Ten, čo má lavičku v Horskom parku…

Historické osobnosti
2. apríla 2019

V septembri 1906 sa v týždenníku Pressburger Presse objavila správa, že si jeho redakcia mala možnosť prezrieť u firmy Marton lavičku, ktorej chýbal už len náter a do konca roka bude osadená v Horskom parku. S veľkým nápisom Sóltz-pihenő (Sóltzovo odpočívadlo) na operadle sa mala stať pamätníkom dlhoročného inšpektora Horského parku Rudolfa von Sóltza. Správu prijali Prešporčania s nadšením – veď ešte všetci mali v živej pamäti túto nezameniteľnú postavu prešporských ulíc a ťažko niesli jej stratu, ktorá prišla náhle a nečakane iba pred rokom. 

01

Sóltz „bol šťastný človek. Šťastný vďaka svojej od prírody veselej povahe, šťastný vďaka svojej láske k práci, šťastný vďaka svojej skromnosti a šťastný vďaka svojmu šľachetnému, optimistickému a ľudomilnému srdcu, ktoré nachádzalo radosť a uspokojenie v dobročinnosti.“ Naozaj: hoci sa ako levočský rodák usadil v Prešporku až keď mal 41 rokov (1868), vykonal preň toľko, čo by iní nestihli ani za niekoľko životov. Povolaním lekárnik; zakrátko získal Schneebergerovu lekáreň na Sedlárskej ulici, ktorú vďaka svojmu neúnavnému úsiliu čoskoro pozdvihol k najvyhľadávanejším v meste.

Jeho „ľudomilné srdce“ ho poháňalo vpred a už onedlho sa stal správcom evanjelického sirotinca. Túto funkciu vykonával plných 35 rokov. O siroty sa staral ako otec – sám mal 8 detí – a nezabezpečoval im len základné životné podmienky, ale nezriedka aj pracovné miesta, čím sa výrazne podieľal na ich začlenení do spoločnosti. Do sirotinca na Panenskej ulici často dochádzal a „srdcia detí mu leteli naproti, pretože inštinktívne cítili, aký k nim bol dobrý.“

173

Evanjelický sirotinec na Panenskej ulici cca. 1905.

S takmer rovnakou láskou, s akou sa staral o siroty, opatroval aj stromy v Horskom parku. Na vlastné a nemalé náklady tam vysadil množstvo vzácnych druhov, najmä ihličnanov – duglasky, nordmanky či ginko dvojlaločné. Viac než 20 rokov takmer každodenne navštevoval svoju škôlku a radoval sa, keď sa stromčekom darilo. Túto prácu – tento zázrak – vykonával skromne v úplnej tichosti a ľudia len pomaly zisťovali, prečo je ich obľúbený park čoraz zelenší a krajší. Mnohé z týchto stromov pretrvali dodnes. Za svoje obetavé zásluhy bol v roku 1894 zvolený za inšpektora Horského parku.

07

 Justiho pamätník v Horskom parku cca. 1910.

Vyšší vek mu nebol príťažou, veď napríklad ešte vo svojich 70 rokoch ako predseda Streleckého spolku priviedol tento spolok k rozkvetu. Svojou životaschopnosťou, neustálou dobrou náladou a optimizmom predčil mnohé mladšie ročníky, preto mu prischla prezývka „elastický starý pán“. Okrem sirôt a Horského parku sa naplno venoval aj svojej rodine. V roku 1862 sa oženil a harmonické manželstvo trvalo až do jeho smrti. Apropo, smrť. Práve táto láska – láska k svojim ôsmim deťom – sa mu stala osudnou. Keď tragicky zahynul jeho sotva 20-ročný najmladší syn Béla, obrovská bolesť dovtedy zdravému a veselému mužovi podkopala sily. Viac než rok chorľavel, až kým ho v auguste 1905 rýchla a bezbolestná smrť nevytrhla z kruhu najbližších. Zvesť o jeho skone „zarmútila všetkých od najvyšších vrstiev až po tých najchudobnejších z najchudobnejších.“ Kto mohol, prišiel sa s ním rozlúčiť na Cintorín pri Kozej bráne: „Bezpríkladne veľkorysá účasť na pohrebe a nespočetné kondolencie, zasielané rodine zblízka aj zďaleka sú spoľahlivým merítkom toho, že Rudolf von Sóltz nežil nadarmo. Jeho spomienka bude ešte dlho žiť v srdciach tých, ktorí ho spoznali za života, ktorým bol drahým, neustále nápomocným priateľom, ľudomilným dobrodincom alebo otcovským radcom.“

02

Vstup do Horského parku pred rokom 1906. Vpravo horáreň, vľavo Justiho lavička, pendant neskoršej Sóltzovej lavičky. 

Prešporský okrášľovací spolok onedlho prijal návrh svojho predsedu Juliusa von Simonyiho, aby mu pri vchode do Horského parku postavili malý pomník. A tak sa aj stalo. Oproti lavičke zakladateľa Horského parku Henricha Justiho pribudla ďalšia lavička – Sóltzova: „Rudolf v. Sóltz rozdelil svoje dobré srdce medzi jeho rodinu, jeho siroty a jeho stromy. My ľudia, čo sme ho poznali a milovali, tu nebudeme dlho, ale vonku v Horskom parku, na neho stromy, ktoré zasadil, nikdy nezabudnú; za tichého súmraku, keď večerný vietor pohladí ich vetvy, budú si medzi sebou šeptom rozprávať o dobrom starom mužovi, ktorý ich tak miloval.No Bratislavčanom musí pripomínať „Sóltz-pihenő“, kto bol Rudolf v. Sóltz; pretože ľudia zabúdajú žiaľ priveľmi rýchlo.“

88

Uplynulo viac než 100 rokov a slová pisateľa sa naplnili: preč sú Sóltzovi pamätníci, preč je Justiho lavička a my, zábudliví ľudia, sme sa doposiaľ nenaučili porozumieť reči stromov. A tak nám „statočného prešporského mešťana“ pripomína iba lavička pred horárňou. Nechýbalo veľa a postretol by ju obdobný osud ako jej staršiu sestru. Skorodovanú a čiastočne polámanú ju našťastie v roku 2007 na podnet Nadácie Horský park obnovili. Pri častých potulkách v Horskom parku sa pri nej vždy aspoň na chvíľu zastavím a ďakujem tomuto mužovi za plody jeho nezištnej práce. Bohatá zeleň parku je ich dôkazom.

Ján Vyhnánek 

Fotografie: Mihály Stifter

<p<div </p<div

Podporili nás