U červeného vola

GENIUS LOCI
25. októbra 2013

Dlhá je história bratislavského hotelierstva. Mesto, ktoré vzniklo na križovatke Jantárovej a Podunajskej obchodnej cesty, bolo odpradávna hojne navštevované cudzincami, ktorí potrebovali niekde prenocovať, uskladniť tovar, ustajniť a nakŕmiť kone, opraviť vozy. Počet hostí ešte vzrástol, keď sa po roku 1526 do Prešporka ako hlavného mesta Uhorska presunuli najvyššie úrady krajiny. Najmä počas zasadaní uhorského snemu sa Prešporok doslova naplnil poslancami a ich početným sprievodom. Nie je preto náhoda, že práve z tohto obdobia sa zachovali správy o prvých hoteloch, nazývaných vtedy zájazdné hostince (termín hotel sa etabloval až v 19. storočí). Tie spočiatku vznikali priamo v srdci mesta – historickom jadre. Pravdepodobne najstarším bol hostinec U divokého muža (Gasthaus zum Wilden Mann) na Laurinskej ulici. Ťažil z výhodnej polohy – jeho pravidelnými klientmi boli poslanci uhorského parlamentu, ktorí až do začiatku 19. storočia snemovali v susednom paláci. Vlastníkom hostinca bolo mesto, postupne prešiel do súkromných rúk, až na konci 18. storočia zanikol. Na jeho mieste dnes stojí Palác Motešických a časť nevábnej jednoposchodovej budovy (Laurinská 6). Rozmach dopravy v nasledujúcich storočiach spôsobil, že v Prešporku premávalo čoraz viac konských záprahov, fiakrov, kočiarov… A pretože právne záväzné pravidlá cestnej premávky boli prijaté až začiatkom 19. storočia, v úzkych uliciach stredovekého mesta istotne nebola núdza o konfliktné situácie. Podnikaví hotelieri preto začali svoje zariadenia presúvať na širšie priestory predmestí, extra muros, kde sa vozy hostí mohli komfortne otáčať, a kde nehrozilo nebezpečenstvo kolízie. Tomuto trendu napomohlo aj zrušenie hradieb (1778), vďaka čomu sa mesto vymanilo zo zvierajúcich obručí a organicky sa prepojilo so svojimi predmestiami. Po obvode prešporského jadra tak v 17. až 19. storočí vzniklo viacero zájazdných hostincov, z ktorých niektoré boli mimoriadne obľúbené, napr. U zlatej husi, U zlatej merice, U zlatého jeleňa či U zlatého slnka. 

289

Pomenovanie dostávali podľa svojich vývesných štítov, ktoré sa vyvinuli z pôvodných domových znamení. Medzi nimi vynikal hostinec U červeného vola (Gasthaus zum roten Ochsen), a to nielen svojím netradičným názvom. Za ten podľa ústneho podania vďačil istému chudobnému krajinárovi z 18. storočia, ktorý po viacdňovej návšteve nemal čím uhradiť pobyt v tomto zariadení. Napokon svoj dlh po dohode s majiteľom splatil tým, že na vývesný štít nad bránou namaľoval ktovie prečo červeného vola… Kedy presne hostinec postavili, sa zatiaľ nepodarilo doložiť. Isté je, že začiatkom 19. storočia sa už dlhšie vynímal na nároží dnešnej Štúrovej a Jesenského ulice. Historické fotografie však zachytávajú až jeho podobu zo 70. rokov 19. storočia, kedy bol kompletne prestavaný. Vstup pre hostí mal z Jesenského ulice, pohodlný vjazd pre vozy zozadu, zo súbežnej Medenej ulice. Keďže pred hostincom bolo stanovište poštového dostavníka, premávajúceho medzi Prešporkom a Hainburgom, núdzou o návštevníkov skutočne netrpel. A veru by sa medzi nimi našlo aj viacero prominentov.

SLÁVNE OSOBNOSTI

U Červeného vola prenocovali napr. “múdry muž národa“ Ferenc Deák (1833) či saský kráľ Friedrich August II. (1845). Jednou z najpozoruhodnejších osobností, ktoré využili jeho služby, bol slávny rakúsky dramatik Franz Grillparzer (1843). Do Prešporka dorazil na rokovanie uhorského snemu, v plnučičkom hostinci sa mu však ušla len náhradná izba. Bol s ňou neveľmi spokojný, čo si aj zaznačil do denníka: „Musel som sa v náhlivosti uspokojiť s posteľou širokou ako dlaň v hosťovskej izbe hostinca U červeného vola. Som nekonečne rozladený. Nemohol som si úplne spomenúť, aký môže byť skutočný cieľ tejto mojej cesty.“ A to ešte netušil, aké útrapy ho čakajú v noci: „Keď som sa v noci prebudil, hodiny dva razy odbili pol. Chvíľu na to vyvolával nočný strážnik celú. Boli dve hodiny po polnoci. Posteľ bola prikrátka a deka priťažká. Potil som sa ako prekliaty. Nadránom som na hodinku zaspal a o piatej som už bol na nohách.“ Svoju elégiu zakončil zvolaním: „Deus providebit!“ (Boh ochraňuj moje kroky!)

voros_okor_1859

Naopak, veľmi spokojný s Červeným volom bol svetochýrny Ludwig van Beethoven, ktorý v ňom podľa tradície opakovane nocoval počas svojich ciest za Brunswickovcami do Dolnej Krupej. Dlhoročný pracovník Archívu mesta Bratislavy Bohuš Bezdek zvykol v 20. rokoch 20. storočia dychtivému auditóriu pod viechou rozprávať historku, ktorú vypátral v akýchsi kronikárskych zápiskoch. Istého bohatého obchodníka z Győru zobudilo ráno hulákanie zo susednej izby. Nahnevane zabúchal na stenu, aby ten človek prestal s vyrevúvaním, no márne. Ku kriku sa navyše pridalo pekelné dupanie a špliechanie v umývadle. Pobúrený neborák sa preto žaloval majiteľovi hostinca. Dozvedel sa, že ten vyrevujúci nocľažník je viedenský Tonkünstler Ludwig van Beethoven, ktorý máva vo zvyku včasráno pri hojnom umývaní mocným hlasom prespevovať si melódiu, ktorá sa v ňom po prebudení začína rodiť a pri tom dupoce nohou do taktu. „A takýto obyčajný muzikant,“ rozhorčoval sa obchodník, „sa opováži rušiť spánok váženého človeka, ako som ja!“

horvat099

Panoptikum osobností dopĺňa panovník Jozef II., ktorý síce nebýval U červeného vola, ale v roku 1783 svojou návštevou poctil susedný hostinec U zlatej ruže. Významnú udalosť dlhé roky pripomínala mramorová pamätná tabuľa nad bránou, čo pred rozpadom monarchie využil neznámy vtipkár. Na mieste, kde sa stýkali oba hostince, namaľoval červenou farbou orientačný nápis:

« DER ROTE OCHSE KAISER JOSEPH II »

 

VRAH ANTON

Samozrejme, Červený vôl by sa nebol býval mohol zaradiť do kruhu elitných prešporských objektov, keby sa k nemu neviazala strašidelná povesť. Veď ako sa hovorí, každý dobrý prešporský dom musel mať vlastné strašidlo. Dôkazom toho, že hostinec U červeného vola takouto mátohou disponoval, je nasledovná historka.  

Pred mnohými a mnohými rokmi našli v rožnej izbe hostinca brutálne zavraždeného bohatého kupca. Pri vyšetrovaní beštiálneho prípadu padlo podozrenie na hotelového sluhu Antona, ktorý po vražde zmizol. Sluha sa veru mnohým hosťom nepozdával, chodil vždy so sklonenou hlavou, stiahnutou medzi mohutnými plecami, sotva pozdravil a za peniaz, ktorý mu páni podali ako odmenu za rôzne služby, nikdy nepoďakoval. Celý Prešporok bol vzrušený vraždou. Mestskí hajdúsi síce behali, pátrali, snorili, no po Antonovi akoby sa zem zľahla. A predsa len Anton musel kupca obrať o peniaze, lebo pri mŕtvole sa nenašiel ani jeden grajciar, a nebohý na prešporský jarmok bez peňazí určite neprišiel. Prešporčania by pomaly na vraždu zabudli, nebyť toho, že na Dunajskej ulici akýsi cudzinec kúpil pekný rožný dom. Ten cudzinec však bol čudákom; vo dne vôbec nevyšiel na ulicu, iba večer, a to chodil len tak ukradomky, ani čo by sa skrýval pred vlastným svedomím. Na každom rohu ulice spomalil inak rýchly krok a pri zahýbaní obzeral sa napravo i naľavo, či ho niekto neprenasleduje. Čo to je za čudáka? Hovorievali si Prešporáci. Až raz ktorýsi z nich skríkol: „Ale veď je to Anton z Červeného vola! Pozrite sa, Antonova postava, také silné plecia nikto iný nemôže mať.” Do Prešporka sa vrátil a z peňazí z lúpežnej vraždy si kúpil dom. Táto zvesť sa napokon doniesla aj k hajdúchom, ktorí nelenili a na podivného domáceho pána vydali zatykač. Šesť pandúrov vybralo sa jeden večer na Antona. Dvere jeho bytu boli zamknuté, a keď nikto ani na silné búchanie neotváral, dubové dvere vylomili. Opatrne vošli do bytu, čakajúc, odkiaľ Anton zaútočí. Ale opatrnosť nebola potrebná. Antona našli obeseného, visel na tráme, už nedýchal. Vytušil, že je odhalený a sám vykonal nad sebou zaslúžený trest. Odvtedy dlho strašieval na Dunajskej ulici. Neskorí chodci vídavali ho, ako sa skrýval za rohy bočných uličiek. Rýchlym krokom prešiel cez Štúrovu ulicu až k Červenému volovi, miestu, kde ho premohla chamtivosť a priviedla do záhuby…

 

EPILÓG

V roku 1918 sa Prešporok stal súčasťou nového štátu – Československa. Ako to už v takých prípadoch býva, nevyhol sa prevratným zmenám: názvu, skladby obyvateľstva, vo vedení mesta, aj Anton prestal mátožiť…  Jeho tvár sa menila tiež po architektonickej stránke – staré budovy boli často nahrádzané novými, funkcionalistickými. Dotklo sa to aj dvoch spomínaných objektov na východnom konci Jesenského ulice.

128

Barokovú budovu medzičasom zrušeného hostinca U zlatej ruže zbúrali a na jej mieste vyrástol palác tlačiarenského podniku Novina (Bohumil Sláma, 1928-1930). Hostinec U červeného vola kúpil hotelier Karel Bláha a premenoval ho na Plzenský dvor.

horvat098

Po 2. svetovej vojne bol však už v dezolátnom stave, a tak ho vo februári 1950 asanovali, aby na jeho mieste mohla vyrásť Administratívna budova denníka Pravda (Martin Kusý, 1953-1960). Spolu s ním odišiel kus Bratislavy, ktorá napokon očarila aj ufrfľaného Grillparzera: „Výhľad z ruiny (hradu) je prekrásny. (…) Cez loďkový most do takzvaného Au, rozkošne krásneho na prechádzky. Sotva si spomínam, že by som v blízkosti nejakého mesta videl niečo podobné. (…) Nápadná všeobecná elegancia. (…) Prešporok sa mi veľmi páčil.“

Vývoj mesta sa však nezastavil ani potom, čo neúprosne zmietol kedysi slávny hostinec. Už dávno sa naplnila predpoveď anonymného prispievateľa Slovenského denníka z roku 1938: „Bratislava zo dňa na deň rastie, vzmáha sa; miznú staré domy a s nimi kus bratislavskej histórie, aby na ich miestach vyrástli nové kamenné ozruty, ktoré majú v tej histórii pokračovať. Možno, že o niekoľko desiatok rokov budú dnešné nové paláce vymenené mrakodrapmi, popri ktorých bude sa i Manderlov jedenásťposchodový kolos pýriť skromnosťou.“ Tento proces je nezvratný a nezastaviteľný. Staré budovy budú vždy ustupovať novým. Tak ako hostinec U červeného vola však mnohé z nich pomáhali formovať Bratislavu a jej obyvateľov. Nezabúdajme preto na ne.

Ján Vyhnánek

Podporili nás