;)
Takmer neznámy sochár Anton Norman Brandl
2. novembra 2019
Tvár Bratislavy (niekdajšieho Prešporka) formovalo mnoho staviteľov, sochárov, záhradníkov (!), architektov, pričom mená viacerých z nich široká verejnosť takmer vôbec nepozná. Len skutočným znalcom architektúry a sochárstva nie je potrebné vysvetľovať, akú úlohu pri utváraní podoby mesta zohrali Karol František Römisch, členovia rodiny Feiglerovcov a Rumpelmayerovcov, dvojica František Wimmer – Ondrej Szőnyi či stavebná firma Kittler a Gratzl (aby sme spomenuli aspoň niektoré mená z nie príliš dávnej minulosti, ktoré sú s Bratislavou späté). To isté platí aj pre kamenárov a sochárov, veď O. Luttringer, G. R. Donner, Ľ. Gode, F. X. Messerschmidt, V. Tilgner, A. Rigele či R. Kühmayer vytvorili vskutku nesmrteľné dielo a ďalšie pokolenia môžu byť len vďačné za to, že sa aj dnes kochajú výsledkami ich tvorivej práce a že práve oni prispeli k harmonizácii bratislavských exteriérov a interiérov. Z vyššie uvedeného menoslovu sme nie náhodou vynechali Jána Fadrusza, ktorý by vďaka svojej genialite mohol byť hoci aj na prvom mieste, ale na verejných priestranstvách Bratislavy v súčasnosti už žiadne z jeho sochárskych diel neuvidíme.
Existuje však bratislavský sochár, ktorý možno nepatrí medzi sochársku špičku, ale vo svojej dobe bol veľmi významným tvorcom dekoratívnych a chrámových sôch, ako aj ďalších sakrálnych diel či pomníkov. Je to Anton Norman Brandl, ktorý sa do Uhorska dostal z Českého kráľovstva a v Prešporku prežil najväčšiu časť svojho života. Pozrime sa však, ako sa vyvíjali jeho životné osudy v chronologickom slede.
Narodil sa 1. marca 1817 vo východočeskom mestečku Litomyšl (Leitomischl), hojne obývanom príslušníkmi nemeckej národnosti, kde navštevoval aj elementárnu školu. Absolvoval tu prvé dva ročníky, potom sa jeho rodičia presťahovali do Viedne, kde dokončil elementárnu školu a pokračoval v štúdiu na Reálnej škole sv. Anny. Následne sa dostal do ateliéru sochára Schrotta, odkiaľ sa mu vďaka svojmu majstrovi i vlastnému talentu otvorila cesta na Akadémiu výtvarných umení vo Viedni, kde v rokoch 1833 – 1837 študoval sochárstvo. Po štúdiách prišiel do Uhorska a usadil sa v Trnave, kde sa oženil s Juliannou Preussovou (Praiszovou) (podľa niektorých prameňov išlo o vdovu po sochárovi Minichovi). V tomto meste manželia zotrvali až do roku 1843, potom sa presťahovali do Prešporka, kde žili až do konca svojho života – najprv na adrese Lichtensteig 240 a nakoniec na Franziskanergasse 3. Brandl ako čestný občan a akademický sochár dostával objednávky z cirkevných i svetských kruhov a jeho diela sa objavovali nielen v Prešporku a okolí, ale aj v odľahlejších kútoch krajiny (Nitra, Veľké Uherce, Jelšava). O jeho živote však vieme veľmi málo; informácie, ktoré o ňom nachádzame v dobovej tlači, väčšinou súvisia s jeho tvorbou. Isté je, že už v roku 1843 žil s rodinou v Prešporku (jeho predošlí životopisci si tým ešte neboli istí), keďže 23. júna toho istého roka noviny Pressburger Zeitung informovali o smrti ich syna Alexandra, ktorý zomrel ako sedemdňový na tetanus. Záznam v matrike z Dómu sv. Martina prezrádza, že 27. októbra 1844 sa im narodila dcéra Hermína. Vieme aj to, že mali i syna Róberta, ktorý po získaní učiteľského diplomu pôsobil najprv na katolíckom gymnáziu v Svätom Jure a neskôr vyučoval kreslenie na štátnej meštianskej škole v Senici. Antona Normana Brandla nezabudli spomenúť ani tvorcovia knihy Dejiny Hlavného kráľovského katolíckeho gymnázia v Prešporku (A pozsonyi királyi katholikus főgymnasium története), zdôrazňujúc, že bol – popri gymnaziálnych učiteľoch – jedným z tých, ktorí viedli prednášky aj pre dospelých. Pod jeho vedením si poslucháči tzv. slobodného lýcea osvojovali modelovanie, geometriu, kresbu rukou a krasopis. O jeho významnom postavení v rámci prešporskej meštianskej spoločnosti svedčí aj to, že sa jeho meno (čoby donátora) dostalo na jedno z vitrážových okien Dómu sv. Martina, keďže v roku 1874 učitelia reálky podporovali – aj finančne – regotizáciu chrámu, ktorú viedol mestský farár Karol Heiler. Pri tejto príležitosti bol na farebných sklách okna nad oltárom sv. Ondreja v severnej chrámovej lodi zvečnený nielen text sľubu, ale aj menoslov učiteľov – spolu s Antonom Brandlom ako druhým v poradí.
Okno Dómu sv. Martina. Foto: Braňo Bibel
Brandl mal veľkú zásluhu aj na objavení talentu sochára Jána Fadrusza. Fadruszov životopisec Béla Lázár vo svojej monografii píše, že zámočníckemu učňovi Fadruszovi, ktorý navštevoval nedeľnú opakovaciu školu, pomohol pri rozvíjaní jeho umeleckých sklonov práve Brandl. Keďže ho učil, všimol si nezvyčajnú intenzitu mladíkovho talentu a podporoval ju. Na jednu z jeho kresieb napísal: „Ausgezeichnet, A. Brandl“. V liste Bélovi Lázárovi píše Róbert Brandl o vzťahu jeho otca a Fadrusza nasledovne: „Medzi učiteľom a jeho žiakom sa rozvinul priateľský vzťah, na ktorý Fadrusz v neskorších rokoch, keď už bol slávnym umelcom, s vďakou spomínal.“
Život Antona Brandla nie je otvorená kniha, z ktorej by sa súčasný čitateľ dozvedel mnoho detailov. Z korešpondencie jeho syna vieme, že v roku 1861 sa vydal na študijnú cestu do Anglicka, kde však po ročnom pobyte nezanechal žiadnu stopu – ak si práve tam neosvojil techniku odlievania rastlín do sadry (v dobovej tlači písali o metóde vynájdenej Brandlom); a možno preto mu neskôr udelili vyznamenania na zahraničných výstavách (Paríž, Moskva). Prekvapujúce je aj to, že keď v roku 1893 zomrel, Pressburger Zeitung si naňho 17. marca spomínal takto: „Jeho smrťou stratila študujúca mládež dobroprajného majstra a občania mesta zasa pevný a čestný charakter. Umrel v ten istý deň (15. marca), keď pred 43 rokmi v plnom rozkvete síl bojoval na viedenských barikádach za spravodlivosť a slobodu.“ Žiaľ, o Brandlovej účasti na viedenskej revolúcii nič bližšie nevieme a jeho životopis je aj spolu s touto informáciou neúplný. Rozpor v dátume podľa všetkého spôsobila nedôslednosť redaktora novín.
Prvé evidované diela sochára Antona Brandla sú ešte späté s Trnavou. Nachádzajú sa tu dve hermy z roku 1837, ktoré podopierajú balkón nad bránou meštianskeho domu (Štefánikova 25). Podľa našich aktuálnych poznatkov je však pravdepodobnejšie, že na svoje súčasné miesto sa nedostali v čase svojho vzniku, ale neskôr.
Hermy. Foto: István Hornyák
Krátko po tom, ako sa Brandlovci presťahovali do Prešporka (v roku 1844), vznikol erb Pálffyovcov, ktorý zdobí priečelie župného domu. Na mieste bývalého kláštora trinitárov dali postaviť župný dom podľa projektu Ignáca Feiglera ml. Pravdepodobne od tohto obdobia sa datuje ich známosť, ktorá prerástla aj do plodného pracovného vzťahu.
Erb Pálffyovcov. Foto: Braňo Bibel
Spolupráca medzi sochárom Brandlom a architektom Feiglerom sa začala počas výstavby kaštieľa v Rusovciach: Feigler sa podieľal na jeho realizácii a Brandl prispel dreveným obkladom interiéru. Vďaka tomuto projektu prišla ponuka z Keglevichovho kaštieľa vo Veľkých Uherciach. Gróf Ján Keglevich totiž vyslal na prieskum rozostavaného neogotického kaštieľa v Rusovciach svojho architekta Aloisa Pichla, ktorý sa tu zoznámil s Antonom Brandlom ako všestranným prešporským rezbárom („vielseitiger akademischer Bildhauer aus Pressburg“). Na Pichlovo odporúčanie mohol Brandl vyzdobiť grófkinu obliekareň (a pravdepodobne aj stropy v ďalších miestnostiach) dubovými drevorezbami a do kaplnky kaštieľa zhotoviť oltár podľa vzoru jedného z bočných oltárov chrámu San Zaccaria v Benátkach. Žiaľ, tento Brandlov oltár sa medzičasom stratil, no drevený obklad v kaštieli sa zachoval dodnes. Výsledkom jeho umeleckého pôsobenia vo Veľkých Uherciach je aj rodinný erb grófky z rodu Crenneville-Folliot, ktorý spolu s erbom Keglevichovcov zdobil priečelie kaštieľa.
Drevené obloženie v kaštieli vo Veľkých Uherciach. Zdroj: https://www.facebook.com/uherce.blok/
V tomto období získal Brandl aj ďalšiu veľkú objednávku. Do nového kostola v Jelšave mohol zhotoviť tri oltáre, kazateľnicu a spovednicu. Na mieste katolíckeho kostola z 18. storočia, ktorý v roku 1829 zničil požiar, dal patrón cirkvi, knieža Ferdinand Coburg, postaviť nový kostol podľa projektu rakúskeho architekta Aloisa Pichla a pod odborným dohľadom panského inžiniera Fridricha Wünscha. V roku 1849 zasvätili toto dvojvežové klasicistické veľdielo sv. Petrovi a sv. Pavlovi a na úprave jeho interiéru sa podieľal – zrejme vďaka Pichlovi – aj Brandl. Hlavný oltár vo svätyni lemujú korintské stĺpy v duchu prevládajúceho klasicistického (empírového) slohu, ktorého znaky sú viditeľné aj na bočných oltároch. Mimochodom, kostol posvätili so značným časovým sklzom – až v roku 1855.
Interiér kostola v Jelšave. Foto: Jenő Görföl
V tomto období sa Brandl zapojil aj do reštaurovania diel iných sochárov: napríklad v roku 1851 v Podunajských Biskupiciach zrenovoval súsošie Najsvätejšej Trojice a v roku 1856 – v rámci spolupráce s Ignácom Feiglerom – vytvoril dekoratívne sochy pre Nesterov palác na prešporskej Promenáde, ktorá sa v tom čase nazývala Radetzkyplatz. Starší historici umenia z nejakého dôvodu pochybujú o tom, že faunov, ktorí podopierajú balkón nad vchodom, ako aj dvanásť reliéfov pod oknami vytvoril Anton Brandl, hoci je to dosť očividné i logické. Čo je už menej dokázateľné (ale nie nemožné), že vytesal dva erby dve hermy zdobiace hlavný vchod neobarokového Pálffyho paláca z rokov 1884 – 1885 (G. Weyde).
V týchto rokoch vyšli spod Brandlových rúk viaceré drobné sakrálne pamiatky. S jeho menom je spojené súsošie Najsvätejšej Trojice v Sládkovičove a vo Veľkej Mači, ako aj socha sv. Štefana na priečelí Kostola sv. Štefana v Bratislave. Objednávku na posledné z menovaných diel získal tiež vďaka dobrému vzťahu s Ignácom Feiglerom, pretože architekt v tom čase (1861 – 1862) dostal poverenie na obnovu kostola z prvej polovice 18. storočia, ktorý bol medzičasom poškodený, pričom sochársku výzdobu zveril Brandlovi.
Socha sv. Štefana na Kostole sv. Štefana. Foto: Braňo Bibel
Šesťdesiate roky sa niesli prevažne v duchu tvorby ďalších drobných sakrálnych pamiatok. V Bake a Jurovej (Žitný ostrov) nájdeme Brandlovu sochu Panny Márie, v Prievaloch, Michale na Ostrove a vo Vrakúni sochu sv. Vendelína. Pre poslednú z menovaných obcí vytvoril umelec aj sochu sv. Floriána. V roku 1867 dokončil súsošie svätej rodiny vo Veľkej Mači; v Trhovej Hradskej stojí jeho socha sv. Floriána z roku 1872.
Koncom šesťdesiatych rokoch 19. storočia dokončil Brandl na objednávku mesta Prešporka ženské postavy prikryté baldachýnom nad vchodom Starej radnice, ktoré musel Alojz Rigele v roku 1927 nahradiť novými, keďže pieskovcové sochy sa postupne rozpadli. Žiaľ, tento jav je príznačný aj pre mnohé iné Brandlove objekty na verejných priestranstvách. Tam, kde nevynaložili náležitú energiu na záchranu materiálu alebo na zreštaurovanie diel, boli tieto nezvratne poškodené. Ničivý vplyv počasia azda najviac poznačil kompozíciu (1869 – 1873) v Nitre, ktorá bola umelcovou najväčšou objednávkou. Na námestí pred piaristickým kostolom a kláštorom stáli v polkruhu sochy dvanástich apoštolov a Krista, uprostred so súsoším tzv. Malej kalvárie z 18. storočia. Zvláštnosťou kompozície je, že jednotlivé sochy financovali zámožnejší mešťania a cirkevní hodnostári. Sochárska kompozícia stála na svojom mieste od začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia do polovice minulého storočia. A hoci sa v období Slovenského štátu ešte podarilo diela zrekonštruovať, po vojne ich odstránili a neskôr sa stratili. Po zmene režimu sa niektoré z nich podarilo nájsť, ale po rekonštrukcii námestia v roku 1998, keď ho uviedli do takmer pôvodnej podoby, tam umiestnili už len kópie originálnych sôch. V každom prípade bola táto objednávka, ktorá Brandlovi zabezpečila živobytie na dlhé roky, natoľko významná, že neskôr (v roku 1881) prišla od mesta ďalšia ponuka. Jej výsledkom je Mariánsky stĺp, ktorý po rekonštrukcii dnes zdobí Svätoplukovo námestie.
Mariánsky stĺp v Nitre. Foto: Jenő Görföl
Umelcov vzťah k Nitre upevnilo aj ďalšie jeho dielo. Od 18. storočia stála na Zobore Kaplnka sv. Urbana, ktorú v 19. storočí prestavali a rozšírili. Do takto vzniknutého kostola vytvoril v roku 1878 oltár. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že okrem registrovaných exemplárov môžu (mohli) Brandlove oltáre existovať aj inde. K týmto predpokladom nás vedie skutočnosť, že štyri metre vysoký oltár sa na miesto svojho určenia, čiže do kaplnky veľkouherského kaštieľa, dostal z Prešporka už v júni 1848 (ako sa uvádza v korešpondencii grófa Keglevicha), zatiaľ čo o dva roky neskôr Pressburger Zeitung vo svojom vydaní z 28. augusta 1850 informuje o tom, že Brandlov ateliér v týchto dňoch opustil zvláštny, dvadsaťštyri stôp vysoký vyrezávaný oltár nesúci znaky nemeckého gotického slohu, ktorý zdobia dva nízke reliéfy s vyobrazením Abrahámovej obety a poslednej večere. Ide o majstrovské dielo, ktoré si zasluhuje zvláštnu pozornosť. O mieste určenia tohto oltára však nevieme nič.
Vráťme sa ešte k majstrovým nitrianskym dielam: možno práve vďaka tunajším plodným rokom bol považovaný za nitrianskeho sochára, hoci s Nitrou ho spájal len väčší počet objednávok.
Pamätný obelisk v Tešedíkove. Foto: Jenő Görföl
A tak sa stalo, že keď sa v roku 1867 Spolok domobrancov Prešporskej župy rozhodol postaviť pamätník na počesť bitky pri Tešedíkove (20. jún 1849), oslovil „nitrianskeho“ sochára Antona Brandla, ktorý ho v roku 1869 aj dokončil. Je zaujímavé, že vykazuje viaceré spoločné znaky s brnianskym pamätníkom z dielne Aloisa Pichla. A hoci Pichl už v tom čase nežil, môžeme predpokladať, že od chvíle ich zoznámenia sa vo Veľkých Uherciach Brandl pozorne sledoval jeho tvorivé aktivity a pravdepodobne poznal aj obelisk, ktorý dali v moravskom meste postaviť v roku 1818 na počesť víťazstva nad Napoleonom. A hoci sa obelisky od staroveku príliš nezmenili, ten Pichlov mohol slúžiť Brandlovi ako predloha, čo by nebolo žiadnym prekvapením, ak si uvedomíme, že aj v ďalších prípadoch – a nielen u Brandla – môžeme potvrdiť príbuznosť s niektorými antickými alebo stredovekými dielami.
Skariczov epitaf. Foto: István Hornyák
Platí to aj pre jeho rané dielo v tzv. Malom evanjelickom kostole v Bratislave. Evanjelický zbor dal v roku 1846, pri príležitosti 30. výročia smrti mecenáša evanjelického lýcea Gabriela Skariczu, ktorý zomrel v roku 1816, zhotoviť dekoratívny epitaf a touto úlohou poveril Antona Brandla. Čiernu mramorovú tabuľu v edikule zdobia listy akantu a brečtana, vinúce sa aj okolo rodinného erbu, a rám náhrobnej dosky hore uzatvára urna symbolizujúca smrť. Latinský text, ktorý je vytesaný do čierneho mramoru, vyzdvihuje ponuku šľachetného Gabriela Skariczu z Ratkoviec v prospech evanjelického lýcea. Brandlov epitaf nie je ojedinelý, hneď vedľa neho je ďalší, ktorý dali zhotoviť na počesť učiteľa Evanjelického lýcea v Prešporku Michala Inštitorisa Mošovského, ale nachádzame ich aj inde, napríklad v Bazilike sv. Petra v Ríme.
Socha Nymfy ako dekorácia na fontáne
Predlohou zo staršieho obdobia je inšpirovaná aj socha, ktorá stojí skromne vedľa schodiska na prízemí Primaciálneho paláca v Bratislave. Socha, ktorú domáci poznajú pod názvom Nymfa, pôvodne (od roku 1876) zdobila fontánu pred Grassalkovichovým palácom, ale ešte koncom 19. storočia ju presunuli do Auparku (Sad Janka Kráľa). Odtiaľ sa dostala na dnešné Hviezdoslavovo námestie a napokon putovala na kryté miesto. Tento krok bol opodstatnený, keďže sochu zo zliatiny olova a cínu výrazne poškodili kyslé dažde. Brandl vytvoril sochu Nymfy/Diany/Artemis podľa antického vzoru Artemis z Gabii, ktorá sa dnes nachádza v parížskej obrazárni Louvre. Socha Artemis sa v 19. storočí tešila veľkej obľube a vznikali jej kópie zo sadry, mramoru či z kovu. Pre milovníkov umenia vyrábali aj jej zmenšeniny z terakoty či porcelánu. Možno práve jedna z nich inšpirovala aj Brandla.
Socha Diany/Artemis v Primaciálnom paláci. Foto: Braňo Bibel
Anton Norman Brandl prežil svoj život v Prešporku ako vážený občan a užitočný člen dobovej spoločnosti. Možno by si ani on nepomyslel, že raz o ňom vyhlásia: miesto jeho posledného odpočinku je neznáme. Zomrel v „šťastných mierových časoch“, no po jeho hrobe sa zľahla zem – možno preto, že necitliví funkcionári v nasledujúcich desaťročiach nepovažovali za dôležité uchovávať jeho pamiatku. S veľkou pravdepodobnosťou môžeme tvrdiť, že bol pochovaný na Ondrejskom cintoríne, ale jeho náhrobný pomník padol za obeť „kultúrnej politike“ socializmu v druhej polovici 20. storočia, keď sa z cintorína snažili odstrániť čo najviac odkazov na minulosť. Náhrobok jeho manželky Julianny z roku 1889 sa zachoval dodnes, hoci nápis na ňom je už sotva čitateľný. Zrejme aj pozostatky Antona Normana Brandla budú niekde nablízku, no keďže sochárov hrob už nič neoznačuje, nech je tento text skromným príspevkom k pripomenutiu si jeho života a diela.
István Hornyák
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!