;)
Hotel Deák. Možno to znie ako sci-fi, ale nestálo by za to bývalý prešporský skvost odkryť a zreštaurovať?
6. decembra 2021
Dom na rohu Lermontovovej a Štefánikovej ulice je v súčasnosti známy ako sídlo obvodného oddelenia staromestskej polície s hrubou vrstvou omietky. Tí, ktorí sa zaujímajú o históriu Bratislavy, vedia, že ide o bývalý hotel Deák a že celý priestor má zaujímavý príbeh…
Erdődyho jazdiareň. Zbierka: L. Kalman
Na mieste hotela stál od konca 18. storočia objekt známy ako Erdődyho jazdiareň. Bola súčasťou veľkej šľachtickej záhrady, siahajúcej od dnešnej Štefánikovej ulice hlboko do priľahlých svahov. Mala kruhový pôdorys zakrytý charakteristickým tamburom, vďaka čomu bola viditeľná už z diaľky. Z veľkej záhrady bolo od 19. storočia postupne ukrajované, aj jazdiareň sa dostala do rúk mesta. V roku 1873 sa v nej uskutočnila svetová premiéra jazdeckej drezúry. Preteky zorganizovala viedenská spoločnosť Campagnereiter-Gesellschaft a štartovali na nich nielen príslušníci rakúsko-uhorskej armády, ale aj civilní jazdci. Neskôr v budove zriadili zábavný podnik a záhradný hostinec Tivoli. Začiatkom 20. storočia si masívny nárast obyvateľstva vyžiadal vznik nových obytných blokov, dokonca samotných ulíc. Bolo rozhodnuté o rozparcelovaní vinohradov a záhrad nad Štefánikovou ulicou. V tom čase definitívne zanikla Erdődyho záhrada a vznikli takmer všetky ulice kolmé na Štefánikovu ulicu (Gunduličova, Lermontovova a pod.). Bývalá jazdiareň sa tak ocitla na rohu Lermontovovej a Štefánikovej ulice obklopená novými – reprezentatívnymi – neoslohovými a secesnými budovami. V tom čase ju už vlastnil architekt Jenő (Eugen) Schiller, ktorý sa rozhodol ísť s dobou a postaviť na jej mieste moderný objekt. Napriek tomu, že získal povolenie jazdiareň zbúrať, vnímal ju ako významnú kultúrnu pamiatku a snažil sa zachovať na ňu spomienku. Pred samotnou asanáciou tak dôkladne prešiel a fotograficky zdokumentoval všetky jej vonkajšie i vnútorné priestory. Žiaľ, osud fotografií nie je v súčasnosti známy. Nato tam dal Schiller podľa svojho vlastného projektu postaviť secesný hotel, ktorý nazval podľa významného maďarského politika Ferenca Deáka. Hotel bol spolu s kaviarňou otvorený 2. marca 1909 napoludnie a patril k najmodernejším v meste. Jeho prevádzkovateľom bol známy prešporský hotelier Johann Hüttinger, ktorý kvôli novej výzve dokonca zavrel svoju osvedčenú kaviareň National (viedol ju 12 rokov).
Interiéry hotela. Zbierka: J.Cmorej
Reklamný inzerát z roku 1912.
V pozvánke na otvorenie nadšene uvádzal: „Hotel ako aj kaviareň sú zariadené najelegantnejšie, spĺňajú všetky výzvy súčasnosti, sú vybavené ústredným kúrením, elektrickým osvetlením, kúpeľňami atď., ako aj iným vysokým komfortom.“ Novinári vychválili najmä kaviareň, z ktorej sa večer šírila „Štefániinou cestou žiara ako z rozprávkového paláca“ vďaka mnohým lustrom, girandolám a svietnikom. „Každý, kto prechádza okolo, ostane stáť ako prikovaný, obzerá si pestrý virvar a závidí tým, ktorí sedia v príjemnom teple a listujú v novinách…“ Kvitovali aj výmaľbu interiéru, ktorú realizovali domáci umelci Móric Stankovits a Pál Suján. Obrazy desiatich ornamentov o výške 280 cm, Ferenca Deáka či rybárskej čárdy na Tise boli vsadené do lampérií na stenách. Už v nasledujúcom roku prešla budova výrazným skrášlením. Schiller ju dal totiž pomaľovať modernou secesnou ornamentikou, ktorej dominovali kompozície odhalených ženských a mužských figúr v nadživotnej veľkosti. Za týmto účelom povolal z Viedne troch žiakov slávneho maliara Kolomana Mosera – Franza Schmida, Juliusa Rennera a Karla Cizeka, ktorí sa s vervou pustili do práce. Najprv vymaľovali fasádu zo strany Štefánikovej ulice, neskôr sa realizovali aj na Lermontovovej ulici. Okoloidúci s údivom sledovali ich prácu, veď takéto niečo dovtedy v Prešporku nevideli. Rysujúcu sa fasádu vnímali prevažne kladne a chválou nešetrila ani dobová tlač: „Krásny Hotel Deák na Štefánikovej ceste aktuálne voláme „Farebný dom so školou Kola Mosera“. (…) Všetci okoloidúci vrhajú zvedavé pohľady na farby čoraz sýtejšie a mocnejšie presvitajúcej fasády na Štefániinej ceste. V monumentálno-ornamentálnom ozdobnom ráme je už vidieť figurálne tvary v nadživotnej veľkosti predstavujúce alegórie, ktoré zjavne poukazujú na poslanie hotela.“ Výrazná budova sa zaradila medzi najkrajšie v Prešporku a ihneď sa stala významným mestským strediskom.
Hotel Deák. Zbierka: J. Cmorej
Šiesteho novembra 1915 v jej podzemí pod kaviarňou otvoril herec Vilmos Sárkádi prvý prešporský kabaret. Mal priestranné miestnosti, v ktorých bola sála s javiskom a vináreň s tanečným parketom. Vystupovali tam predovšetkým viedenskí umelci od výmyslu sveta (humoristi, komici, subrety, recitátori, herci, telepati a i.) sprevádzaní salónnym orchestrom. Ich repertoár pozostával zo šansónov, kupletov a krátkych skečov. Návštevníkom bola k dispozícii teplá kuchyňa, ako aj studený bufet. Program začínal prevažne o ôsmej alebo deviatej večer, trval dve hodiny a po predstavení sa zvyčajne pokračovalo vo vinárni tanečnou zábavou pri cigánskej hudbe. V septembri 1917 prevzal kabaret riaditeľ Géza Váradi, premenoval ho na Vigszinpad a orientoval na produkciu maďarských umelcov. Popri kabarete tu mal svoj hlavný stan recesistický meštiansky spolok Schlaraffia, parodujúci život šľachty. Okrem iného organizoval rytierske turnaje, pri ktorých sa ako zbraň používal krígeľ piva a hlavným cieľom bolo vyprázdniť ho čo najrýchlejšie a pokiaľ možno bez preliatia krvi, teda bez vyšplechnutia moku.
Hotel Deák. Zbierka: L. Kalman
Po vzniku Československa hotel v roku 1919 „vskutku veľmi výhodne“ kúpila účastinná spoločnosť Československý dom, založená ako stredisko (česko)slovenského národného života, a zriadila v ňom rovnomenný hotel (už v marci 1920 sa v ňom napr. ubytovala delegácia juhoslovanských novinárov), spoločenské centrum, ako aj reštauráciu s kaviarňou, vinárňou a kabaretom (barom, tabarínom).
V roku 1923 spoločnosť Československý dom predala budovu za 2 400 000 korún Českej Hypotečnej banke. Predaj mal pomôcť sanovať finančnú situáciu spoločnosti, ktorá sa vinou zlého hospodárenia ocitla v dlhoch (dlhodobo to však nepomohlo, spoločnosť bola v roku 1928 daná do likvidácie). Banka síce plánovala na prízemí ponechať kaviareň, ale súčasne zrušiť hotel a v jeho priestoroch zriadiť administratívne priestory (1. poschodie) a úradnícke byty (vyššie poschodia). Plány na zrušenie hotela verejnosť prijala s nevôľou, podľa tlače išlo „o neodpustiteľný hriech banky, ktorá môže pre úradníkov postaviť nový dom, keďže je v Bratislave dostatok pekných stavebných miest. (…) Banka však nielen, že nestavá, ale pripravuje čs. úradníctvo v Bratislave i o jedon slušný hotel, čo je v dnešnej bytovej krízi naprosto neomluviteľné.“ Proti zrušeniu protestoval aj cudzinecký zväz, poukazujúc na zákonné ustanovenie, v zmysle ktorého počas bytovej krízy nesmeli byť rušené hotely. Pod tlakom verejnosti napokon banka ustúpila a hotel ponechala v prevádzke, pravda, v zmenšených priestoroch. Podľa správy bankového riaditeľa J. Pátka boli realizované „potrebné adaptácie so všemožným zreteľom na zachovanie väčšej časti hotelu i kaviarne. Spravená bola moderná banková výzdoba z vonku, s výkladnými skriňami a bezpečnostnými opatreniami, dvorana pokladná a účtarenský, podzemný trezor (pancierové sklepenie), ktorý svojím rozsahom a usporiadaním je ojedinelým v Bratislave, zariadené potrebné miestnosti kancelárske.“ Banková filiálka bola otvorená 7. marca 1924 pri príležitosti narodenín prezidenta T. G. Masaryka. Zrejme počas týchto adaptačných prác zmizla pod vrstvou omietky aj nápaditá výmaľba fasády (nemožno však vylúčiť ani jej skoršie prekrytie po zriadení hotela Československý dom). Štefánikova ulica a s ňou aj celá Bratislava tak prišla o vzácny exteriérový prejav viedenskej secesie.
Československý dom. Zbierka: J. Horváth
V tomto období zanikol aj podzemný tabarín Moderna, ktorý bol od jesene 1920 pokračovateľom pôvodného Sárkádiho kabaretu: „Môjbože, čo tam natieklo šampaňského, Palugyayovského vína, koľko horúcich a vášnivých bozkov odcuplo za hudby jazz bandu, koľko tisíckoruníkov prešlo z vrecák pánov do hodvábnych ridiklov, alebo punčoch roztomilých slečiniek… Dnes po tomto lokále niet ani chýru a keď by si zašiel na toto miesto, našiel by si tam niekoľko mamlasov, ktorí pri kaviareňských stoloch pijú limonádu.“ V roku 1927 začal tieto priestory využívať Šachový klub Bratislava ako svoju klubovňu a miesto zápolení. Niekedy sa mu dokonca podarilo prilákať aj svetovú špičku a tak tu svoje simultánne partie odohrali takí veľmajstri ako Alexander Alechin (1923), Rudolf Spielmann (1928), Savielly Tartakower (1929) či Ernst Grünfeld (1929).
Česká hypotečná banka. Zbierka: J. Horváth
Banka sa popritom stále usilovala o rozšírenie svojich priestorov – v roku 1926 napr. dala hotelierovi Teodorovi Semkovičovi výpoveď, ktorú za neplatnú uznal až najvyšší súd. Dlhodobý tlak priniesol banke ovocie, v marci 1930 sa jej podarilo docieliť zrušenie kaviarne i hotela, a tak jej už nič nebránilo rozšíriť svoje úradovne do celej budovy. Semkovič sa vtedy spojil so svojím zaťom Antonom Talackom (bývalým riaditeľom Reduty) a presťahovali sa do novootvoreného hotelu Tatra, ktorý v mnohom nahradil Československý dom (presťahoval sa doň napr. aj šachový klub).
Fragmenty pôvodnej secesnej výzdoby. Foto: Réka Szabó
Po 2. svetovej vojne v budove sídlil dopravný inšpektorát či polícia a postupne sa zabudlo tak na jej historický, ako aj umelecký význam, ukrytý pod informačným, resp. omietkovým nánosom. Až prednedávnom začala z budovy opadávať omietka, pod ktorou sa celkom zreteľne črtajú zvyšky pôvodnej secesnej výzdoby.
Možno to znie ako sci-fi, ale nestálo by za to bývalý prešporský skvost odkryť a zreštaurovať?
Ján Vyhnánek
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!