Monument

GENIUS LOCI
26. mája 2013 - vibration

Ak si to do Bergu, do tejto dolnorakúskej dedinky s približne 700 obyvateľmi, ktorú od Bratislavy delí iba 10 kilometrov, namierime cez hraničný priechod Petržalka – Berg, tesne za tabuľou s označením obce vzbudia našu pozornosť hneď dve zaujímavé veci. Jednou z nich je dobre vybavené, čisté odpočívadlo pre cyklistov, aké sa u nás, žiaľ, len tak nevidí, a bezprostredne pri ňom neforemná betónová kocka s výstražne svietiacimi nápismi:

ПРОЕЗД ЗАКРЫТ

DIE DURCHFART IST GESPERT

mon1

V slovenčine znamenajú asi toľko: „Priechod uzavretý“. Keď si prebehneme informačný text v nemčine, angličtine a v slovenčine, zistíme, že stojíme pred nie práve typickým pamätníkom 2. svetovej vojny. Ak chceme pochopiť, čo symbolizuje, mali by sme sa trochu vrátiť do minulosti.

munumentum_02

Rakúsko sa ešte pred vypuknutím 2. svetovej vojny, 13. marca 1938, stalo súčasťou Tretej ríše po tom, čo Wehrmacht obsadil územie krajiny (išlo o tzv. Anšlus). Petržalku a Devín, ležiace pri rakúsko-slovenských hraniciach a z veľkej časti obývané Nemcami, pripojili 10. októbra 1938 na základe Mníchovskej dohody k hitlerovskému štátu. Znamená to, že z Dunaja pri Bratislave sa stala fakticky hraničná rieka medzi Treťou ríšou a Československom, neskôr Slovenskom – odkazujú na to murované colnice (mýtne domčeky) na oboch predmostiach Starého mosta. Bratislavská Petržalka získala späť svoj nemecký názov Engerau a v roku 1942 k nej pripojili aj obce Wolfsthal a Berg.

V septembri 1944, krátko pred koncom 2. svetovej vojny, sa nemeckí okupanti v katastri obce Berg – rovnako ako v ďalších pohraničných oblastiach Tretej ríše – pustili do budovania tzv. Juhovýchodného valu (Südostwall). Tvorili ho zákopy, protitankové steny, guľometné hniezda a bol dokončený len čiastočne. Podľa pôvodného veľkolepého plánu mal viesť od Malých Karpát pozdĺž Burgenlandu a Steieru (ríšskej hranice s Maďarskom) cez dnešné Slovinsko až po Jadranské more. Pri Bratislave ho chceli napojiť na moderný pevnostný systém, ktorý ešte v druhej polovici 30. rokov minulého storočia postavila československá armáda práve na obranu pred hroziacimi útokmi z nemeckej strany. Je iróniou osudu, že veľká časť opevnení v rámci tzv. Benešovej línie, ktoré vznikli na ochranu hraníc Československa, sa po podpise Mníchovskej dohody bez boja ocitla v rukách nemeckých okupantov.

Na začiatku výstavby Juhovýchodného valu znamenal najväčší problém nedostatok pracovnej sily, keďže aj väčšinu rakúskych mužov povolali na front. Nacisti preto na fyzicky mimoriadne náročnú prácu nasadzovali vojnových zajatcov a členov pracovných jednotiek, no nešetrili ani miestnych obyvateľov, ženy, deti, starcov. Z Maďarska nechali dokonca priviezť asi 2000 židovských zajatcov, ktorých umiestnili do improvizovaného pracovného tábora v Petržalke, ktorý tvorili najmä hospodárske budovy, stajne. Epidémie, ktoré sa šírili v dôsledku neľudských podmienok, zimy, ťažkej práce a chýbajúcej hygieny, ale aj hlad a najmä brutalita strážcov si každý deň vyžiadali desiatky obetí. Podľa dobových zdrojov pozostávala strava členov pracovných jednotiek len z riedkej repovej alebo zemiakovej polievky a plesnivého chleba, pričom miestnym obyvateľom prísne zakázali rozdávať jedlo zajatcom. Okrem toho, že každý deň vykonávali ťažkú fyzickú prácu, museli ráno a večer prejsť kilometre pešo z petržalského tábora a späť.

Tých, ktorí tieto útrapy neprežili, pochovali do masových hroboch. Na petržalskom cintoríne odkryli v apríli a máji 1945 päť takýchto masových hrobov so 460 mŕtvymi obeťami, z ktorých mnohí zomreli násilnou smrťou: 48 osôb zastrelili, 19 zomrelo v dôsledku zlomenín lebky a niekoľkých jednoducho pochovali zaživa.

Červená armáda sa blížila, a tak nechalo krajské veliteľstvo v marci 1945 petržalský tábor vyprázdniť. Tých, čo prežili, previezli do Mauthausenu, no pri pochode smrti zahynulo ešte minimálne sto ľudí. Dokončené úseky obrannej línie Südostwall Sovieti bez boja prerazili. Práca, ktorá si vyžiadala toľko ľudských obetí, sa ukázala ako úplne zbytočná. O niekoľko rokov neskôr zákopy zlikvidovali buldozéry americkej armády. Aj betónovú zátarasu, z ktorej vytvorili pamätník, objavili v roku 2008 pod zemou – pri budovaní kanalizácie.

A tak sa táto celkom obyčajná vec stala symbolom: večným monumentom nezmyselnej ničivej sily každého totalitného režimu.

Krisztián Kacsinecz

Podporili nás