;)
Veľký Baťa, jeden z prvých obchodných domov v Bratislave
28. marca 2022
Minulý rok v posledný októbrový deň sa dožil okrúhlej deväťdesiatky Veľký Baťa, jeden z prvých obchodných domov v Bratislave a symbol funkcionalistickej architektonickej premeny mesta v medzivojnovom období.
Obchodný dom Veľký Baťa okolo roku 1931.
Stavba obchodného domu, ktorý pre zlínskeho obchodníckeho mága naprojektoval jeho dvorný architekt Vladimír Karfík, však nebola vôbec jednoduchá. Baťa sa musel vysporiadať s protestmi veľkej časti verejnosti, ako aj pamiatkového úradu. Nebolo pre nich predstaviteľné, že by kvôli novostavbe mohli zbúrať obľúbenú vináreň Schmidt-Hansl, ktorá na rohu Michalskej ulice a dnešného Hurbanovho námestia dlhé roky stávala…
Pôvodne sa na tomto mieste nachádzalo mestské opevnenie, priliehajúce k Michalskej veži a bráne. Po jeho zbúraní v 70. rokoch 18. storočia sa po celom obvode mesta odkryl pás lukratívnych stavebných pozemkov. Šľachta či bohatí mešťania nezaháľali a zakrátko si tam postavili paláce či reprezentatívne obytné domy. V roku 1782 tak bol postavený aj barokový dom, ktorý získal na prestíži 29. septembra 1829, keď v ňom prešporský rodák (1778) Johann Schmidt otvoril svoju vináreň založenú už v roku 1800. Schmidt bol činorodý obchodník a svojrázny hostinský – až do konca 40. rokov vo svojom podniku nepovolil fajčenie, čo bolo pre návštevníkov šokujúce. Veď ono bolo v tom čase jednou z najobľúbenejších zábaviek Prešporčanov – fajčili, kde sa dalo, z fajok bafkali dokonca aj v drevenom divadle Aréna, kde preto neustále hrozilo nebezpečenstvo požiaru. Napriek tomuto nedostatku sa lokál radil medzi najobľúbenejšie v meste – Schmidt v ňom dokázal vytvoriť priam až rodinnú atmosféru. Tú oceňovali napr. aj účastníci uhorských snemov (medzi nimi údajne aj maďarský revolucionár Lajos Kossuth), ktorí tam medzi zasadaniami chodili pookriať. Návštevníci vináreň celkom prirodzene začali nazývať familiárne podľa zdrobneniny mena pána majiteľa – Schmidt-Hansl (prípadne Schmidt-Hansel) a tento názov sa ako značka zachoval po celú dobu jej existencie. Nie je bez zaujímavosti, že akási svojráznosť sa prejavovala aj v Schmidtovom osobnom živote – mal o 30 rokov mladšiu manželku Katarínu Spitzerovú, s ktorou hlboko po päťdesiatke splodil dve deti: Karla (1835) a Annu (1837). Keď mu 30-ročná žena zomrela (1839) na tuberkulózu, nenechal sa odradiť a oženil sa s Annou Semelovou – mladšou taktiež o 30 rokov. Tá mu neskôr povila dvoch synov – Josefa (1846) a Johanna ml. (1853). Plodný Hansl mal v tom čase už 68 a 75 rokov! Samozrejme, malo to aj určité nevýhody: keď ako 81-ročný 17. decembra 1859 zomrel (v dobovom ponímaní na “senilitu“), matrikár v knihe úmrtí s výkričníkom zaznamenal, že po sebe zanechal dvoch maloletých synov… Schmidt-Hanslov hrob sa dodnes nachádza na Ondrejskom cintoríne a spolu s ním v ňom odpočíva aj jeho druhá manželka, ktorá ho prežila o 26 rokov.
Vináreň Schmidt-Hansl okolo roku 1870. Zdroj: fortepan.hu
Od roku 1855 otcovi pomáhal s vedením vinárne sotva 20-ročný syn Karl. Už o dva roky – zrejme keď sa u Hansla prejavili príznaky choroby – sa stal jej jediným majiteľom. Vináreň nákladne zrekonštruoval, rozšíril o reštauračnú časť a dal jej názov U krajinského palatína (Zum Reichspalatin). Nanovo bola otvorená v októbri 1857 a vďaka výbornej kuchyni lákala ešte širšiu klientelu ako doposiaľ. Jej nový názov sa však medzi hosťami priveľmi neujal – naďalej bola známa skôr ako Schmidt-Hansl, evokujúc príjemnú rodinnú atmosféru, ktorú v nej udomácnil jej zakladateľ. (V tejto súvislosti je nutné spomenúť, že sa v literatúre zvykne objavovať údaj, že vináreň, označovaná aj ako hostinec, niesla názov U krajinského palatína už od svojho vzniku v roku 1829. Ide zrejme o zámenu s iným hostincom, ktorý bol pod rovnakým názvom založený v roku 1811 Georgom Wellschitzom na dnešnej Jesenského ulici. Zanikol v 40. rokoch 19. storočia.)
V tejto tradícii pokračoval aj Karl Schmidt, známy ako bezprostredný a otvorený, miestami až drsný hostinský, ktorý sa sám staral o dobrú náladu návštevníkov. Jeho hlas sa preto denno-denne rozliehal vinárňou… Karl od 60. rokov usilovne pestoval aj systematickú propagáciu v dobovej tlači. Postavil ju na peknej tradícii rodinného podniku, označujúc ho za „zrejme najstaršiu vináreň v meste“ (založenú 1800), ktorá sa „od roku 1829 nachádza na jednom a tom istom mieste“. V 80. rokoch sa mu podarilo budovu rozšíriť – k pôvodnému domu dal zo strany bývalej mestskej priekopy pristavať pavilónový objekt, ktorý na vysokej otvorenej stĺpovej hale niesol vo výške tretieho nadzemného podlažia (zo strany námestia to bolo prízemie) zasklenú verandu a nad ňou otvorenú terasu. Autorom tejto prístavby bola pravdepodobne firma Kittler a Gratzl.
Vináreň Schmidt-Hansl okolo roku 1925.“ Zdroj: J. Cmorej
V 90. rokoch Karl ochorel a o vináreň sa ďalej nevládal starať – mal síce pripraveného nástupcu, svojho syna Karla ml., ale ten sa vtedy nachádzal viac rokov v zahraničí, kam sa vydal naberať skúsenosti. Karl st. situáciu vyriešil dočasným prenájmom vinárne. Tá sa tak na prelome 19. a 20. storočia jediný raz vo svojej histórii ocitla v cudzích rukách. Onedlho sa však Karl ml. vrátil domov do Prešporka a ujal sa aj vinárne, ktorú dal zrekonštruovať a s veľkou slávou 29. augusta 1903 otvoriť. Ctil si svojich predkov a nadviazal na rodinnú tradíciu každoročne sláviť založenie vinárne (29. september). V roku 1904 si oslavy 75. výročia podniku všimla aj dobová tlač, pozastavila sa nad jeho stálosťou a popriala Schmidtovcom ďalšie úspechy. Karl Schmidt st. podľahol vleklej chorobe v roku 1905 ako 70-ročný, no mohol zomrieť spokojný – vtedy už bolo jasné, že vo svojom synovi má spoľahlivého a dôstojného nasledovníka. Ten mal Schmidtovskú svojráznosť zakódovanú v DNA – išlo o bezprostredného človeka, úzkostlivo dbajúceho o povesť a kvalitu svojich vín, na ktoré aj po rokoch spomínal spisovateľ Emo Bohúň: „Tam, kde dnes stojí Baťov obchodný dom na námestí Andreja Hlinku, stál ešte pred niekoľkými rokmi dom a vináreň pána Schmidthansla. To vám bolo víno, sto striel do toho! Nie taká, prepytujem ločprdina, akú dnes pod viechami šenkujú. Vedomý si bol jeho výbornej akosti i sám pán reštauratér, bodrý starý pán Schmidthansl, ktorý každého hosťa, ktorý by bol jeho víno pohanil, vlastnoručne vyhodil v tej minúte zo svojej krčmy. Vyhodený hosť ani zaplatiť nemusel za to, čo už vypil.“ Okrem tejto prísnosti bol však známy aj svojím zmyslom pre humor, pričom dokázal prijať žart na svoj účet. Ešte pred prvou svetovou vojnou o ňom kolovala anekdota, že jedného dňa prišiel do jeho vinárne istý muž a opýtal sa ho, či by nemohol za svoje peniaze obedovať. „Bez všetkého, len oznámte, čo si prajete“, – znela odpoveď. Onedlho sa už na stole hosťa objavili najlepšie jedlá. Keď došlo však k plateniu, hosť vytiahol štyri grajciare a povedal: „Tu máte za obed”. Schmidt začal hosťa vypočúvať, ako si to vlastne predstavuje, veď cena obeda je oveľa väčšia. Hosť sa však vôbec nezľakol a pohotovo odpovedal, prečo by platil viac, keď podľa ich dohody mal dostať obed za svoje peniaze, nuž a jeho peniaze sú iba štyri grajciare. Schmidta opustil hnev a so smiechom vyhlásil, že je ochotný prijať túto sumu, ale iba pod podmienkou, ak urobí ten istý vtip aj u svojho konkurenta Ivanicsa. Hosť mu na to odpovedal, že veď práve od Ivanicsa prichádza, ktorý ho k nemu poslal.
Niet preto divu, že si vináreň naďalej udržiavala vysokú úroveň a navštevovali ju aj významní hostia – podľa Ema Bohúňa „by vám mohol o tom víne zázraky porozprávať pán poslanec Ferdiš Juriga a bratislavská slovenská predprevratová spoločnosť, ktorá bola denným hosťom v tejto vinárni.“ Obľúbil si ju aj svetoznámy dirigent Hans Richter, ktorý na sklonku života pomerne často navštevoval Prešporok (pričom vináreň navštívil v roku 1913 a štyrikrát v roku 1915), kde mal mnoho priateľov, napr. archivára Jána Batku či mešťanostu Teodora Kumlika. Zvykol s nimi stráviť čas „vo vysoko inšpiratívnom rozhovore “ počas obeda „v útulnom, dobrom hostinci Schmidt-Hansl“, dokonca raz do „svojho obľúbeného hostinca“ priviedol na obed svoju rodinu (manželku, dcéru a syna).
Reklamná pohľadnica vinárne Schmidt-Hansl okolo roku 1915. Zdroj: J. Cmorej
Po 1. svetovej vojne a vzniku Československa sa do Bratislavy začali sťahovať prevádzky zo západu krajiny. Jednou z nich bola aj pobočka Baťovho obchodného domu, ktorá si najskôr prenajímala priestory v bývalom Jaklitschovom hostinci na Michalskej 5. Tie jej už po určitej dobe nevyhovovali, a tak si Baťa vyhliadol lukratívny pozemok pred Michalskou bránou. Plán odkúpiť a zbúrať vináreň Schmidt-Hansl a na jej mieste čo najskôr postaviť funkcionalistický palác však narazil na nečakane silný odpor obyvateľstva ako aj pamiatkarov. Pôvodný projekt tak dal architektovi Karfíkovi prepracovať a v novom, predloženom v januári 1930, sa zaviazal, že zachová výhľad z námestia na Michalskú vežu a že dokonca z novostavby ukrojí a najmenej o tri metre rozšíri vyústenie Michalskej ulice na Hurbanovo námestie. Dlhšie trvalo aj dohodnúť podmienky kúpnej zmluvy s Karlom Schmidtom, ktorý budovu napokon predal za 2,5 milióna Kčs (+ milión za odstupné a náhrady). Problematickým sa ukázalo aj vyjednávanie s dvomi obchodníkmi, ktorí mali v budove prevádzky (napr. predajňa klobúkov Jacques Mayer) a ktorí dokopy žiadali odstupné milión Kčs. Z prieťahov bol nervózny aj samotný Tomáš Baťa, ktorý dokonca 3. apríla 1930 navštívil Bratislavu osobne. Kvôli úspore času priletel zo Zlína vlastným lietadlom, čo vzbudilo všeobecnú pozornosť. Z letiska vo Vajnoroch sa autom presunul na Hurbanovo námestie, kde si prezrel hostinec Schmidt-Hansl, na mieste ktorého plánoval stavať svoj obchodný dom. Prízvukoval, že stavba mala už dávno začať, že stavebné miesto je neprimerane drahé a prejavil úmysel uľahčiť čím viac premávku v Michalskej ulici. Napokon sa predsa len podarilo vysťahovať všetkých nájomníkov, získať povolenie na búranie a koncom júna 1930 začať s asanáciou Schmidt-Hansla.
Priestor Michalskej priekopy po asanácii budovy, okolo roku 1930. Zdroj: www.pammap.sk,
Archív mesta Bratislavy.
Ešte predtým z fasády sňali umelecky cenné reliéfy a štít, ktorý odovzdali múzeu. Počas búrania zistili, že pod domom sú veľké vínne pivnice, siahajúce hlboko pod jazdnú dráhu na Hurbanovom námestí. Bolo ich treba zasypať a tak sa búracie práce podstatne predĺžili. Po zbúraní vinárne sa otvoril nový pohľad na Michalskú vežu i susedné domy postavené v bývalej hradobnej priekope. Riaditeľ mestského múzea Ovídius Faust preto nelenil a dal ho ešte pred začatím stavby obchodného domu odfotografovať. Tento pohľad smeli Bratislavčania napokon obdivovať dlhšie, ako sa predpokladalo; po zbúraní stavby sa Baťa s pamiatkarmi ešte niekoľko mesiacov sporil o konečnú podobu obchodného domu. Baťa síce sľúbil zachovať výhľad na Michalskú vežu, ale požadoval postaviť na nároží dve poschodia, kým pamiatkari ľpeli na zachovaní jedného poschodia podľa pôvodného plánu. Stavebník argumentoval, že aj pri postavení dvoch poschodí by hrana nového 2. poschodia nebola vyššia ako hrebeň zrúcaného starého domu a že by výhľad na vežu ostal rovnaký. Pamiatkari však boli tej mienky, že viditeľnosť veže by sa síce nezmenšila, ale zväčšila by sa mierka celej stavby, keďže stavebník namiesto barokových okien s ôsmimi krídlami o šiestich drobných tabuľkách zriadi obrovské okná v podobe priebežných otvorov cez celú fasádu, zasklené obrovskými nedelenými tabuľami. Tým by bola Michalská veža – aj pri zachovaní rovnakého výhľadu – daná do úzadia. Napokon sa v nasledujúcom roku dohodli na kompromise – Baťa mohol začať so stavbou a až počas nej sa mala posúdiť adekvátnosť jedného či dvoch nárožných poschodí. Železobetónová kostra bola dokončená iba za 14 týždňov začiatkom júla 1931 a podľa dobovej tlače „práve teraz boly na stavbe vytýčené kontúry druhého poschodia k posúdeniu, či by toto druhé poschodie príliš zakrývalo Michalskú vežu.“ Ako je vidieť zo zachovaných pohľadníc a fotografií, musel Baťa napokon ustúpiť a postaviť len jedno nárožné poschodie.
Obchodný dom Veľký Baťa okolo roku 1935.
Samotný obchod bol otvorený 31. októbra 1931 koncertom vojenskej hudby umiestnenej na terase. Vo výklade umiestnili a propagovali aj pre túto firmu netypický výrobok: pár ženských topánok za 12 029 korún, ozdobených drahými kameňmi. Aj keď sa termín otvorenia napochytro presunul z novembra, obchodu to vôbec neuškodilo, naopak: „Pôvodne mal byť nový Baťov „Dom služby“ v Bratislave otvorený len po 1. novembri, ale v poslednom okamihu bolo rozhodnuté, že veľký príliv kupujúcich, ktorý je vždy v sobotu a prvého každého mesiaca, má byť už dirigovaný do nového, hoci nie ešte celkom hotového domu. V noci s piatku na sobotu previezli zo starého obchodu v Michalskej ulici do novostavby časť zariadenia a zásoby a v sobotu o 8. hod. ráno už koncertovala na terase novostavby vojenská hudba na oslavu otvorenia. Nebolo však ani treba tohoto upozornenia. Celý deň bol preplnený nielen chodník pred budovou, ale i celý dom zvedavým i kupujúcim obecenstvom.“
Nočný pohľad na budovu okolo roku 1931.
Vtedy sa definitívne uzavrela kapitola typickej prešporskej vinárne Schmidt-Hansl a začala sa éra bratislavského obchodného domu Veľký Baťa.
Ján Vyhnánek
Za pomoc s lúštením matričných záznamov ďakujem prof. Jurajovi Šedivému a Mgr. Magdaléne Vyhnánkovej.
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!