Horský park

Občianska statočnosť
11. marca 2016 - vibration

V jedno sychravé nedeľné popoludnie som sa vydal na cestu. Absolvoval som ju už nespočetnekrát, no nikdy ma neomrzí. Poza Palugyayov palác a popri sirotinci Štefánia hore Hlbokou cestou: minúc Sándorove schody, Lurdskú jaskyňu a Kostol Panny Márie Snežnej, ocitol som sa na križovatke. Rýchlo som zahnal pokušenie stráviť blahoslavené chvíle nad klobásou vo Funuse a vydal sa doľava. Po niekoľkých minútach som prešiel okolo nunciatúry a dorazil do cieľa, do horárne – kaviarne v Horskom parku. Napriek nepríliš priaznivému počasiu ma ako vždy vítal džavot detí. A vo vnútri Ing. Kamil Procházka, hybná sila Nadácie Horský park, ktorá sa už viac než 20 rokov o park stará a vďaka ktorej sa z neho stala živá oáza v obručiach betónu. Označeniu „novodobý otec Horského parku“ sa vehementne bráni; navzdory jeho protestom tento titul použijem. Novodobý otec Horského parku poskytol Bratislavským rožkom veľký rozhovor. Rozhovor o nadácii, jej zákulisí, ale aj o Keltoch v Horskom parku. A tak sme sa v dobrej nálade usadili v zimnej záhrade.

 

TVRDÁ PRÁCA, KTORÁ ALE STOJÍ ZA TO 

Ako vidím, ani daždivé počasie neodradí ľudí, aby sem zavítali.

Sme tu 21 rokov, takže sa už o nás vie. Nie sme jedáleň, ktorá by mala svoj okruh ľudí… okruh veveričiek nanajvýš (smiech). Ľudia sem skôr chodia za zeleňou, a to čoraz viac, lebo zisťujú, že ju k životu potrebujú. A v meste jej je, bohužiaľ, čoraz menej. Okrem toho aj vedia, čo ich tu čaká – program, servis a hlavne to, na čom nám najviac záleží, príjemná atmosféra a láskavosť. Komunikujeme s ľuďmi a snažíme sa budovať medzi nimi dobré vzťahy a aj ich vzťah k hodnotám – pamiatkam a zeleni.

Toto bol aj váš prvotný cieľ?

Áno, máme to aj v nadačnej listine, takže ho spoľahlivo plníme. Vďaka tomu Horský park prestal byť problémovým územím a už tak nie je vedený v policajných štatistikách. Kedysi to bola „zem nikoho“, za socializmu sa v horárni nachádzali technické priestory Zaresu, ktorý udržiaval zeleň dolu v meste a na Horský park veľa času nemal.

01

Ako ste sa vôbec k tejto myšlienke dostali?

Zo zúfalstva… sme do toho vleteli. Tu blízko bývame – hovorím aj za manželku, pretože aj ona je vtom neuveriteľne angažovaná – a zavčasu sme sa dozvedeli, že tu majú byť herne. To je dosť desivá predstava, pretože hracie automaty na kraji tmavého lesa… neviem, či by bolo krajšie drogové pracovisko. Budova sa po Nežnej revolúcii a likvidácii Zaresu uvoľnila a mesto nevedelo, čo s ňou. Tak vypísalo súťaž na prenájom a využitie celej nehnuteľnosti. Do nej sme sa prihlásili s neziskovým projektom Komunitného centra s ihriskom a čuduj sa svete, vyhrali sme. Neuveriteľné! Ale za krutých podmienok.

Akých?

V expresnom, až likvidačnom čase sme dostali za úlohu zrenovovať objekty. Mám pocit, že išlo o to, aby sme podmienky nesplnili. Ale zvládli sme to a zapustili korene.

Čo taká obnova obnášala?

Budova bola neuveriteľne spustnutá. Všade pod nami sa nachádzajú pramene a horáreň bola vodou nasiaknutá až po krov. Najprv sme ju museli odvodniť, izolovať proti vode, otĺcť splesnivené omietky, položiť dlažby, vymeniť zárubne a dvere, obnoviť elektroinštaláciu, obnoviť sanitu, obnoviť omietky, maľovky, nátery a obnoviť fasády. Tak sa to všetko začalo…

A teraz, po 20 rokoch, tu sedíme s Vami v kaviarni…

Spočiatku sme ani nemysleli, že vznikne aj kaviarnička. Začali sme organizovať podujatia pre verejnosť, ľudia prichádzali a popritom sa pýtali: „Nemali by ste čaj, kávu…?“ Tak sme im najprv varili ako istý prezident na dvojplatničke (smiech), až sa to napokon vyvinulo do regulárnej kaviarne. Takže vďaka tomu, programom, veľkému prírodnému detskému ihrisku a prostrediu, sme sa stali vyhľadávaným strediskom. Jasle a škôlky – kŕdle detí – sú tu každý deň. Ale aj iné vekové kategórie – celé rodiny, ich hostia, dokonca aj cudzinci.

Cudzinci?

Áno, tí, ktorí v Bratislave pracujú, žijú, alebo sú v meste na návšteve, sem veľmi radi chodia, lebo tu nachádzajú niečo, čo je v Bratislave dosť zriedkavé – dobre sa tu cítia.

Zrekonštruovali ste aj budovu oproti horárni?

Áno, to bol kedysi Feikeho hostinec. Pán Feike bol taký zvláštny pán. Budovu dostal od mesta ako kompenzáciu za zbúraný hostinec pri stavbe tunela pod hradom. Aj s manželkou tu žili v tvrdých podmienkach, ale nevzdali sa, chovali zvieratká a premietali filmy pre verejnosť. A ich hostinec bol asi vyhľadávaný, lebo ešte potom, ako sme objekt prevzali, prišli seniori z Viedne, či by mohli dostať pohár vína. Vtedy sme ešte také služby neposkytovali, a oni sa milo odvolávali, že to tu kedysi bývalo zvykom. No a už je to tu znova. Mimochodom, v roku 2004 sa sem z domova dôchodcov, dlho po smrti manžela, prišla pozrieť pani Feikeová a bola veľmi šťastná, že ich činnosť má pokračovanie. Domček totiž od vdovy Feikeovej ešte za socíku odkúpila mestská ochranárska organizácia a koncom deväťdesiatych rokov ho darovala nadácii. Aj tú sme postupne generálne obnovili a sprístupnili verejnosti. A do priestoru sme vrátili spolovice prehnitú a spadnutú rotundu.

Okrem horárne a okolitých objektov ste sa začali starať aj o samotný Horský park?

Áno, súbežne, pretože aj ten bol v zúboženom stave. Automaticky sme sa toho ujali. Realizujeme hlavne denný dohľad. Denne je v parku náš človek, denne je tam čisto. Ak tam nájdete na chodníku papier, pochádza z tohto dňa (úsmev). Sme radi, že si Horský park vydobyl pozíciu jedného z najčistejších verejných priestranstiev. Je výborné, že sa pridávajú aj ľudia, ktorí pochopili túto myšlienku a sami od seba pomáhajú udržiavať v parku poriadok.

Konkrétne?

Niekedy je to až dojímavé… vidieť napríklad starého pána, ako ide večer po parku s lopatkou a naberá, čistí. O tom nám ide, prebudiť komunitu a zabývať park slušnými ľuďmi.

Čo ste ešte v Horskom parku okrem upratovania vykonali?

Veľmi veľa vecí. Napríklad sme vyrobili a osadili 8 drevených vstupných brán, tri kovové mosty cez potoky, asi 30 nových lavičiek, v pôvodnom štýle, ale nových. Opravili sme tiež asi 110 jestvujúcich lavičiek, mnohým sme vymenili smrekové časti za trvácnejšie dubové. Každé dva-tri roky im dávame nový náter… Vybudovali sme dvojjazyčný edukačný chodník, pri vchodoch sme vyrobili 6 informačných tabulí. Umiestňujeme tiež množstvo proticyklistických zábran, pretože stačí niekoľko zjazdov po svahu a už hrozí erózia.

02

Cyklisti vlastne v chránenom areáli nemajú čo robiť. Ale stretávam ich tam.

To nikto neustráži. To máte ako so psami.

Áno, psíčkari tam chodia úplne pravidelne.

Na tých máme inú metódu, snažíme sa ich kultivovať. Dokonca samotní psíčkari si už robia medzi sebou poriadok. Realizovali sme aj takpovediac kultúrne veci, napr. na plošine v strede parku sme vyrobili lavičkový oblúk, čím sa celý priestor sformoval, inde sme zas umiestnili sochu Sediaca od sochára Alexandra Trizuljaka…

Ako to bolo s tou sochou? Inštalovali ste ju až niekoľko rokov po Trizuljakovej smrti. Oslovila vás jeho vdova?

Nie, my ju. Poznali sme sa s jej niektorými deťmi, tak prostredníctvom nich sme jej to navrhli. Oni prispeli sochou a určitou čiastkou, my sme zas vyrobili vis á vis sochy a polkruh z lavičiek s menami mamy a 8 detí Trizuljakových. Považujem to za pekný priestor. Kultivujeme tak park a veríme, že touto cestou aj jeho návštevníkov.

 

KELTI V HORSKOM PARKU? NIČ NEMOŽNÉ

V minulosti ste dali vyčistiť aj studňu, o ktorej sa hovorí, že by mohla byť keltská. Tak ako to je s tými Keltmi, boli tu, či nie?

Nemôžeme to zatiaľ potvrdiť ani vyvrátiť. Stále si lámeme hlavu nad tým, prečo sa tu v najbližšom okolí nachádza viac než sedem studní, navyše veľmi hlbokých. Niektorí tvrdia, že kvôli vinohradom, čo sa mi ale nezdá. Viete o tom, že by sa vinohrady polievali? A ak by sa aj polievali, na to netreba také hlboké studne… Je to stále záhada, ktorú sa snažíme rozlúsknuť.

Tým, že ste dali jednu zo studní vyčistiť?

Najprv sme tam poslali potápača aj s kamerou na čele. Ten zistil, že ide o jeden druh stavby, ako keby sa studňa jednorázovo vymurovala v novšej dobe. Potom sme ju celkom vyčerpali a podrobne prebádali. Studňa je hlboká až desať metrov a výška hladiny v nej aj v najväčších suchách dosahuje osem metrov. Takže prečo je taká hlboká? Podľa geológov je tu priemerná výška sedimentácie z erózie 4 mm za rok. Keď to vynásobíte dvetisíc rokmi, tak tá osemmetrová hladina vychádza akurát k tým Keltom (úsmev).

Keby sme pripustili, že ide o keltské studne, tak aký by bol ich účel?

O Keltoch je známe, že mali svätyne v krásnych prírodných miestach, ktoré boli niečím výnimočné a tu v okolí horárne je najhustejšia modelácia terénu v celých Malých Karpatoch. Nikde inde nenájdete toľko údolíčiek a kopčekov, však sa tu len v okolí prejdite a trošku sa pozrite, ako je terén modelovaný. Keď si uvedomíme, že každé údolie bolo ešte o osem metrov hlbšie a každý kopec o osem metrov vyšší, muselo to tu vyzerať zvláštne. Keltskú prítomnosť však zatiaľ vyvracia absencia akéhokoľvek keltského nálezu. Pravda je, že ak nejakému Keltovi padlo čosi do vody, mohol si to bez problému vyloviť, lebo v keltských časoch tu boli plytké pramene.

Na čom pracujete v súčasnosti?

V južnom údolí pripravujeme malú telocvičňu v plenéri, podobnú ako je tu blízo horárne. To sú zariadenia, ktorá patria k parku a veľmi často sú využívané. Ešte sme tú prvú ani nedokončili a už sa tam hrnuli detičky. Chodia sem tiež športové reprezentácie, najprv behajú po schodoch a potom cvičia na týchto našich náradiach. Pri tejto telocvični pripravujeme aj herné prostredie pre okolité materské školy.

 

PENIAZE – KAŽDOROČNÝ MORD

Kto Vám v tejto činnosti pomáha, máte aj nejakých zamestnancov?

V súčasnosti máme jedného zamestnanca, ktorý technicky zabezpečuje prevádzku. K tomuto Vám však musím povedať jednu vec. Komunitné centrum sa nevybudovalo na obchodnom princípe. Tým myslím, že by sa investovalo a potom sa zarábalo, aby sa vklad vrátil. Je to projekt, ktorý vznikol na dobrovoľníckej báze, je ojedinelý na Slovensku. Podieľalo sa na ňom niekoľko dobrovoľníkov s neobyčajným dlhodobým nasadením.

Z čoho ste potom získali financie na rekonštrukciu? Však išlo o nemalé náklady.

Najprv to boli dary miestnej komunity a rôznych spoločností, sem-tam sa nám podarilo získať aj granty, no a potom bolo mimoriadne veľa tej dobrovoľníckej práce, ako vravím. Veľmi veľa.

88_a

A teraz?

Prednedávnom sa nám podarilo získať prenájom na ďalších 20 rokov. Rozhodovalo o tom mestské zastupiteľstvo a rozhodlo jednomyseľne. Veľmi nás to potešilo, považujeme to za uznanie výsledkov našej činnosti. Pri tej príležitosti sme realizovali generálnu rekonštrukciu. Na to sme si už ale museli vziať pôžičku a tú splácame prevádzkou tejto kaviarne.

Máte aj nejakého pravidelného sponzora, alebo ste stále odkázaní na dary, 2 % z daní atď.?

Sám pracujete v tejto oblasti, takže viete, aká je to krutá situácia. Vykonávame činnosť, ktorú mnohí potenciálni sponzori nepovažujú za príťažlivú. Peniaze dajú radšej inde. Ťažko konkurovať napr. hendikepovaným, či sirotám, školám, nemocniciam. Získať pravidelný zdroj financií je prakticky nemožné a každý rok je to mordovačka. Aj tak sa snažíme o partnerov, aby sme dokázali vyplatiť aspoň toho nášho jediného zamestnanca. Vždy je to však len „o fúz“. Okrem toho sme si sami zakázali profitovať na niektorých veciach.

Ktorých?

Nemôžeme predávať vstup na detské ihrisko, to sa predsa nerobí, nie? Alebo nemôžeme predávať vstup do Galérie Horský park. Je to proti našej filozofii.

 

GALÉRIA HORSKÝ PARK – CELOSLOVENSKÝ UNIKÁT

Prečo?

Je to slovenský unikát, externá galéria súčasného umenia. Je verejne prístupná a možno preto veľmi navštevovaná. Niekto ide okolo, zaujmú ho sochy, vojde dnu a už ho máme. Je konzumentom kultúry (úsmev).

Galéria Horský park začala fungovať v roku 2012. Aké boli začiatky tohto projektu, podieľate sa na jej chode aj vy ako Nadácia Horský park?

Na začiatku bola naša iniciatíva, pre ktorú sme získali ľudí okolo. Z nich jeden je významný zberateľ umenia, a tak bol priam predurčený na spoluprácu. Investoval do úpravy a oplotenia pozemkov a my sme zas na Starom Meste vybavili ich dlhodobý prenájom. Na spoluprácu sme získali viacero našich najlepších sochárov a tiež Slovenskú národnú galériu, ktorá nad projektom prebrala záštitu. My galériu prevádzkujeme a strážime.

Veličiny ako Meliš, Jankovič či Rudavský do galérie zapožičiavajú svoje diela. Bolo ich ťažké získať na spoluprácu?

S Jankovičom sa poznám už od mladých čias. On bol prvý. Potom sa pridali ďalší, o viacero exponátov sa pričinili aj zberatelia. Umelci každý rok pribúdajú. Stará sa o to n.o. Galéria Horský park. Galériu považujeme za naše dietko, životaschopné dietko, na ktoré sme patrične hrdí. Je ozdobou tohto prostredia.

Je v Bratislave nejaká obdobná – exteriérová – galéria? Napadá mi len Danubiana.

Odborníci hovoria, že na Slovensku je jediná. Existujú napríklad skanzeny, ale tie majú iný charakter. Danubiana je hlavne o objekte. Niektoré sochy sa síce nachádzajú aj vonku pri budove, ale ťažisko spočíva v interiérovej výstave.

56

Takže ide o naozajstný unikát.

Unikát a myslím si, že keby sa robili čiarky dennej návštevnosti, tak vysoko vedie nad všetkými ostatnými galériami. Práve kvôli tomu, že je otvorená a priláka okoloidúcich. Veľmi skultivovala toto prostredie a aj ľudí.

Ako?

Nikto ešte neublížil žiadnej soche. V parku to bolo inak: spočiatku sa tu síce vyskytovali drobní vandali a my sme aj vedeli, o koho ide. Tak sme s nimi komunikovali takým spôsobom, že „chlapci, neblbnite, však už ste veľkí, nemusíte rovno lámať lavičky…“ Komické bolo, že vždy, keď išli večer okolo domov, tak nás úctivo zdravili. My sme však vedeli a oni vedeli, že vieme (smiech). Postupne z toho vyrástli a odvtedy nie sú žiadne problémy. Jednoducho sa tu snažíme udržať charakter územia, ktoré stojí za to, aby ostalo pre Bratislavu zachované. Najmä v tejto dobe…

 

FINTY A FÍGLE DEVELOPEROV

Práve preto som sa rozhodol, že rozhovor s Vami uskutočním teraz, v čase, keď je ohrozený Pečniansky les a PKO je minulosťou.

Povedzte mi, čo s tým? Nás nivočenie Bratislavy veľmi bolestivo zasahuje s každou novou kauzou. No vybrali sme sa cestou, na ktorej sme si vytýčili istý priestor a tam robíme svoju „politiku“ naplno. Hádam sa o nás vie a hádam má Horský park isté meno a nie je také jednoduché prísť, kúpiť si kus parku a začať stavať. Aspoň veríme.

Sú také tendencie? Myslíte, že nebyť vás, bol by už aj Horský park okresaný?

Stopercentne. Cítime trvalý tlak. Keďže sem chodí veľa ľudí, je to pre developerov lukratívne územie.

11

Aj reálne hrozilo, že si z parku časť odtrhnú, alebo stále len číhajú ako hyeny v pozadí?

V prvom rade v začiatkoch útočili na nás. Bol to Ďurkovského čas a na magistráte panovali gangsterské pomery. Išli po nás a chceli nás vyhodiť, ale nemali ako, lebo sme mali platnú nájomnú zmluvu. Tak vymýšľali rôzne finty, neverili by ste, čím nás zamestnávali.

Čím?

Napríklad sme im ponúkli, že vezmeme do starostlivosti Horský park. Síce sme sa o park aj tak dobrovoľne starali, ale chceli sme to mať aj zmluvne podložené. Magistrát na ponuku nereflektoval, ale jedného krásneho dňa nám poslal list v znení, že nám rušia nájom, pretože neplníme podmienky navrhovanej dohody (smiech).

Však to by nemalo žiadnu nádej uspieť ani na súde.

No nemalo, ale keď máte veľa roboty a niekto Vás začne nervovať takýmito vecami, tak to na eláne nepridá. Bola to partia vybíjaná. Pýtali ste sa ale na konkrétne zásahy developerov do Horského parku za posledné roky. Tých bolo našťastie len málo, povedzme zanedbateľných.

 

NAJKRAJŠIE MIESTO? CELÝ HORSKY PARK

Máte vy osobne najobľúbenejšie miesto v parku?

Ja mám jedno obľúbené miesto a to je Horský park (smiech)! Nedá sa určiť iba jedno miesto. Park má svoj pôvab ako celok. Viete, to je ako s prírodou. Dlhý čas som vesloval, každý deň bol na vode Dunaja a každý deň bola tá voda iná, každý západ slnka bol iný. V parku je to rovnaké. Má svoj trvalý premenlivý pôvab a ten objaví iba ten, kto ho navštívi. Veľmi mi záleží na tom, aby jeho bohatstvo ďalej ľudia využívali, pretože som presvedčený, že to potrebujú. Odpútať sa od života v umelých štruktúrach.

To môžem potvrdiť. Do Horského parku pravidelne chodím a vždy odchádzam ako znovuzrodený.

Nechodili by ste, keby vám to nebolo príjemné. Fascinuje ma, že pred 140 rokmi nejaký činiteľ na magistráte, konkrétne mešťanosta Justi, prišiel s tým, že je potrebné zriadiť park. Viac než 140 rokov dozadu, keď mala Bratislava približne 50 000 obyvateľov! Vtedy sa to presadilo a dnes, keď sú parky potrebné x-krát viac, by sa to už nepresadilo. Okrem toho ma fascinuje, že vtedy park vnímali ako priestor na prezentáciu umenia. Všetky chodníky preto vysypali drobným kamením. Pri pochôdzkach parkom s úžasom sledujem ich zvyšky. Ďalej na viacerých stromoch boli inštalované diela maďarských básnikov. Park ponímali ako kultúrny priestor a my sa snažíme o niečo podobné.

Keby Justi vstal z hrobu, bol by spokojný, že ste nadviazali na jeho ideu.

Myslím, že by to bral. Postarali by sme sa oňho, pohovorili by sme si, ale vy by ste museli byť pri tom (smiech)!

Jasné, ja by som sa rád porozprával s ním aj so Scholzom (generálnym inšpektorom Horského parku, pozn. red.). Ale asi nám ostane už len o nich rozprávať, tak ako na našej vlastivednej vychádzke posledné leto. Boli na ňu mimoriadne priaznivé ohlasy.

08

To je skvelé, teším sa, to môžem úprimne povedať!

Hodina uplynula ako voda a nastal čas rozlúčky. Pánovi Procházkovi a jeho Nadácii Horský park želám z celého srdca v mene OZ Bratislavské rožky ďalšie úspešné roky činnosti a Vás, milí čitatelia, pozývam 20. augusta do Horského parku. Zhodli sme sa totiž, že po toľkých priaznivých ohlasoch nemôžeme inak, len prechádzku po tomto klenote Bratislavy zopakovať.

Ján Vyhnánek

Fotografie: Mihály Stifter, Nadácia Horský park

Podporili nás