Joseph Kaspar Mertz (1806-1856), zabudnutý gitarový virtuóz z Prešporka

Historické osobnosti
2. apríla 2019 -

Tento rok si pripomíname dve jubileá jednej významnej osobnosti. Osobnosti, patriacej medzi najslávnejších bratislavských rodákov, ktorá vyryla na svetovom poli svojej pôsobnosti hlbokú brázdu. Osobnosti, na ktorú sa napriek tomu takmer zabudlo a až v posledných rokoch sa jej dostáva zaslúženej úcty. V auguste totiž uplynulo 210 rokov odvtedy, čo sa narodil a v októbri uplynulo 160 rokov odvtedy, čo umrel jeden z najmarkantnejších gitaristov histórie Joseph Kaspar Mertz.

 07

 Joseph Kaspar Mertz (1806-1856)

Ako ho v skratke charakterizovať? Bratislavský rodák, dvorný gitarista cisárovnej Karolíny Augusty, prvý víťaz medzinárodnej gitarovej súťaže na svete a posledný, kto hrdo držal vlajku potápajúcej sa lode klasickej gitary… Aj keď dve tretiny života strávil vo svojom rodnom meste, jeho tunajšie pôsobenie je obostreté clonou záhad. Hneď prvá sa viaže k miestu jeho narodenia. Podľa knihy narodení farnosti Dómu sv. Martina ním bola Laurinská brána (Lorentzerthor), ktorá už ale mala byť v roku 1806 dávno zbúraná. Veď ešte Mária Terézia dala krátko pred smrťou zrúcať mestské opevnenie, brániace rozvoju mesta… 

01

 Rekonštrukcia Laurinskej brány, rodiska J. K. Mertza, podľa K. Frecha.

Druhým nezodpovedaným rébusom je jeho meno. Spomínaná kniha narodení opäť celkom jednoznačne uvádza: „pokrstený: Casparus Josephus.“ Samotný gitarista počas svojho života používal iniciálky JK, dobová tlač ho správne označovala ako Josepha, a predsa ho v drvivej väčšine súčasných encyklopédii nájdeme pod menom Johann. Kto a prečo ho prekrstil, nevedno. Tretie Mertzovo mystérium spočíva v jeho vzdelaní. To svetské nadobudol v rokoch 1815-1821 na Vyššom kráľovskom benediktínskom gymnáziu na Klariskej ulici. No o tom hudobnom, definujúcom jeho život, nie sú takmer žiadne zmienky.

22

Budova bývalého kláštora klarisiek na Klariskej ulici, kde Mertz študoval. 

Isté je, že ho nadobudol u nás v Bratislave a podľa nepatrnej zmienky v tlači by mohol byť samoukom. Verejne začal vystupovať v 30. rokoch a zakrátko sa vypracoval na takú úroveň, že sa 20. júna 1834 mohol v Pálffyho paláci na Zámockej ulici hrdo postaviť po boku svojho slávneho krajana klaviristu Johanna Nepomuka Hummela: „20. júna mali tunajší milovníci hudby jedinečný pôžitok počuť dvorného dirigenta sasko-weimarského veľkovojvodu, rytiera Joh. Nep. Hummela, na koncerte, ktorý dal tento vzdelaným svetom vysoko ctený umelec vo svojom rodnom meste pred početným, veľmi vyberaným publikom. (…) Polonézu pre gitaru skomponoval a predviedol p. Merz. Ľahkosť, s akou prekonával najväčšie ťažkosti, ako aj jeho pekný prednes mu vyniesli veľký potlesk.“

 03

Carl Mayer: Ján Nepomuk Hummel, zdroj: http://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.G_12219

V Bratislave si Mertza veľmi vážili a tešili sa zo sviežeho vánku jeho brilantných vystúpení na pomerne netradičnom nástroji. Najčastejšie koncertoval na akadémiách Cirkevného hudobného spolku, ktorého bol členom. Ako to už býva, aj Mertz časom prerástol hranice malého Prešporka a svoje kroky nasmeroval za svetovou slávou. Na jeseň 1840 sa odobral do Viedne, kde sa na vlne úspechu zakrátko stal dvorným gitaristom cisárovnej Karolíny Augusty, absolvoval triumfálne európske turné, počas ktorého spoznal svoju manželku Josephine… No karta sa postupne začala otáčať. Gitaristu začali prenasledovať zdravotné problémy, z nich najpálčivejším sa preukázal zápal trojklanného nervu. Verná manželka sa o neho vzorne starala, podávala mu sedatíva na utlmenie bolesti, pričom ho raz nadmernou dávkou takmer otrávila… Je pochopiteľné, že za takýchto podmienok musel výrazne obmedziť svoju koncertnú aj kompozičnú činnosť.

05

Johann Nepomuk MeyerPrimaciálný palác, miesto posledného bratislavského koncertu J. K. Mertza, zdroj:  http://www.webumenia.sk/dielo/SVK:GMB.C_235

Ďalšou skutočnosťou, ktorá mu negatívne zasiahla do života, bol rapídny pokles záujmu publika o klasickú gitaru. Doboví recenzenti ju označovali za tuctový a „nevďačný nástroj“ (undankbares Instrument), koncerty na nej za anachronizmus. V tejto dobe ignorancie mu zaiste dobre padlo vrelé prijatie bratislavského publika, ktoré mu (a aj jeho manželke), nehľadiac na aktuálne trendy, pripravilo v roku 1851 búrlivé ovácie: „V dvoch predvedených skladbách pán Mertz dokázal, že si v každom ohľade zaslúži označenie gitarový virtuóz; tento ťažký a do určitej miery nevďačný nástroj ovládal s dokonalým majstrovstvom a vyludzoval z neho očarujúce tóny; v záverečnom čísle preukázal umelecký pár v tom najjasnejšom svetle svoje hudobné nadanie a publikum ho opakovane vyznamenalo hlasným potleskom.“ Zašlú slávu gitary sa pokúšal vzkriesiť ruský gitarista Nikolaj Makarov, ktorý v roku 1856 usporiadal prvú medzinárodnú gitarovú súťaž na svete. Zúčastnil sa jej aj Mertz so svojou skladbou Concertino a – čuduj sa svete – zvíťazil! Avšak prv, než mu bola doručená cena, zomrel na tuberkulózu vo svojom viedenskom byte. Mal len 50 rokov.

Joseph Kaspar Mertz: Elegie 

Nekrológ v Neue Wiener Musik-Zeitung výstižne uviedol: „Bol jediný, ktorý svojimi skladbami dvíhal tento nástroj nad vlny zabudnutia. (…) Osirená gitara, ktorá pod jeho rukami šírila netušené kúzlo, v ňom stratila svojho najuznávanejšieho predstaviteľa. Skromný ako umelec, láskavý a duchaplný v spoločnosti, oplakávaný bude všetkými svojimi priateľmi.“ Zabudnutého virtuóza sa podarilo znovuobjaviť až v 2. polovici 20. storočia. Je pozitívne, že aj doma mu už prichádzame na chuť. Každý jún si totiž jeho pamiatku pripomíname na gitarovom festivale, nesúcom od roku 1993 jeho meno. Dožijeme sa raz aj toho, že verejné priestranstvo Bratislavy bude zdobiť jeho pamätná tabuľa?

Ján Vyhnánek

Podporili nás