;)
Bratislavská hliadka, 1954 – 2019. Rozhovor s Árpádom Tőzsérom o jeho bratislavských zážitkoch
18. júna 2019
Do akej miery zrástla maďarská literatúra s Bratislavou? Ako si „prisvojili“ mesto maďarskí spisovatelia, ktorí v ňom žili a žijú? S laureátom Kossuthovej ceny, básnikom, literárnym historikom a prekladateľom Árpádom Tőzsérom sme popíjali čaj v susedstve Martinčekovej ulice, kde býval desať rokov a ktorá ho inšpirovala aj k napísaniu jednej z básní. – Nasleduje prvý z pripravovaného cyklu rozhovorov.
Aké boli vaše prvé dojmy z Bratislavy, keď ste sem v polovici päťdesiatych rokoch prišli študovať na univerzitu?
Môj prvý dojem bol ten, že vidím „vojnové mesto“. Ešte aj v roku 1954 vyzerala Bratislava tak, akoby ju len včera bombardovali. Až potom som sa dozvedel, že to neboli len stopy po bombardovaní. Hoci ešte bolo vidno aj tie – dokonca mnohé sa zachovali dodnes. Medzi dnešnou autobusovou stanicou (Mlynské nivy – Malomliget – pozn. red.) a nábrežím Dunaja sa donedávna tiahol veľký, prázdny, zdivočený priestor. Do roku 1944 tu stála rafinéria Apollo a spomínaná pustatina sa tu zachovala po bombardovaniach počas 2. svetovej vojny. Ale to, čo som v roku 1954 považoval tiež za pozostatok vojnového pustošenia – najmä pod hradom – už napáchal socializmus: komunisti chceli v duchu Internacionály („rozboríme sveta starý základ“) navždy vymazať minulosť, úplne zlikvidovať starú Bratislavu.
Toto „likvidovanie“ „vymazávanie“ sa začalo už v polovici päťdesiatych rokov?
Historické budovy zbúrali dokonca už na začiatku päťdesiatych rokov. Podhradie, kde teraz stoja severné piliere Nového mosta (pod staronovým názvom Mosta SNP – pozn. red.), úplne zrovnali so zemou. O čosi neskôr, začiatkom šesťdesiatych rokov, som dlho býval práve tam, na Vydrickej 5, v polorozpadnutej budove (čo som zvečnil aj v jednej zo svojich vtedajších básní). Dobre si spomínam na rumovisko ako výsledok demolovania, ktoré sa v tejto časti mesta spustilo v päťdesiatych rokoch. Niekedy v polovici šesťdesiatych rokov vyhodili do povetria aj synagógu, ktorá stála v našej bezprostrednej blízkosti. Mohli by sme konštatovať, že v roku 1945 sa vojna v Bratislave neskončila, ale pokračovala komunistickým ničením. Celé Podhradie, Židovská ulica, Zuckermandel a mnohé ďalšie ulice Starého Mesta boli skutočne „rozborené“.
Podľa vašej básne Vydrica 5 ešte v tom čase niečo prežívalo z podsvetnej atmosféry tejto lokality.
Nie „ešte prežívalo“, ale práve vtedy vzniklo. (Báseň som napísal v roku 1963 alebo 1964.) Pôvodné obyvateľstvo odtiaľ vysťahovali hneď po skončení vojny: Židov odvliekli do koncentračných táborov, nemeckých a maďarských občanov deportovali a do vyprázdnených alebo spolovice zbúraných budov sa nasťahovali väčšinou Rómovia a pochybné živly; fajnovejšie byty obsadili proletárski funkcionári, vyvolenci novej moci. Moja báseň Vydrica 5 hovorí práve o tom, ako Podhradie získalo úplne novú podobu s príchuťou divokého západu, hoci predtým tvorilo jadro a reprezentatívnu časť starého mesta. – Takže prvé stretnutie s Bratislavou bolo pre mňa sklamaním. Navyše sa mi príliš nedarilo ani na univerzite. Vďaka slabej slovenčine a zádrapčivej povahe som sa dostával často do konfliktu s učiteľmi. Vtedy som bol ešte celkom iný človek, takpovediac nefalšovaný „plebejec“: keďže u nás doma, v drsnom svete mojej rodnej dediny, po každej nepatričnej poznámke nasledovala bleskurýchla facka – dokonca sa k slovu dostával občas aj vreckový nožík –, ani ja som si príliš nedával zámok na ústa ani na ruky. Tu, vo veľkom meste, v spôsobných meštianskych kruhoch, som sa priam vyžíval v tom, že som mohol slobodne, bez okamžitého revanšu kohokoľvek provokovať, civilizácia totiž nepovoľovala spontánnu a priamu odvetu. Moje turíčne kráľovstvo však netrvalo dlho. Keby sme dobrovoľne nezanechali (spolu s mojím priateľom a neskorším básnikom Lajosom Zs. Nagyom) univerzitu po prvom semestri, vyhodili by nás. A tak som radšej odišiel sám, vrátil som sa domov a rok som učil na ľudovej škole vo svojich rodných Petrovciach a v susednej dedine Hostice. Po roku som zamieril opäť do Bratislavy a pokračoval tam, kde som prestal. A plebejca, ktorým som dovtedy bol, napokon mesto pomaly skrotilo. Bratislave môžem ďakovať za veľa – toto mesto zo mňa urobilo, sformovalo mešťana-občana.
Ako v tých časoch, v polovici päťdesiatych rokov, vyzeral maďarský alebo aj slovenský kultúrny a literárny život v Bratislave?
Ak by som bol striktný, povedal by som, že vtedajšia literatúra ani nebola literatúrou, ale propagandou socializmu. Ešte aj tí najlepší produkovali schematickú literatúru, ktorú som si ja však nedokázal zosúladiť s literatúrou, akú som čítaval dávnejšie. Maturoval som v Komárne, predtým som chodil do školy v Maďarsku, vďaka vynikajúcim učiteľom som sa skoro zoznámil s klasickou maďarskou a svetovou literatúrou. A keďže som na každom kroku dával najavo svoj názor na maďarskú literatúru zo Slovenska, v Bratislave ma mohli v tom čase považovať za dosť arogantné indivíduum. Konflikty medzi mnou a mojím okolím boli pomerne časté. A slovenská literatúra nebola o nič lepšia. No spolužitie oboch literatúr bolo oveľa nerušenejšie ako dnes. Napríklad časopis Irodalmi Szemle sídlil v niekdajšej budove Zväzu slovenských spisovateľov na dnešnej Štefánikovej ulici (vtedy Obrancov mieru), preto návštevníci – hoci aj zahraniční –, ktorí prišli do Zväzu, veľmi často zaklopali aj na dvere našej redakcie. My sme sa o tom, čo sa udialo v slovenskej literatúre, dozvedali vždy z prvej ruky. Organizačne sa od seba obe literatúry takmer nelíšili – a, žiaľ, ani svojou formou, prostriedkami a obsahom. Ale toto „spolužitie“ malo nielen svoje negatíva, ale aj pozitíva. Väčšina mojich kontaktov a priateľstiev so slovenskými spisovateľmi pochádza práve z tohto obdobia.
Prinieslo vydávanie literárneho časopisu Irodalmi Szemle v roku 1958 nejakú zmenu – čo sa opätovného prepojenia s Bratislavou ako domovom týka?
Ja skôr považujem za dôležitú kvalitatívnu zmenu našej literatúry, ktorú možno naozaj výraznejšie spojiť práve s rokom 1958, s časopisom Irodalmi Szemle, presnejšie s obdobím a literárnymi udalosťami, ktoré u nás nasledovali po maďarskej revolúcii v roku 1956. A teraz musím byť chtiac-nechtiac neskromný, lebo budem hovoriť aj o sebe. Podľa môjho neskromného názoru totiž v maďarskej literatúre na Slovensku kvalitatívna zmena nastala s nástupom našej generácie: Lászlóa Cselényiho, Lajosa Zs. Nagya, Tibora Simkóa a mňa. Pod názvom Fiatal szlovákiai magyar költők (Mladí maďarskí básnici zo Slovenska) vyšla v roku 1958 naša spoločná antológia, ktorá vniesla do našej literatúry nové tóny, nové farby. (V próze znamenal obdobný medzník nástup Gyulu Dubu.) Dnes už treba tieto zmeny vnímať v širších súvislostiach. Maďarský rok päťdesiatšesť mal veľký vplyv aj na slovenských Maďarov. A hoci po ňom nenasledovali také odvetné opatrenia ako, dajme tomu, v Sedmohradsku (o Maďaroch v Maďarsku ani nehovoriac), jeho vplyv bol očividný. V nasledujúcich rokoch – to znamená, že aj okolo roku 1958 – začala do Maďarska prúdiť literatúra zo Západu, ktorá bola pre nás nová a po politickej revolúcii znamenala aj revolúciu duchovnú. Pod jej vplyvom v Maďarsku zosilnela špecifická maďarská podoba surrealizmu – tzv. ľudový surrealizmus (pozri básnickú tvorbu Lászlóa Nagya, Ferenca Juhásza, Istvána Kormosa), ale okolo roku 1958 sa už začali objavovať aj dovtedy zakázaní autori, publikujúci v kultovom literárnom časopise Újhold (Nemes Nagy, Pilinszky, Weöres) – a kto o seba duchovne trochu dbal, ten spomínaných autorov čítal aj u nás. A my, mladí „ôsmi“, sme už do literatúry vstupovali z veľkej časti pod vplyvom tohto procesu.
V tom období sa spomínaní autori z Maďarska a zo sveta a ich čerstvé diela dostávali aj k mladým bratislavským literátom?
Ťažko, lebo hranice boli hermeticky uzavreté, ale rôznymi kľukatými cestičkami sa k nim predsa dostali. Napríklad zbierka Sándora Weöresa A hallgatás tornya (Veža mlčania), ktorá vyšla ešte v roku 1956, čiže kádárovská „konsolidácia“ ju nestihla stopnúť, sa dostala aj k nám. Podobným spôsobom sme spoznali aj Pilinszkého zbierku epochálneho významu Harmadnapon (Na tretí deň) z roku 1959. Ja som predtým síce zotrvával pri Gyulovi Illyésovi a Lőrincovi Szabóovi, ale v týchto rokoch som sa aj ja obrátil smerom k pôsobivejším modernistom. Veľmi dobre si spomínam na antológiu Mai francia költők (Súčasní francúzski básnici), ktorú zostavil László Dobossy. Bola to rozmerná červená kniha, ktorá sa mi tiež dostala do rúk okolo roku 1958, a táto zbierka znamenala medzník aj v rámci maďarskej poézie ako takej. Obsahovala autorov ako René Char, Henri Michaux, ale tu som sa zoznámil aj s najvýznamnejšou osobnosťou surrealizmu Andrém Bretonom. A tieto vplyvy sú nepriamo postrehnuteľné už aj v niektorých básňach antológie Fiatal szlovákiai magyar költők (Mladí maďarskí básnici zo Slovenska).
Na ktorých miestach Bratislavy sa stretávali maďarskí spisovatelia v šesťdesiatych rokoch? Existovala v tom čase napríklad tzv. kaviarenská literatúra?
Ba čo viac, existovala prakticky len vtedy. Neskôr, v sedemdesiatych – osemdesiatych rokoch, už takmer vôbec nie. Táto kaviarenská literatúra prežívala svoje vrcholné obdobie práve v päťdesiatych – šesťdesiatych rokoch. Združovali sme sa však nielen v kaviarňach, ale aj v súkromných bytoch. Na Leškovej ulici, neďaleko bývalého sídla Zväzu slovenských spisovateľov, býval sochár János Nagy, ktorý mal v tom čase ako jediný z nás rodinu a vlastný byt. V suteréne Zväzu sa nachádzal spisovateľský klub, ktorý bol hlavným dejiskom našich stretnutí; chodievali sem aj starší maďarskí a slovenskí spisovatelia, no konali sa tam aj naše schôdze. Maďarskí autori na Slovensku ešte nemali samostatnú organizáciu, iba tzv. sekciu v rámci Zväzu slovenských spisovateľov. A tak sme boli so slovenskými spisovateľmi takmer v každodennom kontakte. Po oficiálnych stretnutiach sme sa my, mladí autori, ale i ďalší literáti a vysokoškoláci, pravidelne zastavili aj u Jancsiho Nagya. Práve uňho sa v roku 1956 zrodil aj plán, že musíme odcestovať do Budapešti a podporiť maďarských bojujúcich vysokoškolákov. Vzápätí už bola v pohotovosti desaťčlenná – dvanásťčlenná skupina, no nakoniec sme, vďakabohu, predsa len nešli. Keby sme boli vycestovali, zrejme by som teraz, v roku 2019, nedával rozhovor pre Bratislavské rožky.
Ktoré kaviarne boli najvýznamnejšie?
Najčastejšie sme sa stretávali v kaviarni Grand na prvom poschodí Manderláku v centre mesta. Vo svojej básni Közhelyek (Banality) som ju aj priamo spomenul:
Na sedadlo WC z Grandu,
dva zadky sa naraz vojdú.
No len šťúple, to vám poviem,
ako môj. Kým na ňom hoviem,
na dvere píšem odkaz krátky:
„Iba pre meštianske zadky!“
V kaviarni Grand vzniklo veľa tőzsérovských básní?
Ani nie. Ja som nebol typický kaviarenský spisovateľ. A verš „iba pre meštianske zadky“ som napísal priamo na dvere záchoda v Grande. A potom sa z neho zrodila celá báseň. Ale mali sme aj iné obľúbené miesta – napríklad kaviareň Luxor.
Legendy kolujú aj o kaviarni Krym.
Áno, Krym sa stal miestom našich pravidelných stretnutí po tom, ako sa redakcia časopisu Irodalmi Szemle presťahovala koncom šesťdesiatych rokov na Štúrovu 14 (kedysi Barossova ulica – pozn. red.). Sídlila tu aj redakcia literárneho týždenníka Kultúrny život (významný kultúrny časopis po 2. svetovej vojne, ktorý vychádzal do roku 1968 a potom – na krátky čas – začiatkom deväťdesiatych rokov – pozn. red.) a na túto skutočnosť dnes odkazuje pamätná tabuľa. Ale do Krymu sme chodievali už aj ako vysokoškoláci, lebo sa nachádzala v blízkosti univerzity. Nietzsche kdesi píše, že na Námestí sv. Marka v Benátkach sa v istom období cítil natoľko doma, že tam už aj pracoval. Ako povedal, „námestie bolo mojím písacím stolom“. Mojím písacím stolom v Bratislave bolo dlho Šafárikovo námestie (predtým Námestie kráľa Ondreja) – často som sedával v parčíku uprostred námestia, pri Kačacej fontáne, kde sa zrodilo aj mnoho mojich básní.
V jednom z rozhovorov, ktorý s vami koncom sedemdesiatych rokov pripravil László Tóth (a ktorý vyšiel aj v zbierke Genezis), tvrdíte, že Bratislava v maďarskej literatúre nie je živá. Vidíte to tak aj dnes?
Žiaľ, áno. Stará Bratislava (Pozsony – Prešporok) je ešte vďaka klasikom (Krúdy, Jókai) ako-tak živá, no maďarská literatúra na Slovensku toto mesto za svoje príliš neprijala – aspoň nie natrvalo. Gyula Duba napísal román A macska fél az üvegtől (Mačka sa bojí skla), ktorý je vyslovene bratislavským románom, ale okrem neho nepoznám v tunajšej maďarskej literatúre žiadne iné prozaické dielo, ktoré by sa odohrávalo v Bratislave. Hoci v Bratislave (presnejšie, aj v Bratislave) sa odohráva i jeden z románov Lászlóa Dobosa Egy szál ingben (V jedinej košeli), avšak v jej dosť bezvýznamnej novej obytnej štvrti, a tak by sa mohol odohrávať aj kdekoľvek inde. A, pravdaže, aj ja mám niekoľko básní, ktoré sú úzko späté s Bratislavou, ale nie som povolaný posúdiť ich výstižnosť. Napríklad môj opus Csúcson (Na vrchole) vznikol na Martinčekovej 30 a „vrchol“ v ňom znamená najvyššie poschodie trinásťposchodovej budovy. A spomínaná Vydrica 5 zvečnila jeden z polorozpadnutých domov v Podhradí, ale aj jeho okolie. Zo starej maďarskej literatúry by sme mohli, pravda, spomenúť aj iných autorov: počnúc, povedzme, Petőfim, ktorý v roku 1843 napísal svoju známu báseň Távolból (Z diaľky) v Prešporku, kde prepisoval snemové správy. Alebo Jókaim, ktorý ako „výmenné dieťa“ býval niekoľko rokov v Prešporku, aby sa naučil po nemecky. A keď sme už pri nemčine: možno práve nemecký charakter Prešporka mohol byť dôvodom, prečo sa mesto v starej maďarskej literatúre objavuje sporadicky a v nie príliš dôvernom kontexte. Jókai, vo svojom románe Mire megvénülünk (Kým zostarneme) píše o zúfalstve, ktoré ako dieťa v Prešporku pociťoval, keďže nikde nepočul maďarské slovo. Dokonca aj tunajší Maďari hovorili po nemecky – čiže aj pán učiteľ Zsigmondy s rodinou na Veternej ulici, kde malý Jókai býval. Mimochodom, prvým maďarským autorom, ktorý tu dlhšie býval aj tvoril – a nielen jednu báseň –, je Mihály Csokonai Vitéz, ktorý prišiel z Komárna do Prešporka tiež na zasadnutia snemu a vydával tu svoj časopis Diétai Magyar Múzsa, obsahujúci výlučne poéziu. (Apropo, v 18. a 19. storočí, v čase konania diét, sa mesto väčšinou zmenilo na nepoznanie: stalo sa maďarským mestom a na krátky čas sa sem presťahovali dokonca aj maďarské divadlá.) Pravdaže, mohli by sme zájsť ešte ďalej, po jazykovú pamiatku s názvom Halotti beszéd (Pohrebná reč) z konca 12. storočia – kým ju objavili, päťsto rokov zapadala prachom v archíve prešporskej kapituly. Alebo sa vrátiť k Bálintovi Balassimu (do 16. storočia), ktorý v poslednej strofe svojej básne Bécsi Zsuzsannáról s Annamáriárol szerzette (O viedenskej Zsuzsanne a Annamárii zložil) uvádza, že báseň napísal „v roku 1589 v Pozsonyi“ (v Prešporku), kde sa zastavil na ceste domov z Viedne. Myslím si, že ide o prvú báseň v maďarskej literatúre, kde je spomínaný Prešporok (Pozsony). O Bratislave teda píšu mnohí Maďari, ale už podstatne menej je príkladov na to, keď sa život a dielo spisovateľa organicky spája s týmto mestom.
Bolo niekedy vaším vysloveným cieľom „zapísať“ Bratislavu do maďarskej literatúry?
Záverečné verše mojej básne Vydrica 5 znejú nasledovne: „Azda ani nezlúčiť sa – / odlúčiť sa / nemožno“. V tom čase som jasne cítil potrebu nechať Bratislavu autenticky zaznieť aj v novšej maďarskej literatúre. A spomínaná báseň vznikla práve v duchu takéhoto „umeleckého plánu“. Napísal som ju v čase, keď som mal pocit, že som už tisíckou nití prepojený s mestom, že som už aj ja sám skoro „bratislavský mešťan“.
Aké boli ďalšie pamätné bratislavské adresy?
Najpamätnejšie boli vysokoškolské internáty. Najprv som býval na internáte vedľa dnešného ministerstva pôdohospodárstva na Dobrovičovej ulici (vtedy to bola ešte Suvorovova ulica), neskôr bol mojím domovom internát v Horskom parku. S týmito miestami sa mi spája mnoho pekných študentských spomienok. Z mojich neskorších bydlísk bola jednou z najpamätnejšia práve Vydrická 5. S bývalými spolužiakmi som sa sem nasťahoval začiatkom šesťdesiatych rokov, po skončení univerzity. Bývali sme tu traja a náš podnájom slúžil ako miesto stretnutí mnohých mladých literátov. Dlho som býval aj na ulici Februárového víťazstva 82, vedľa polície. V Rači sme si spolu s Lajosom Zs. Nagyom prenajímali izbu v rodinnom dome. Desať rokov som býval vo vlastnej garsónke na Martinčekovej 30, a keď som sa oženil, s rodinou som sa presťahoval na sídlisko Dolné hony, kde žijem dodnes. V týchto končinách sa kedysi rozprestierali polia; sídlisko postavili v polovici sedemdesiatych rokov. Od starých obyvateľov Podunajských Biskupíc som neraz vyzvedal, ako sa tento hon volal dávnejšie. Mal názov Alsóvadászi (Dolný poľovný revír) a z jeho slovenského prekladu mali údajne vzniknúť Dolné hony.
Ktorá z bratislavských budov je vám najmilšia?
Mám iba „najmilšie“ budovy. Na prvom mieste by som mal spomenúť práve Manderlák, resp. kaviareň Grand, kde sme kedysi trávili toľko času. Svoju impozantnosť si táto budova zachovala dodnes. V šesťdesiatych rokoch bola so svojimi dvanástimi poschodiami najvyššou budovou v Bratislave. Okrem toho je aj mojou „rovesníčkou“, keďže ju postavili v roku 1935, t. j. v roku môjho narodenia. Často sme chodievali aj do kaviarne Štefánka na dnešnej Štefánikovej ulici – keď sme sa chceli stretnúť so slovenskými spisovateľmi, išli sme práve tam. Bolo to obľúbené miesto Emila Boleslava Lukáča, ktorý vynikajúco prekladal aj maďarských autorov, no chodievali sem aj Ján Smrek či Laco Novomeský. Pamätnou „budovou“ bol pre mňa aj starý „madáchovský“ dom či skôr drevená „chatrč“ knižného vydavateľstva na nábreží Dunaja, ktorá sa nachádzala približne na miestach, kde dnes stojí sklenený palác Eurovea. V päťdesiatych – šesťdesiatych rokoch tu fungujúce maďarské vydavateľstvo sa ešte nenazývalo Madách Kiadó, ale bolo len jedným z redakcií Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry. Pracovala tam aj moja budúca manželka a ja, ktorý som bol v tom čase redaktorom časopisu Irodalmi Szemle, som jej chodieval dvoriť do „Madácha“. Domček stál priamo na brehu Dunaja, jeho okná boli orientované na rieku, čiže keď sme sa chceli okúpať, nemali sme to ďaleko. Zaujímavá a jedinečná je aj obrátená pyramída, sídlo rozhlasu, kam som tiež často chodieval ako redaktor, ale aj za manželkou, ktorá tu neskôr pracovala približne desať rokov. Samozrejme, najzaujímavejšie pre mňa vždy boli a stále sú budovy v historickej časti mesta. Keď chcem trochu pookriať, alebo mám voľnú hodinku, aj dnes sa najradšej prechádzam po Starom Meste. Tu sa svojho času nachádzali aj moje pracoviská. Na Michalskej ulici veľmi dlho sídlilo vydavateľstvo Madách Kiadó, kým na Laurinskej ulici som pracoval ako šéfredaktor časopisu Irodalmi Szemle. Ale so Starým Mestom som bol úzko spätý už ako vysokoškolák – na skúšky som sa pravidelne pripravoval v čitárni Univerzitnej knižnice (čiže v zasadacej sále dolnej tabule bývalého uhorského snemu) a počas štúdia som si často predstavoval, že práve na tomto mieste, kde som sa ja ponáral do tajov staroslovienčiny, rečnili kedysi Kölcsey, Kossuth alebo Széchenyi. Pred obrovskou budovou bývalého uhorského snemu som za svojich „madáchovských“ čias chodieval aj viackrát denne a mojou obľúbenou zábavkou bolo rátanie nespočetného množstva okien, otvárajúcich sa na Michalskú ulicu. Nikdy sa mi nepodarilo dosiahnuť uspokojivý výsledok. Aj dnes viem iba to, že ich počet výrazne prevyšoval číslo šesťdesiat. Mojím druhým obľúbeným miestom je dodnes Hlavné námestie – konkrétne budova Starej radnice, o ktorej by som vedel rozprávať celé hodiny. Keď som na univerzite, ktorá sa tiež nachádza neďaleko, prednášal vyše desať rokov starú maďarskú literatúru, bol som to ja, kto uvádzal študentov prvého ročníka do tajov bratislavského života. Na začiatku školského roka som ich vždy zobral na Hlavné námestie, kde sme sa zastavili pred Starou radnicou a ja som im o nej rozprával. Táto budova bola pôvodne domom bývalého sudcu Jakuba, od ktorého ho odkúpilo mesto. Na jej stene dodnes nájdeme zlatú ľaliu, tvoriacu súčasť erbu Anjouovcov. Sudca Jakub totiž o sebe tvrdil, že je v príbuzenskom vzťahu s rodom Anjouovcov. Ako sa neskôr ukázalo, toto príbuzenstvo spočívalo v tom, že Karol Róbert vydal jednu zo svojich maitress, ktorú predtým priviedol do druhého stavu, práve za sudcu Jakuba. Tri reliéfy, ktoré sa tu nachádzajú, údajne zobrazujú jeho manželku a dve deti, z ktorých jedno bolo panghartčaťom Karola Róberta.
Ak porovnáte dnešnú Bratislavu s mestom, ktoré ste spoznali v čase vášho príchodu, aké najvýraznejšie rozdiely vidíte?
Keď sa človek díva na mesto z vtáčej perspektívy, z hradu alebo z veže Michalskej brány, zdá sa, akoby bola Bratislava ešte stále nedokončená. Chce byť veľkomestom, ale ešte vždy ním nie je. Svojou rozlohou možno áno, ale z hľadiska infraštruktúry a budov zatiaľ nie. Tým skutočným mestom je naďalej stará Bratislava, s ktorou sa svojho času zoznamoval aj malý Jókai. Dnes tu už stojí približne desať mrakodrapov, presahujúcich výšku sto metrov, ktoré vytŕčajú zo svojho okolia a ukazujú, aké mesto chce byť. A pod nimi sa chúlia staré budovy, ba prízemné rodinné domčeky, ktoré zasa ukazujú, aké je mesto v skutočnosti: summa summarum ide o extrémne disonantné, disharmonické „malé veľké mesto“. Bratislava, do ktorej som sa v roku 1954 prisťahoval, bolo ešte aj vo svojej zruinovanej podobe oveľa harmonickejšie. No v porovnaní s veľkými svetovými metropolami je dnešná Bratislava aspoň vhodným mestom pre život. Je to metropola ľudských rozmerov a pomery v nej ešte zodpovedajú biologickému rytmu života. Keby mi zajtra ponúkli (ako mi neponúknu) zariadený byt vo Viedni, Budapešti, v Paríži alebo vo Varšave, myslím si, že by som predsa len ostal v Bratislave.
Zoltán Szalay
Preklad: Jitka Rožňová
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!