Panenská: prešporská esencia

GENIUS LOCI
2. apríla 2019

Rád sa prechádzam Panenskou ulicou a nasávam jej nenapodobiteľnú atmosféru. Veď si ju zachovala ako jedna z mála ulíc bratislavských predmestí aj po besnení minulého storočia, keď bágre nemilosrdne zdemolovali Hodžovo námestie, Suché mýto, veľkú časť Kozej a ďalšie blízke ulice. Samozrejme, ani Panenská sa celkom nevyhla zásahom moderny, veď aj dnes sa na nej stavia, no ono výnimočné genius loci, ten elektrizujúci závan histórie, na nej stále výrazne cítiť. _x000D_

_x000D_

09_x000D_

_x000D_

Panenská ulica okolo roku 1930. Fotografia Josefa Hofera. Zdroj: Archív hl. mesta SR Bratislavy (AMB), www.pammap.sk_x000D_

_x000D_

Pri potulkách touto ulicou premýšľam, ako asi vyzerala v čase svojho vzniku, ešte v stredoveku, keď sa v jej blízkosti nachádzali vinohrady a meštianske záhrady a pozdĺž viedlo vonkajšie valové opevnenia mesta – palisády. Prvý raz sa spomína už v roku 1368 pod názvom Nunnen Pewnt, čiže záhon mníšok. Boli to klarisky, ktoré tu vtedy vlastnili vinohradnícky hon Pönt, okrem neho majer a záhrady. Práve podľa nich si ulica počas celej existencie udržala meno – po nemecky Ulica mníšok (Nonnenbahn), po slovensky Panenská ulica. _x000D_

_x000D_

mapa_1848_x000D_

_x000D_

Nonnenbahn – Panenská._x000D_

_x000D_

Malou prestávkou bol prelom 19. a 20. storočia, keď sa volala po “Veľkej ozdobe Uhorska“, Matejovi Belovi, ktorý tu pôsobil v 18. storočí. Nevedno, ako došlo k zástavbe zelene a rozširovaniu ulice, no už v 16. storočí na nej stálo 44 domov. Význam ulice stúpol v 17. storočí, keď sem, na tichú perifériu, z mesta vyhnali evanjelikov. Tí si tu a na priľahlej Konventnej ulici postavili kostoly, najprv len drevené, zriadili lýceum, internáty, nemocnicu, sirotinec… Na Panenskej ulici začal pulzovať čulý študentský život. _x000D_

_x000D_

11_x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

Johann Jacob Haid: Matej Bel, grafika, 1684, SNG, G 4647, www.webumenia.sk _x000D_

_x000D_

Popri nich tu mali svoje domy šľachtici (napr. Illésházy, Erdődy) či bohatí obchodníci (Habermayer), žili tu krajčíri, čižmári, poštári, pekári… Panenská ulica tak tvorila svoj vlastný mikrosvet. A dnes? Nuž, veľa pomníkov dôb minulých zmizlo, no veľa sa našťastie aj zachovalo. Napríklad Veľký evanjelický kostol – na jeseň si pripomenieme 240. výročie jeho vysvätenia. Bolo to v čase vlády Márie Terézie, krátko pred tolerančným patentom Jozefa II. a v krajine panovala uvoľnená atmosféra. Evanjelici si tak mohli po dlhšom čase stavať aj kamenné kostoly. Napriek tomu museli čeliť viacerým prekážkam, veď ešte pred vysvätením akýsi dobrák rozšíril klebetu, že sa v kostole počas jeho stavby niekto obesil…_x000D_

_x000D_

Väčšiu publicitu by si azda zaslúžilo, že oltárny obraz Kristus v Emauzách namaľoval pre kostol náš slávny rodák Adam Friedrich Oeser, učiteľ a vzor Johanna Wolfganga Goetheho. Hneď vedľa – na rohu s Lýcejnou ulicou – stojí Malý evanjelický kostol, postavený o čosi neskôr pre evanjelikov maďarskej a slovenskej národnosti. Na jeho mieste predtým stála drevená modlitebňa, kde kedysi kázal aj polyhistor Matej Bel. _x000D_

_x000D_

08_x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

Veľký evanjelický kostol na dobovej pohľadnici, 1910._x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

Málokto vie, že v súčasnom kostolíku mal v roku 1904 svadbu excelentný klavirista Frederic Lamond, žiak Franza Liszta, ktorý okrem manželského musel zložiť aj sľub, že sa sem vráti koncertovať. A naozaj, dodržal ho až trojnásobne! Susedný renesančný dom (č. 28) je evanjelická fara. Aj dnes sa na jeho fasáde v kamennom ráme nachádza nápis, že patrí evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Predtým sa v tom istom ráme nachádzala pamätná tabuľa na revolučného kazateľa Pála Rázgu, ktorého odtiaľto v roku 1849 „drábi krutovlády vytrhli spomedzi kruhu svojej rodiny a odvliekli na popravisko.“ _x000D_

_x000D_

173_x000D_

_x000D_

Vpravo pamätná tabuľa Pála Rázgu. _x000D_

_x000D_

Oproti (č. 25) sa nachádzal evanjelický sirotinec, kde počas svojho štúdia na evanjelickom lýceu pôsobil ako riaditeľ Ján Kollár. Tu ho navštevoval spolužiak a dobrý priateľ, “otec českého národa“ František Palacký a spolu sa „kochávali ve sladkých zvucích a plodech naší mateřčiny“ – češtiny. Kollár sa idey slovakizovanej češtiny ako spisovného slovenského jazyka nikdy nevzdal, aj preto sa rozkmotril so štúrovcami, ktorých hlavný stan sa nachádzal na opačnom konci ulice, na mieste Domu Kataríny Bondy (č. 1) v starom barokovom Fernolayovom dome. Ako hlása pamätná tabuľa, nachádzala sa tam redakcia Slovenských národných novín. Tam sa u Štúra schádzali jeho prívrženci, tajne „ako stíny večerné, aby ani len „hausmeister“ o nich nezvedel.“ Asi nevedeli, že takmer 40 rokov pred nimi obýval dom cisársky kapelník, slávny Antonio Salieri, ktorý pri korunovácii Márie Ludoviky (1808) dirigoval v Dóme sv. Martina Te Deum._x000D_

_x000D_

02_x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

Štúrovci._x000D_

_x000D_

Ktovie, čo prežíval básnik Sándor Petőfi, keď sa ako bedár niekoľko týždňov tlačil v izbietke u krajčíra Willimského v Blaškovičovom dome (č. 27)? Túto krátku epizódku z jeho života posledné roky pripomína pamätná tabuľa, náhrada za tú pôvodnú z roku 1900. _x000D_

_x000D_

06_x000D_

_x000D_

Odhalenie pamätnej tabule Sándora Petőfiho v roku 1900. Slávnostný prejav predniesol Kálmán Thaly._x000D_

_x000D_

Na rohu so Štetinovou ulicou (č. 15) sa nachádza krásny palác obchodníka s tabakom Habermayera. Koncom 19. storočia v ňom býval objaviteľ Rákociho hrobu Kálman Thaly. Presťahoval sa sem z Budapešti kvôli neurastémii a naše mesto mu poskytlo práve ten zdravý vzduch a pokojné zázemie, ktoré tak veľmi potreboval. Jeho nenápadný hrob na Cintoríne pri Kozej bráne dodnes opatrujú jeho potomkovia._x000D_

_x000D_

174_x000D_

_x000D_

_x000D_

_x000D_

 Habermayerov palác. _x000D_

_x000D_

Mohol by som ešte hovoriť o Vendelínovi Kutlíkovi, ktorému počas maďarizácie pravidelne rozbíjali na byte okná, o svetoznámom komeniológovi Jánovi Kvačalovi, výnimočnom oftalmológovi Karolovi Kankovi, Mozartovom rukopise, ktorý určitú dobu skrýval jeden z týchto domov, o skvelom hudobníkovi Heinrichovi Kleinovi či opernej speváčke Oľge Trebitschovej, ktorej pomník zdobí nádvorie Georgievitsovho paláca (č. 11)._x000D_

_x000D_

Vybavujú sa mi ďalšie a ďalšie príbehy – napr. aj o zakladateľke slovenskej umenovedy Alžbete Güntherovej-Mayerovej – o ktorých by som mohol písať a hovoriť dlhé hodiny. Mohol, no nestačilo by to. Vystihnúť históriu a atmosféru môže najlepšie ulica sama. Stačí sa po nej prejsť, aspoň na chvíľu sa zastaviť a vnímať ju. _x000D_

_x000D_

Ján Vyhnánek_x000D_

_x000D_

15.09. 2016 Bratislavské rožky na Dobrom trhu (Prednáška.Panenská: prešporská esencia) »»_x000D_

_x000D_

_x000D_

Podporili nás