;)
Už sa to raz páčilo! Mudráctva istého „preschpurského pána domáceho“
22. mája 2023
Pod názvom Mudráctva istého „preschpurského pána domáceho“ (Egy „preschpurgi háziúr“ okoskodásai) uzrel svetlo sveta druhý knižný výber z textov v maďarskom jazyku, ktoré boli uverejnené práve tu, v online magazíne OZ Bratislavské rožky. Po úspechu prvej zbierky nazvanej Po prešporskej promenáde jazdí električka (A pozsonyi sétatéren megy a villamos, 2019) vedenie občianskeho združenia usúdilo, že nastal čas na printové vydanie ďalších, doteraz virtuálnych príspevkov.
Názov môjho aktuálneho článku hlása: „Už sa to raz páčilo!“ A skutočne: kratšie i dlhšie texty zaradené do výberu stihli počas svojej internetovej „kariéry“ nazbierať množstvo čitateľských „lajkov“ a ja dúfam, že rovnako veľkej popularite sa budú tešiť aj v knižnej podobe.
Texty, ktoré skúmajú alebo prezentujú dávnu históriu, sa najprirodzenejšie cítia – ak to vôbec môžeme takto vyhlásiť – v tlačenej podobe. Medzi čitateľmi, zaujímajúcimi sa o starý Prešporok, sa pravdepodobne nájdu viacerí, pre ktorých je popri čítaní a pôžitku z napísaného dôležitý aj fyzický kontakt s dielom: štruktúra papiera, vôňa knihy a (aby som uviedla niečo, čo je pre mnohých nepredstaviteľné či priam kacírske) – možnosť vpisovať do nej vlastné poznámky. Knihu možno navyše posunúť ďalej, dostať či darovať…
Máté Csanda v úvode posledného textu zbierky opisuje svoj vzťah k Bratislave a jej histórii, pričom tento opis by mohol byť hoci aj mottom aktuálneho titulu. Ako uvádza, „namiesto tvárí ako stvorených na magnetky zdobiace chladničky“, namiesto „celebrít“, ktoré sa v meste iba mihli, „moju zvedavosť vzbudzovali skôr menej prominentné osoby s občianskym povolaním a lokálpatrioti v najvznešenejšom slova zmysle, ktorých pôsobenie je s mestom prepojené tisíckami nití, no napriek tomu (ktovie prečo) ich mená a činy v pamäti miestnych medzičasom vybledli.“
Nuž, na stránke Pozsonyikifli.sk sú silné príbehy takýchto „malých veľkých ľudí“ zastúpené naozaj v hojnom počte, pričom viaceré z nich sa vďaka šéfredaktorovi webového portálu a redaktorovi oboch výberových zbierok Sándorovi Pappovi ml. dostali aj do knihy.
Kniha, ktorej grafická úprava chváli prácu Réky Szabó, je naozaj pôsobivá. Čitateľa hneď na úvod upútajú husté, koncentrované kruhy na predsádkach, aby ho – vyjadrené slovami básnika – starý Prešporok následne „vtiahol, uspal, zahalil“. Samozrejme, v tom najpozitívnejšom slova zmysle.
Texty v knihe autor rozdelil do siedmich kapitol. Všetkých záujemcov o virtuálnu prechádzku históriou mesta čaká tridsaťdva príspevkov od dvanástich autorov, medzi ktorými sú zastúpení turistickí sprievodcovia, bádatelia v oblasti regionálnych dejín, spisovatelia, novinári či historici.
Je všeobecne známe, že OZ Bratislavské rožky disponuje mimoriadne bohatým obrazovým archívom. Dokazujú to aj kvalitné, veľkoformátové, čerstvé – čiže neopozerané a do nemoty nezverejňované – kúsky.
Krst knihy
Ale poďme pekne poporiadku – presnejšie, po jednotlivých kapitolách. V tej s názvom Hostiteľský Prešporok (A vendéglátó Pozsony) si môžeme prečítať o obľúbenom miestnom víne, ktoré je už, žiaľ, minulosťou – rovnako ako hostinec U červeného vola (o ktorom sa píše i v knihe), kde sa svojho času ubytovali aj Ferenc Deák a Ludwig van Beethoven. Do nasledovníčky kaviarne Štefánka na Štefániinej (dnes Štefánikovej) ulici však môže vkročiť ktokoľvek a pri šálke kávy rozjímať nad tým, prečo je také potešujúce, že z fasády „hlavného hrdinu“ ďalšieho príspevku – bývalého Hotela Deák – opadáva omietka.
Hotel nazvaný po „mudrcovi národa“ by z vyššie uvedených dôvodov zapadol aj do ďalšej kapitoly nazvanej Vrstvy omietky (Vakolatrétegek), no tá nám namiesto toho predstaví „boje“, ktoré predchádzali zbúraniu mestskej sýpky, stojacej na mieste dnešnej Reduty, ale aj príbeh zrodu prvej prešporskej tržnice, požiar v roku 1913, ktorý od základov zmenil bratislavské Podhradie, alebo opis tamojšieho Kostola sv. Mikuláša, ktorý akoby zázrakom unikol ničivým plameňom. Na rad prichádzajú aj ďalšie cirkevné budovy: kapitola približuje znovuvybudovanie veže františkánskeho kostola, históriu Dómskeho námestia či vznik „Kalvínskeho dvora“ vo vlastníctve reformovanej cirkvi. Proces odkrývania nových „vrstiev omietky“ vrcholí príbehom budovy kníhtlačiarov a písmolejcov na Dunajskej ulici, ktorá bola postavená v roku 1896 a nedávno prešla nadstavbou.
Kapitola s názvom Osudy sôch (Szobrok sorsa) sa venuje Rigeleho sochám, ktoré zostali ukryté pred očami verejnosti, „druhému životu“ súsošia Márie Terézie, čiže následnému opracovaniu jeho jednotlivých častí, ale aj dielu Cantus, zachytávajúcemu manželku a speváčku Oľgu Trebitsch, ktorá v mladom veku zomrela na španielsku chrípku.
V kapitole Prešporské inovácie a inovátori (Pozsonyi újítások és újítok) si môžeme prečítať o okolnostiach výstavby Mosta Františka Jozefa (dnešného Starého mosta), ako aj Zimného prístavu, o hudobných nástrojoch výrobcu klavírov Carla Schmidta, ktorého dielo odobril aj „prieberčivý“ Ferenc Liszt, a to pri príležitosti svojho prešporského koncertu v roku 1839. Rovnako zaujímavé sú aj články o prvej telefonickej ústredni v meste, o stanovišti fiakrov, o tunajších možnostiach korčuľovania alebo o policajných psoch.
Prezentácia knihy: István Veres a Árpás Korpás
Kapitola Kariéry (Pályaívek) približuje významné osobnosti späté s Prešporkom – okrem tých všeobecne známych (Florián Rómer, János András Bäumler) aj také, ktoré sa preslávili na miestnej úrovni (napr. Enea Grazioso Lafranconi, po ktorom bol pomenovaný most stojaci na mieste jeho niekdajšej vily, prešporský mešťanosta Heinrich Justi alebo dnes už takmer zabudnutí Rezső Sóltz a Ede Scherz).
Ani tá najkvalitnejšia publikácia o starom Prešporku sa nezaobíde bez najväčších osobností maďarského romantizmu, spájajúcich sa (aj) s Prešporkom: Jókaiho sem vyslali na výmenný pobyt rodičia, aby sa naučil „nemeckú reč“ – a vracal sa sem aj neskôr. Okolnosti Petőfiho pobytu v tomto meste sú známe; od roku 1911 tu stojí jeho socha, o ktorej – ako aj o tunajšom Petőfiho kulte – sa dozvieme práve v tejto kapitole.
Posledná kapitola s názvom Éra kraxelhuberov a nervózny prelom storočí (A kraxelhuberek kora és az ideges századforduló) vysvetľuje aj samotný názov výberovej publikácie. Borsszem Jankó (Janko Hraško), najpopulárnejší satirický časopis dualistického obdobia, odhaľoval – vo výrazne karikovanej podobe – rôznorodosť dobovej uhorskej spoločnosti. Jedným z fiktívnych postáv, ktoré sa v redakcii zrodili, bol istý „preschpurský pán domáci“ Tóbiás Kraxelhuber, čo všetkému rozumel, ku všetkému sa vyjadroval a rozdával svoje „múdrosti“ písané zmiešaninou nemčiny a maďarčiny ako predstaviteľ prešporského, pôvodom najmä nemeckého meštianstva. Príspevok vyberá z „perál ducha“ tejto postavičky reprezentujúcej dobové stereotypy.
Zbierku uzatvára Máté Csanda svojím článkom Prečo sú ženy plné ilúzií a vysokých nárokov? a s podtitulom Varovania jedného prešporského mladíka spred 120 rokov. Autor si v ňom berie pod drobnohľad miestami úsmevnú, no ešte stále aktuálnu rozpravu skvelého lekára, publicistu a zakladateľa novín Dr. Gábora Vajnu Pávaia, ktorý sa usadil v Prešporku.
Autori knihy
Verní a pozorní čitatelia online magazínu Poszonyikifli.sk by určite poľahky zvládli úlohu priradiť texty v zbierke k jednotlivým autorom. Veď príspevky, ktoré napísali Ágnes Mánya Benyovszky, László Borka, Peter Buday, Máté Csanda, István Hornyák, Krisztián Kacsinecz, Árpád Korpás, Mária Bertha Orbán, Sándor Papp ml., Kelemen Tóth, István Veres a Ján Vyhnánek sa už raz páčili.
A je načase si ich prečítať znova – v zbierke Mudráctva istého „preschpurského pána domáceho“.
Ágnes Mánya Benyovszky
Občianske združenie Bratislavské rožky knihu ponúka na predaj vo svojom eshope na adrese:
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!