien pod nohy bolo v jeho živote viac než dosť. Možno práve preto si strážil svoj vysoký cholesterol a napriek tomu, že sa často v nedeľu poobede stretával v kaviarni Carlton so svojimi priateľmi architektmi pri preferanse, kávu ani alkohol nepil, dokonca ani vajíčka kvôli tomu nejedol. Ale preferans hrával rád, ten mu neškodil a ani pri svojej zaneprázdnenosti ho nepovažoval za zlodeja času. Naopak zaradil ho do kategórie “potrebného rozptylu”. Pravidelnú trojku pri tomto rozptyle tvoril so Štefanom Lukačovičom a Martinom Kusým st. Prvý z nich spolu s ďalšími mu pomohol v zložitej životnej situácii, keď ho v rámci “akcie B” chceli vysťahovať z Bratislavy, kým druhý o ňom napísal monografiu. Všetci traja sa “stretli” aj na Námestí slobody, ktorému dominujú práve ich veľkolepé stavby – Strojnícka fakulta STU od M. Kusého st. a Ústredná poštová správa (dnes Ministerstvo dopravy), ktorú Š. Lukačovič navrhol spolu s Eugenom Kramárom. Možno by sa preferansu s kolegami rád zúčastnil aj Eugen Kramár, ale buď sedel vo väzení alebo bol vystrnadený mimo Bratislavu, kam sa po prepustení z väzenia istý čas nesmel vrátiť. Taká bola doba. Postihovala úspešných a vzdelaných, lebo úspech sa neodpúšťal…a postihla aj Emila Belluša.
Slovenský veslársky klub, Bratislava (1930)
Dramatické začiatky
Už jeho vysokoškolské štúdium v Budapešti v septembri 1918 sa začalo dramaticky rozpadom Rakúsko-Uhorska a tak návrat na Slovensko v r. 1919 po ukončení prvého ročníka v prestrojení za holiča a v stopách vojsk Bélu Kúna obsadzujúcich stredné Slovensko musel byť viac než dobrodružný. Na Slovensku však nebolo kde pokračovať v štúdiu. Vtedy ešte nikto, ani Belluš samotný, netušil, že práve on bude u nás zakladateľom architektonického školstva. Na pražskej ČVUT, kde sa rozhodol pokračovať v štúdiu, sa stretol s celou českou avantgardou, entuziazmom, radosťou zo vzniku nového štátu a tvorivým nadšením a elánom. Jeho učiteľom sa však stal profesor a tradicionalista Antonín Engel a tak sa v tvorbe Belluša prelínajú avantgardné trendy s tradičnými hodnotami so silným akcentom na výtvarnú a sochársku výzdobu (nie vždy zrealizovanú, viď Technický dom alebo Národná banka).
Budova Propelleru (1930)
Belluš medzivojnový, funkcionalistický
Belluš tvoril v období plnom dramatických zmien, čo sa odráža v jeho tvorbe. Určite najúspešnejším a najplodnejším bolo obdobie medzivojnové, pričom rondokubizmus, ktorý sa mal stať československým národným slohom, ho takmer obišiel a rovnými nohami zakotvil v avantgardnom funkcionalizme, o čom svedčia okrem iného aj stavby ako Slovenský veslársky klub v Petržalke, stanice propelleru na oboch brehoch Dunaja, či červené Družstevné domy na Námestí SNP. Keď sa predstavitelia modernej a úspešnej inštitúcie Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc rozhodli postaviť si v BA svoje hlavné sídlo – Ústredné družstvo, Roľnícky dom a napokon centrálu družstiev, hľadali dobrého a podľa možnosti slovenského architekta, čo svedčí o prebúdzajúcom sa slovenskom sebavedomí. A našiel sa Emil Belluš. Predstavitelia Zväzu nepochodili zle s mladým, vtedy ešte len 35-ročným architektom, aj keď mnohí kuvikali. Stredná a zároveň najmladšia z týchto troch funkcionalistických budov však už nesie znaky monumentality typickej pre nástup fašizmu a následné vojnové obdobie.
Družstevné domy na Námestí SNP, Bratislava (1934 – 1937). Foto: Fortepan
Schyľuje sa k vojne
Obľúbeným interiérovým materiálom Emila Belluša bolo drevo, veď pochádzal z rodiny úspešného stolára, ktorý svojimi drevenými obkladmi vyzdobil napríklad kaviareň New York v Budapešti. Obľuboval aj keramické obklady fasád. Tie zdobia už spomínané Družstevné domy, tiež Fakultu architektúry a dizajnu (FAD) STU, či palác Coburg na Dostojevského rade. Avšak imidžovým materiálom Emila Belluša sa určite stal spišský travertín. Práve ten zdobí niekoľko jeho významných stavieb aj (ale nielen) z obdobia nástupu fašizmu a druhej svetovej vojny. Z nich najznámejšou je filiálka Národnej banky z r. 1938, dnes Generálna prokuratúra na Štúrovej ulici, celá obložená rôzne opracovaným travertínom, pričom najviac vyniká hrubo opracovaný sokel. Práve ten spolu so záhadným otvorom navrchu mal zdôrazňovať dôležitosť, vážnosť a monumentalitu významnej štátnej inštitúcie a zároveň silu a aroganciu nastupujúcej totalitnej moci. Belluš dával prednosť hladko opracovanému travertínu, ktorý použil na ďalších stavbách z vojnového obdobia. K nim patrí tzv. Technický dom, neskôr známy ako Dom novinárov na Kapucínskej, či budova bývalej banky SHKB na Gorkého ulici, ale aj povojnový hotel Devín. Nastupujúca vojnová totalitná moc oslovila úspešného slovenského architekta aj kvôli adaptácii Grassalkovičovho paláca pre potreby prezidenta vojnového Slovenského štátu a letného paláca ostrihomských arcibiskupov pre potreby ministerstva zahraničných vecí. Tu ukázal Belluš svoj cit a rešpekt k staršej architektúre a keďže bočné krídla letného paláca arcibiskupov po jeho zásahu vyzerali barokovejšie ako v baroku, vyslúžil si aj prívlastok “príležitostný barokista”.
Budova Národnej banky na Štúrovej ulici (dnes Generálna prokuratúra), Bratislava (1936 – 1938)
Koniec tvorivej kariéry
Úspešný slovenský architekt dostáva zákazky aj po skončení vojny, ale nad jeho tvorivou kariérou sa sťahujú ťažké mraky. K moci sa dostáva ďalšia totalita, tentokrát komunistická, s ňou nová ideológia aj v architektúre a umení a úspešný ateliér architekta sa stáva tŕňom v oku. Belluš si veľmi dobre uvedomuje, že túto moc treba voľajako obísť, obkročiť, ale aj urobiť ústupky. Jeho stavby ako Nová radnica na Primaciálnom námestí, FAD STU na Námestí slobody a jeho posledná významná stavba internáty Mladá garda na Račianskej sú vyzdobené reliéfmi s roľnícko-robotníckou tematikou alebo grafitmi s ľudovými motívmi, ktoré jediné boli pre novú moc prijateľné a neškodné. Čoskoro však vyšiel zákon, podľa ktorého profesori (Belluš sa ním stal v r. 1940), ak chcú vyučovať, nesmú projektovať. Veľmi bolestné rozhodnutie pre tvorivého, produktívneho a zanieteného architekta. Belluš bol nútený vzdať sa architektonickej tvorby a rozhodol sa naďalej vyučovať a odovzdávať svoje vedomosti mladej generácii, dokým mu to okolnosti dovolili. V čase, keď prišlo toto nariadenie mal Belluš len 53 rokov. V takom veku sú obyčajne úspešní architekti na vrchole svojich tvorivých síl, ale on už nemal možnosť to ďalej preukazovať. Nič z toho, čo navrhol sa už nezrealizovalo. A prišli aj ďalšie nepríjemnosti – vylúčenie zo Slovenskej akadémie vied, kde spoluzakladal Ústav stavebníctva a architektúry a neskôr vynútený odchod z fakulty do dôchodku. Belluš to všetko znášal s pokorou a zároveň sebe vlastnou noblesou.
Hotel Devín, Bratislava (1948)
Belluš – všearchitekt
Aj keď bol Bellušovi vymeraný len krátky čas na tvorbu, ťažko v nej nájdeme oblasť, ktorej by sa nebol dotkol.
Mal len niečo cez tridsať, keď navrhol svoje funkcionalistické riečne stavby na Dunaji ako Slovenský veslársky klub; veď spolu s manželkou boli obaja vášnivými veslármi na skife. Len o pár sto metrov po prúde Dunaja na oboch brehoch navrhol svoje ikonické stanice propelleru a ikonickým sa stal aj Kolonádový most cez Váh v Piešťanoch. No nebol to ani zďaleka Bellušov jediný most.
Výstavbou Družstevných domov si ako začínajúci architekt získal dôveru dravej agrárnej podnikateľskej skupiny a tá si uňho objednala aj ďalšie významné družstevné stavby. Z celého množstva aspoň dva príklady: vodojem a plnoautomatický mlyn NUPOD, oba v Trnave. Priemyselné stavby staval aj inde, napríklad komplex budov Slovenských magnezitových závodov (Dinas) v Banskej Belej.
Študentský domov Mladá garda, Bratislava (1954). Foto: Fortepan
Minimálne jednou tretinou jeho tvorby bolo bývanie, či už krátkodobé napr. hotely a internáty, ako Národný dom v Banskej Bystrici, hotel Devín a internát Mladá garda alebo bývanie dlhodobé, napríklad vily vrátane tej svojej na Hlavatého ulici, z ktorej ho chceli násilne vysťahovať, ale tiež bytové domy na Miletičovej, Vajnorskej či Björnsonovej, čím sa snažil zlepšiť v Bratislave katastrofálnu bytovú situáciu sociálnych vrstiev a štátnych zamestnancov.
Málo je známe, že v povojnovom období navrhol kostoly pre evanjelických presídlencov z Maďarska, Chorvátska a Rumunska, veď sám pochádzal z evanjelickej rodiny. Nájdeme ich dnes v Senci a Nesvadoch.
Mnohé stavby navrhoval ako multifunkčné a tak sa v bankových, administratívnych či iných budovách nachádzali okrem kancelárií kino, divadlo, obchody a na vyšších poschodiach byty a ateliéry, pretože tieto inštitúcie nemali slúžiť len firmám, ale aj ľuďom.
Takmer úplne utajená zostala jeho scénografická tvorba. Nie je celkom jasné, prečo sa k nej nepriznával. Či to bola jeho príslovečná skromnosť alebo si nechcel kaziť povesť úspešného architekta “prácou pre komediantov”.
Kolonádový most, Piešťany (1932). Foto: Fortepan
Záver
Belluš nám zanechal množstvo stavieb, ktoré dodnes fungujú a väčšina z nich stále slúži svojmu účelu. Ich množstvo nikdy nešlo na úkor kvality. Sám hovorieval a učil svojich študentov, že dokonalé dielo pozostáva z množstva dokonalých detailov. Belluš používal takmer výlučne domáce materiály a aj keď sú jeho stavby rôznorodé, majú určitý charakteristický rukopis. Máme šťastie, že na rozdiel od Dušana Jurkoviča ich vytvoril všetky na Slovensku od Zohora, cez Bratislavu, Piešťany, Martin, B. Bystricu až po Humenné, kde väčšinu z nich môžeme obdivovať do dnešných dní.
Eva Čubríková
Foto: Braňo Bibel
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!