;)
Legendárna Astorka
21. júla 2013
„Vykrúcaj, tancuj, dievča z Myjavy, až biele nohy pieseň osladia, ochorie mnohý Cigán, ja i vy. Rozteká stolom víno bezcenné. Hajajáj, kto to len bude mať z nás doma krštenie?“ Takúto báseň zložil Laco Novomeský po tom, čo tancom rozgurážená Zuzka Zguriška rozliala v Astorke pohár vína.
Keď v roku 1925 otvorili na mieste prízemného vinohradníckeho domčeka kaviareň s barom a zábavným podnikom, mestom sa prevalila vlna vzrušenia. Išlo totiž o prvý moderný – funkcionalistický – objekt v šírom okolí. A to ešte ostal nedostavaný, pretože pôvodne zamýšľali jeho architekti Friedrich Weinwurm a Ignác Vécsei nad prvé poschodie umiestniť aj štyri obytné podlažia.
Možno i preto nepôsobil v starobylej ulici rušivo a zakrátko sa zaradil na špicu obľúbenosti, hneď po boku Štefánky. Tak ako ju, aj jej mladšiu kaviarenskú sestru obdarili Bratislavčania láskavým pomenovaním – Astorka. Tá sa im za to odvďačila, keď pre nich nasledujúce roky pripravovala mnoho nezabudnuteľných chvíľ. Astorka nebola len tak hocijaká kaviareň, veru nie, bola to legendárna kaviareň.
Veď len zvážme: v posledný augustový deň v roku 1926 sa odtiaľto uskutočnil prvý priamy rozhlasový prenos na území Slovenska. Bola to živá hudba cigánskeho primáša Jožka Pihíka, ktorý svojim poslucháčom prinášal veľa radosti. V kabarete kaviarne začínal aj slávny americký herec Fred Astaire. Nájsť by sme tu mohli tiež ruského spisovateľa Iľju Erenburga, ktorý si tu počas prvej zo svojich častých návštev Bratislavy (1928) verejne potykal s Tidom J. Gašparom. Okrem Zuzky Zgurišky a Laca Novomeského sa medzi pravidelných štamgastov počítali Janko Jesenský, Fraňo Kráľ, Jozef Gregor Tajovský, Milo Urban, Gejza Vámoš či Vladimír Roy.
Spisovateľ Josef Rybák Astorku tituloval ako politickú a umeleckú univerzitu svojej generácie, Emil Boleslav Lukáč tu viedol krúžok filatelistov, čo operný spevák Štefan Hoza stoicky okomentoval: „…na galérii predsedal týždennej schôdzi bratislavských filatelistov, ktorých boxy – zhodou okolností – susedili bezprostredne s boxami miestnych pouličných Venuší.“ Zaujímavý je aj príbeh svetochýrneho Paula Éluarda, ktorý navštívil Bratislavu v roku 1946. Literárny kritik Alexander Matuška neskôr spomínal: „Bol spokojný s prijatím, ale naraz znetrpezlivel, voľačo mu začalo chýbať. Čo? „Les tziganes.“ Eluard chcel počuť cigánsku hudbu; veľa totiž o nej počul … A tak sme ho zaviedli do Astorky.“ To už bolo tesne predtým, než sa nad ňou začali sťahovať mračná.
Po zmene režimu ju napokon stihol osud väčšiny bratislavských kaviarní. Dnes, aj keď v zúboženom stave, naša Astorka ešte stojí. Držme jej palce, aby nepadla.
Ján Vyhnánek
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Odporúčame
Podporili nás
Kalendár podujatí
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!